Naposledy som rozoberala prvú lekciu tohto pravidla, porozumenie (alebo aj “súcit” pre tých, čo majú mäkšie srdce ako ja). Dnes idem na druhú lekciu – lekciu o odpustení.
Odpustenie je vlastne vymazanie emocionálneho dlhu, ako to definuje Chérie Carter-Scottová. V prvej lekcii sme si pre “vinníka” vytvorili porozumenie, ktoré nám otvorilo srdce pre človeka, čo nám “urobil zle”, a teraz sa od porozumenia pomaly presúvame k odpúšťaniu, teda vedomému zbavovaniu sa nevraživosti a zazlievania. Pretože odpúšťanie nie je zrovna moja najsilnejšia schopnosť, budem sa držať silno Carter-Scottovej:
Ak to, čo sa nám v minulosti prihodilo, vnímame ako “chybu”, tak tým súčasne niekoho obviňujeme z neregulérneho správania a očakávame, že sa bude hanbiť, pretože jeho povinnosťou je cítiť sa previnilo. Kým si hovieme v tomto uhle pohľadu, nepohneme sa nikam inam – zostávame na mieste.
Existujú štyri druhy odpustenia. Prvé je “odpustenie sebe pre začiatočníkov“, kedy odpúšťame sami sebe. Sú to okamihy, kedy sme sa podľa nášho vlastného hodnotenia nezachovali optimálne, cítime sa preto zle a obviňujeme sa z plného alebo čiastočného zlyhania. Napríklad sa s niekým dohodnete na stretnutí v neznámom prostredí a cestou na stretnutie zablúdite. Robíte všetko možné, aby ste sa tam dostali načas, ale napriek tomu zmeškáte a musí na vás dlhú dobu čakať. Ak si to budete zazlievať, budete sa danej osobe v kuse ospravedlňovať a postavíte sa do podriadeneckej pozície – a možno v nej zostanete už do konca svojich dní. Lepšie je ospravedlniť sa, pochopiť, že snaha bola, len nevyšla, a situáciu odovzdať Univerzu (alebo hocikomu inému, kto o takéto situácie vo vašom svetonázore stojí).
Druhý typ odpustenia je “odpustenie inému pre začiatočníkov“. Niekto urobí nejaký mierny priestupok – a my mu odpustíme. Napríklad ten, čo na nás musel vyčkávať a vyčkávať, sa nenapaprčí a nezrýpe nás pod čiernu zem, ale prijme ospravedlnenie a potom to celé pustí z hlavy a neoplieska nám to o uši pri budúcom a každom nasledovnom stretnutí. 🙂 Veľmi často sme toho schopní, keď v pochybení toho druhého nevidíme úmysel alebo ľahostajnosť. To značí, že ak nedokážeme inému odpustiť, musíme hľadať za tým našu interpretáciu – teda že do možno náhodného pochybenia vinterpretovávame úmysel. A pretože interpretácie slúžia na udržanie nášho sebaobrazu, tak nám asi niečo parádne pošramotilo sebaobraz v oblasti, kde sme na to citliví.
Takže “odpustenie inému pre začiatočníkov” sa môže stať veľmi výdatnou lekciou poznatkov o sebe. 🙂
Ak nám ten, čo nás čakal, nie je schopný odpustiť, nezávisle od toho, že seba stavia do roly obete a cíti sa zle a podvedene, stavia do roly obete aj nás – jeho obviňovanie len prehlbuje náš zlý pocit. Je to začarovaný kruh výmeny negatívnej energie: my cítime spočiatku previnenie, on to ako previnenie interpretuje a začne sa cítiť ako ukrivdený, tým prehĺbi náš pocit previnenia a keď vidí, že nás to ničí ešte viac, začne obvykle podozrievať, že ešte nepozná celý rozsah podrazu. 😛 To ho ešte viac napaprčí a… atď.
