Nedávno som spomínala, ako som našla video Bruna Marsa Grenade a ako ma dostala záverečná scéna s čelnou zrážkou s vlakom. Potom počas channelingu s Gabrielom som sa dozvedela, že ma bude musieť “zabiť”. Aj som si povedala, že zas raz nechutne preháňa, aby otestoval, či ma vyhliadka smrti nedesí (tak vám poviem: desí; ale nikomu to neprezraďte 😕 ), a tak som to pustila za hlavu a tvárila sa “borcovito”. 🙂

Ani nie do týždňa ma nejaký vírus či čo totálne skotil. Spôsobom, že v noci, kedy to kulminovalo, som si myslela, že nedožijem rána. A tu je k tomu rozprávanie z môjho denníka:

Včera som dostala hneď ráno hnačky. Bolo to celkom besné, nič som v sebe neudržala, ani vodu. Okolo obeda prišla na návštevu GabyBaby, ale po chvíli hovorí “idem; vidím, že ti je zle” a keď som sa pozrela do zrkadla, bola som celkom zelená v tvári. GabyBaby sa pobrala domov. Ja som si ľahla, dostala som zimnicu a nakoniec som si rozložila posteľ a pozakrývala sa všetkým, čo bolo po ruke. Telefonovala som s kamarátom a ten mi skočil do lekárne kúpiť nejaký liek, ale keď mi ho priniesol, už som ho takmer nedokázala dať do úst. Triasla som sa ako osika a napínalo ma na zvracanie.

Ako kamarát odišiel, môj stav sa zhoršil. Miestami som sa videla v poslednom ťažení a spomenula som si na Gabrielovo “budem ťa musieť zabiť”. Nebola to príjemná noc. Nemala som delírium, ale väčšiu časť noci som mala neovládateľnú triašku. Zaspala som a potom som sa tesne pred polnocou zobudila, dala si Acylpyrín a pokúsila sa zjesť aspoň trošku jabĺčka. Keď som si ľahla, na chvíľku sa mi uľavilo a odrazu som spontánne opustila telo.

Ocitla som sa priamo na okraji Gaiinho údolia, na strmej lúke nad ním. Vysoká zelená tráva sa vlnila vo vetre. Bolo jasno, ale trochu pod mrakom a tak farby boli skôr studené. Nebola som človek; bola som srnka. Vôbec som sa nebála. Mala som doširoka otvorené oči, uši a nozdry a každým pórom som vnímala tú úžasnú krajinu naokolo. Pomaly som hopkala po lúke a obhryzkávala trávu. Bolo mi jedno, či ma niekto vidí alebo nie – všetko bolo nádherné, úžasné a ja som to obdivovala ako malé dieťa.

Na kraji lesíka som stretla medveďa. Hovorila som mu “macko”. Bola som presvedčená, že svet je zábavný a priateľský a šla som ho skúmať. Macko sa čudoval, prečo sa nebojím, a ja som mu vysvetlila, že nikomu nič zlé nechcem a preto nikto nechce nič zlé mne a toto je dobrý svet. Obdivovala som jeho kožúšok. Pásla som sa na trávičke, on sa tmolil naokolo a rozprávali sme sa. Nakoniec bol aj on nesmierne priateľský. Ľahla som si do trávy, on prišiel a zložil sa ku mne a ja som oňuchávala a obdivovala jeho kožúšok a potom som si naňho položila hlavu a otierala som sa ušami o jeho huňatú lopatku.

Potom sme išli k rieke. Macko povedal, že vie, ako sa dostaneme na druhú stranu, do Gaiinho údolia – že pozná brod cez rieku, klzké, machom obrastené kamene tesne pod vodou, ale že on ma prevedie. Radil mi, že mám byť opatrná, aby som sa nepokĺzla. Dávala som si veľký pozor, ale napriek sústredeniu to bola zábava. Potom ma macko vzal k fontáne farebného svetla (asi k tej, ku ktorej ma vzal kedysi i Gabriel) a ja som vopchala ňufák do svetla a svetlo na ňom začalo vytvárať motýle a svetlušky a tie potom odlietali. Bolo to nádherné, tešila som sa a macko so mnou.

