Dnes som si povedala, že potrebujem nejaký duchovno-duševný nákop a siahla som po Rickovi Hansonovi a jeho Just One Thing. Otvorila som si ho náhodne – a stálo to za to… 🙂

Otvorila som na kapitole 34: Neviem.

Kedysi dávno žili na tej istej ulici učenec a svätec. Dohodli sa, že sa zídu. Učenec sa svätca spýtal na zmysel života. Svätec povedal pár slov o láske a radosti a potom sa zastavil a zamyslel a učenec do toho skočil s dlhým pojednaním o západnej a východnej filozofii. Keď skončil, svätec ponúkol čaj, pozorne ho pripravil a opatrne nalieval do učencovej šálky. Hladina čaju pomaly stúpala, ale svätec len lial a  lial. Hladina čaju sa blížila k okraju a svätec len lial a lial. Čaj sa prelial a svätec len lial a lial…

“Čo to robíš?!” vykríkol učenec. “Predsa nemôžeš liať do šálky, ktorá je už plná!”

A svätec odložil čajník a usmial sa: “Presne tak.”

Myseľ, ktorá je otvorená a je v nej dostatok miesta, dokáže absorbovať kvantá užitočných informácií. Avšak myseľ, ktorá je už plná – predpokladov, predsudkov či predstáv o úmysloch tých druhých – prehliadne dôležité informácie alebo kontexty, robí unáhlené uzávery a má problém naučiť sa čokoľvek nové.

Príklad? Niekto nám povie niečo neláskavé. Predstavme si, že naša prvá a jediná reakcia by bola Hmmm, o čom to je? Nie som si istý, neviem presne. Tak predovšetkým by sme získali čas, než urobíme niečo unáhlené. Potom by sme pravdepodobne začali skúmať a dozvedeli by sme sa čosi nové. Počuli sme správne? Urobili sme niečo, čo by zdôvodňovalo jeho reakciu . a za čo by sa bolo treba ospravedlniť? Trápi ho niečo, čo s nami nemá vôbec nič do činenia? Nepochopil nás? A následne by sme asi boli otvorenejší a menej by sme sa bránili – ľudia, ktorí majú na všetko odpoveď, vedia byť hodne podráždení nad inými názormi.

Detský psychológ Jean Piaget hovorí, že sú dva hlavné typy učenia sa:

• asimilácia, kedy vezmeme novú informáciu a včleníme ju do nášho existujúceho systému presvedčení
• akomodácia, kedy na základe novej informácie zmeníme svoj systém presvedčení.

Oba typy sú dôležité, ale akomodácia je podstatnejšia a ďalekosiahlejšia. A ťažšia: opúšťanie zažitých, dlhodobých presvedčení je desivá, ohrozujúca vec. Napriek tomu sa potrebujeme vrátiť späť do dôb detskej dychtivosti, do čias “mysle začiatočníka”.

Cvičenie

Dovoľme si “nevedieť” – na chvíľku, na jeden deň, na týždeň či na celý život:

1. Buďme mimoriadne skeptickí ohľadne toho, o čom sme si istí, že je to pravda. To sú presne tie presvedčenia, ktoré nám obvykle pôsobia najväčšie ťažkosti.
2. Keď s niekým hovoríme, nepredpokladajme, že vieme, čo majú v úmysle. Nešpekulujme nad tým, čo povieme – to príde samé od seba, keď nastane čas hovoriť. Spomeňme si, ako sa cítime my, keď sa niekto správa tak, akoby vedel čítať naše myšlienky – a že sa pri tom obvykle mýli!
3. Pozerajme si známe veci, napríklad prestieranie na stole alebo nábytok v obývačke. Všímajme si pocit z toho krátkeho okamihu medzi tým, keď sme niečo zahliadli, a tým, kedy to “onálepkujeme” (napr. “soľ”, “stolička”).
4. Vyjdime si na prechádzku a pozorujme, ako sa naša myseľ snaží všetko kategorizovať a pomenovávať – “vedieť” veci – aby mohla riešiť problémy a chrániť náš život. Oceňme ju za to (“dobrá myseľ!”) a potom si skúsme zažiť, aké to je, keď nemáme potrebu vedieť.
5. Spýtajme sa sami seba, či je pre nás dôležité byť tým, kto má na všetko odpoveď, tým, kto vie. Aké by to bolo, keby sme sa tej ťarchy zbavili?
6. A teraz trochu “psycho” 😛 : pozrime sa na niečo a položme si otázku, či vieme, čo to je. Povedzme, že ide o jablko. Vieme skutočne v našom vnútre, čo také jablko je? Môžeme povedať, že sa skladá z atómov, protónov, quarkov. Ale vieme my, čo je taký quark? Môžeme povedať, že je to energia, časopriestor či hviezdny prach – ale vieme, skutočne vieme, čo taký časopriestor či hviezdny prach sú? Žijeme život obklopení predmetmi, ktoré používame a s ktorými narábame – lyžičky, autá, mrakodrapy – bez toho, aby sme skutočne chápali, čo vlastne sú. A nielen my; nikto iný, ani samotní vedci.
7. A pretože vlastne nevieme, čo taká lyžička je, vieme vôbec, kto sme my? Alebo čoho všetkého by sme boli schopní? Vezmime si obmedzujúce presvedčenia o našom vlastnom živote: ako sme “vedeli”, že naše nápady nestoja za nič, že iní nás vysmejú (alebo že by na tom záležalo, keby to urobili), že nás nikto nepodrží, že ak cúvneme, iní na nás ešte viac udrú… Čo by sa stalo, keby sme u všetkých týchto predpokladov uplatnili “neviem”?
8. Všimnite si, aké je uvoľňujúce zbaviť sa potreby všetko “vedieť”. Vracajte sa čoraz častejšie do tohto stavu.