Ale keď je to vlastne všetko o negativite, prečo to ľudia robia? Pretože niekedy im robí dobre, keď môžu toho druhého obviniť zo zlyhania. Vtedy sa cítia nadradení a “lepší”, pretože sa pozerajú zvrchu na vinníka, ktorého nachytali na hruškách. Ale samotné zazlievanie požiera priveľa energie – a to na veci, na ktorých už aj tak nič nezmeníme. Keď sa dokážeme našej viny a zazlievania a zatrpknutosti zbaviť, uvoľní sa nám množstvo energie a my ju môžeme presmerovať na veci, ktoré nám robia dobre a radosť.
Tretí typ odpustenia je “odpustenie sebe pre pokročilých“. Toto je odpustenie závažných prešľapov, za ktoré sa veľmi, ale skutočne veľmi hanbíme: keď sme porušili naše vlastné hodnoty alebo pocit “správneho”, je to vlastne poškvrnenie našej ľudskej integrity. Tieto veci sa odpúšťajú veľmi ťažko a priepasť medzi hodnotou a naším skutočným správaním treba čo najrýchlejšie uzavrieť. To neznamená, že odteraz si už nič nepripustíme ako naše pochybenie a budeme sa oháňať tým, ako dokonale si vieme odpustiť (a akí sú tí druhí blbci, že nám zazlievajú 😉 ), ale príliš dlho zotrvávať v pocite viny a slabošstva nám tiež nič neprinesie. Navyše, ak sa prestaneme cítiť zodpovední za dopady našich slov a skutkov, pretože sme “veľmajstri v odpúšťaní si”, začneme naše vlastné hodnoty a štandardy podbiehať čoraz častejšie a tým len zväčšíme priepasť medzi tým, čo by sme chceli byť, a tým, čo skutočne sme. A nech už to priznáme alebo nie – naša duša to bude vedieť.
“Pamätaj si: tvoje svedomie nie je tvoj nepriateľ; je tu na to, aby ťa udržalo v správnych koľajach a aby ťa viedlo k životu v súlade s tým, v čo veríš. Len zaregistruj pocit, ktorý ti posiela, nauč sa lekciu a pohni sa ďalej.”
Tak, predsa len mám niečo z “pokročilého odpúšťania” aj v svojom repertoári 😛 . Včera (čo je pre vás hociktorý deň do okamihu, kedy to čítate) som sa zasprávala v protiklade s tým, čo od seba očakávam. Nebolo to vážne porušenie dohôd; urobila som zo seba vola a bolelo to. Mala som chuť vybehnúť s osobou, vďaka ktorej som urobila sama tú chybu (krásna ľudská logika, čo? 😉 ), ale nejako sa mi podarilo zabrzdiť sa ešte v štartovacích jamkách a uplatnila som budhistické “sit with it” (vyseď to). Mykalo ma racionalizovať. Povedala som si “neracionalizuj, bolo to tak-a-tak a urobila si zo seba vola”. Mykalo ma hodiť to celé na tú druhú osobu. Povedala som si “nes svoju časť viny a bolo to tak-a-tak a urobila si zo seba vola”. Nakoniec som už mala chuť ísť sa pásť, ale sedela som v tom pocite tak dlho, kým som neakceptovala, že som zo seba tentokrát naozaj a v plnom rozsahu urobila vola – a nezačalo mi to byť jedno. Múúúú… a čo?
Len čo som akceptovala zodpovednosť za svoju vlastnú reakciu (=”urobenie vola zo seba”), pocit hanby sám od seba zmizol. Ale trvalo to asi 20 minút. 😕 Hnusných, ohavných 20 minút. 😀 Ale ustáli sme to. Hepi. 🙂
Štvrtý typ odpúšťania je najťažší – je to “odpustenie inému pre pokročilých“. Väčšina ľudí zažila prípady, kedy im niekto morálne, citovo alebo aj fyzicky ublížil, niekedy v takej miere, že sa odpustenie zdá nemožné. Na druhej strane však nás naša nevraživosť a fantázie o odplate len držia uzavretých v roli obete. Len odpustením dokážeme túto rolu zrušiť a napáchané zlo zmazať.