Nejako som mu povedala, že furt kakám, a on mi povedal, že ma vezme na čučoriedky. Išla som za ním na horskú lúku, tam rástli čučoriedky a my sme ich spásali. Veľmi mi chutili a pýtala som sa ho, či mu neodžieram z jeho potravy, ale bol spokojný, že je toho dosť pre oboch.

Nad nami bolo vidno orla. Macko sa znepokojil, že na mňa môže orol zaútočiť. Že naňho nezaútočí, pretože je príliš ťažký, ale do mňa by sa mohol pustiť, ale ja som sa pýtala, prečo by to robil… Macko povedal, že orol musí jesť a ja som žrádlo. Nejako sa do toho ešte zaplietli myši, ale to som už zabudla. Pozerali sme na orla, ako nad nami krúži, a ja som ho obdivovala, aký je nádherný, a vravela som mackovi, že mi neublíži, že je dobrý. Myslím, že sme ho zavolali alebo sám zlietol nadol, pristal pri nás a pýtal sa, prečo sa ho nebojíme. Zasa som mu porozprávala o dobrom svete.

Najprv nás len tak pozoroval, čo to robíme. Vysvetlila som mu, že jem čučoriedky proti hnačke a že sú náramne dobré a macko aj ja sme mu vyplazili modré jazyky. Orol nedôverčivo zobákom hrabal do kríkov, že čo to je za žrádlo. Povedali sme, nech ochutná. Zdráhal sa, ale keď sme mu povedali, že to nikomu nevyzradíme, tak si našiel najväčšiu, najčernejšiu a najzrelšiu bobuľu a zobol ju. Obrovsky mu zachutila. Pýtala som sa ho, ako vyzerá zem zhora, keď lieta, a či má nejaké krásne miesto. Povedal, že pozná jeden vodopád a že nás tam zavedie. Letel nad nami a my sme cupitali za ním a macko sa bál, že ho stratíme, ale orol sa po chvíli vrátil a aj škrekom nás navádzal na správny smer.

Dostali sme sa k vysokánskemu vodopádu. Aha, orol povedal mackovi, že sú tam tučné ryby, preto macko bežal ochotne s nami. Oni išli trochu pod vodopád a tam chytali ryby, ja som išla tesne k vode a strčila som do nej hlavu. Pod hladinou som videla roj rybiek. Povedala som im, že ich macko a orol lovia. Pýtala som sa, ako skáču dole vodopádom, ale smiali sa, že oni neprešli vodopádom, ale zospodu sa k nemu dostali, a nad vodopádom žijú zasa rybky, ktoré nikdy neplávu tak blízko ku kraju, aby ich voda strhla nadol. A to, že ich orol a macko žerú, považovali za normálne.

A viac si už nepamätám, asi som zaspala. 🙂

Keď som sa zobudila, mala som v sebe ešte stále ten pocit “svet je dobrý a nádherný” a to, že som čokoľvek, nie len človek. Na druhý deň sme cestovali na služobku a ja som sedela v aute vyrovnaná, odosobnená, a cítila som, ako sa moja energia rozpína do priestoru, za hranice auta, a spája sa so stromami, kríkmi, vtákmi i ľuďmi pri ceste.

Neskôr som sa pýtala Gabriela, čo to bolo. Bol to jeho pokus dostať ma z ľudskej identifikácie, to jeho “zabiť ma”. 🙂 Tak toto “zabitie” stálo za to. Gabriel bol nesmierne spokojný, že som na seba vzala ne-ľudskú podobu a ako spontánne a bezprostredne som reagovala ako srnka a že som chápala, o čo po celý čas ide. Boli po celý čas so mnou obaja: on bol orol a Gaia bola macko. Kedysi som sa nevedela rozhodnúť, či je moja medvedica v hrdelnej čakre Rafael alebo Gaia. Dnes už viem, že to je Gaia a už mi aj povedali, prečo to tak je.

Ja som proste tá najšťastnejšia srnka na celom svete. 🙂 Nejako som vedela, že keď uverím, že mi ten vlak nechce ublížiť, prejde cezo mňa bez toho, aby zanechal stopu. 🙂

Svet je priateľský. Príkoria tu nie sú na to, aby nám robili zle, ale aby sme spoznali aj taký typ situácie a naučili sa ho emulovať. 🙂