No, tak aj k tomuto mám nakoniec svoj príbeh. Ktosi mi kedysi urobil psychicky a emocionálne hoooodne, hodne zle. S mojou neodpúšťacou povahou mi trvalo vyše 20 rokov a viacnásobný “redizajn osobnosti”, než som zistila, že som konečne prestala zazlievať… V dňoch tesne po ublížení som bola schopná vraždiť a len čiastočné ochrnutie mi v tom zabránilo. Keď som sa dostala fyzicky do poriadku, od vraždenia ma zdržiavala len nechuť zbabrať si ešte aj zvyšok života pobytom za mrežami – a nevedela som vynaliezť nijaký postup, kedy by mi na to “neprišli”. 😕 Keďže v takom bese sa žiť nedalo a ja som potrebovala pokračovať, začala som babrať svoju psychiku. Rozobrala som ju na kúsky a pozliepala som späť len to, čo sa mi hodilo. Neviem, kde zostal ten zvyšok, ale zrejme ho ešte stále vláčim so sebou, zabalený v hajzláku a tváriaci sa, že “ja tu ani nie som”.
Pri týchto mojich pokusoch na sebe som však urobila jednu chybu: zareagovala som ako slaboch zo seriálu Kung Fu. Príbeh bol o dvoch chlapcoch, ktorých mnísi z kláštora poslali kúpiť potraviny do dediny. Po ceste stretli starčeka a ten ich varoval pred lupičmi pri ceste a ukázal im skratku cez les. Tam ich chytili lupiči a ozbíjali. Keď sa chlapci vrátili do kláštora, mnísi sa ich pýtali, aké poučenie si z toho všetkého berú. Jeden z nich, ten “slaboch”, povedal, že už nikdy v živote nebude veriť cudziemu človeku. Na to musel opustiť kláštor. Chlapec, ktorý smel zostať, povedal: “Vždy budem očakávať nečakané.”
Takže späť k mojej story – zareagovala som ako slaboch a povedala som si, že toto sa mi už nikdy viac stať nesmie. Už nikdy viac k sebe nepripustím ľudí tak blízko, aby mi dokázali ublížiť týmto spôsobom. Na to som si urobila program, a keďže som perfekcionista, vybavila som ho Asraelovou bariérou: v prípade, že by sa hocikto (vrátane mňa) pokúsil program vysadiť, zmeniť alebo preprogramovať, organizmus reaguje smrťou. O dvadsať rokov neskôr ma to skoro zabilo a stálo ma hodne vnútornej sily, aby som mechanizmus Asraelovej bariéry aspoň zastavila. (Ale pri robení tej bariéry som odviedla dokonalú prácu; drží. Už ju nedokážem zrušiť. 😕 Môžem babrať čokoľvek, ale Asraelovu bariéru musím nechať funkčnú, inak znova onkológia. Poučenie pre ostatných: keď už si babrete svojpomocne psychiku, nerobte si uzávery, ktoré odstavia od neskorších korekcií ešte aj vás.)
Takže máme štyri druhy odpúšťania, pár nie zrovna najveselších historiek a otázku: čo s tým? Chérie Carter-Scottová navrhuje:
- odpustenie sebe pre začiatočníkov: prejavte si porozumenie, že s danými zdrojmi, v danej situácii a danom nastavení mysle ste nedokázali urobiť nič múdrejšie; urobte potrebné korekcie a hoďte to za hlavu
- odpustenie inému pre začiatočníkov: skúste sa postaviť do topánok toho druhého, aby ste pochopili jeho motiváciu, prečo urobil to, čo urobil, a potom s porozumením pozadia celej veci hoďte vec za hlavu
- odpustenie sebe pre pokročilých: pochopte, prečo k tomu došlo, zachráňte na situácii to, čo sa ešte zachrániť dá, a potom si v svojom srdci nájdite dostatok sily, aby ste vec nechali za sebou a nerozoberali viac (ak sa k tomu budete stále vracať, tak vlastne sa nútite celú záležitosť znova a znova prežívať)
- odpustenie inému pre pokročilých: precíťte plne a do posledného zbytku svoju bolesť alebo hnev, aby ste ich mohli nechať odísť, a potom začnite na situáciu nazerať ako na potrebný stupienok na vašom spirituálnom raste. (A nenechajte sa chytiť. 😛 )
A tuto je ešte rada stará nejakých 40 rokov, ale stále rovnako platná 🙂 :
| Článok je súčasťou projektu 10 pravidiel “Byť človekom” |  |
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
krásna téma…. vedel som sa do tých situáci vžiť…. určite pomože mnohým…. tešim sa ! 😀
Páči sa miPáči sa mi
odpustanie je veru tazky oriesok, najma ked mam odpustit sama sebe (lepsie povedane, sebe odpustim len zriedkavo)…inym ludom odpustam o nieco lahsie, aj ked niekedy to trva dlho …
Páči sa miPáči sa mi
prečo? … čo prečo? prečo ti ide odpúšťanie sebe ťažšie? …
Páči sa miPáči sa mi
uprimne, ani neviem…ale uz od malicka som bola na seba prisnejsia nez na ostatnych, bola som velmi smutna a aj nastvana, ked som urobila nejaku chybu…
Páči sa miPáči sa mi
ambala
cením si tvoju úprimnosť .. a teraz skúsim vysvetliť, prečo som sa ťa to pýtala .. pretože som v tomto tvojem komente rozpoznala sama seba .. no už dávnejšie som si uvedomila, že ak neodpustím v prvom rade sama sebe, nikdy to nedokážem inému, pretože aj keď sa to tak zdanlivo správa, .. alebo chce javiť … v skutočnosti je to len akési ospravedlnenie ich konania, .. v zmysle, nevie kto som, a preto to a to urobil .. áno, je to pravda, nevie kto som, ale pokiaľ si neodpustím sama, neviem to ani ja
Páči sa miPáči sa mi
Lilah, obavam sa, ze sama seba poznam prilis dobre (niekedy by som radsej nevedela…), mozno je to sposobene aj vychovou (tlacili mi do hlavy, ze musim byt lepsia ako ostatni…co teda nie som ani omylom) a ja som si na zaklade toho rokmi vypestovala perfekcionalizmus a tuzbu po dokonalosti… ale v kazdom pripade mam o com premyslat 😦
Páči sa miPáči sa mi
ambala
hovorím, presne ako u mňa … tí druhí sú lepší .. majú viac škôl, .. viac vedia .. napr. moja mama mi teraz nedávno rozprávala o zážitku, keď som jej na pohrebe zachraňovala život .. jednoducho pohreb, ( brat môjho zomrelého otca ) .. pripomenutie si čohosi a ona tam dostala porážku či čo to .. jednoducho chodila, reagovala ako inokedy, len tie oči boli akokeby z iného sveta .. ked začala piť alpu, doplo mi že je problém a tak som požiadala suseda o pomoc .. dobre, toto je nepodstatné … podstatné je ako mi ten zážitok prezentovala teraz … prosto lekár jej povedal, že bola v klinickkej smrti a hotovo … on predsa viac vie ako ja .. veď nemáš ani len jednu vysokú školu, keby si skúšala aspoň ako tvoj brat, ale ty? … jednoducho on vie viac a lepšie .. lebo je lepším …
ale toto predsa so mnou nemá nič spoločné … toto hodnotenie vlastnej matky … ona to vidí takto .. ja už nie .. nieto lepších a dokonalejších … a tak vidím aj to, že to odpustenie, ktoré som kedysi praktizovala nemalo také učinky, ked vo mne zostával poprašok toho, že im áno, ale sebe eešte nie .. nemôžem, .. atd .. odkedy som to zmenila .. odpuštam len sebe … iným prosto nie je čo … lebo naozaj nik nikomu neblíži … iba je .. taký aký je .. to neznamená, že človek ktorý nam nesedí s nami musí kráčať životom, to nie … ale on si myslí tiež že neblíži atd … takže? pravda je jedine tu .. nik nikomu neblíži .. iba je .. ako sa javí? .. to je už o inom .. ale tak v tomto kontexte naozaj nie je iným čo odpúšťať 🙂
pekný den prajem
Páči sa miPáči sa mi
ambala
a ešte … viem, že si si čítala môj článok sila pozorovania, dala si mi like 🙂 … tento tvoj, môj, či akýkoľvek prístup kohokoľvek z nás je presne to čo písal buddha … je to len príbeh, sen, a jediná možnosť ako sen prerušiť, je zobudiť sa …
potom všetko naberie uplne iné rozmery .. veci, situácie, ľudia .. jednoducho len sú .. a tvoria si vlastné príbehy, sny … no tak ako ich existencia nezávisí od teba, rovnako je to aj u teba ( či u mňa ) .. moja existencia nezávisí od snov či príbehu iných … prosto to tak iba je .. no s nami, skutočne s nami to naozaj nemá nič spoločné … a preto nie je dôvod sa trápiť, že aj toto či toto prosto teraz nevieme … ako to hovoril ježiš? .. vstaň a choď! Tvoja viera ťa uzdravila. … áno, mal pravdu, nie on, nie boh, nie iný … ale len a len tvoja viera … tvoja snaha postaviť sa a ísť, prebudiť sa … 🙂
a už du radšej pracúúúvat, … moc mudrujem zasa … 🙂 prekráásny dníčok prajem ambala, a nielen tebe samozrejme 🙂
Páči sa miPáči sa mi
🙂 ano, citala…no mozno som sa este tak daleko neprepracovala, aby som to poznanie pretavila do mojho zivota, ale snazim sa a dalej budem. mam teraz vyjasnovacie obdobie s mojou mamou, nic prijemne a stoji ma to fakt vela sily, pretoze moja mama sa vecne vracala k veciam, ktore som jej uz 1000x vysvetlila a ona sa tvarila, ze ok, ze chape a za par dni zas bum-bac a ta ista tema / hadka je spat 😦 …brrr…ale uz chcem tuto kapitolu konecne uzavriet…
Páči sa miPáči sa mi
vidis,ja som to praveze v detstve pochopila uplne naopak.moj otec mi tiez vecne vravel aka som blba a rehotal sa na mne.bohvie ci tym chcel dosiahnut,aby som to pochopila tak ako vy,ze sa budem sanzit byt lepsia,ale skor si myslim,ako ho poznam,ze chcel skor to aby som bola otrla voci kritike inych,neviem.bohuzial ale dopadlo to tak,ze tym ze vzdy ked som bola za blbu,tak bola sranda,tak som vlastne zistila ze byt blbym je vlastne fasa a bola by som byvala stastna keby som bola co najblbsia.byt mudry bol pre mna uplny trapas.aj teraz este citim zvlastny vnutorny spokojny usmev ked si niekto o mne mysli ze som riadny dilino 😀
Páči sa miPáči sa mi
matrioskha
vidíš? .. a ja si to o tebe nemyslím … si svojská, to áno, ale rozhodne nie si dilino … vidím ťa ako ženu ktorá jednoducho vie .. odkiaľ a ako si k tomu dospela, je zdá sa aj pre teba už nepodstatné .. ale tebe to stačí a mne sa práve toto na tebe veľmi páči … takže? aký dilino? ee .. mňa si neoblafla veru 🙂
Páči sa miPáči sa mi
ambala
neexist žiadne prepracovávanie či doopracovávanie sa niekam … 🙂 toto je život so všetkým čo ho tvorí a nie skúška na vysokej 🙂 … a áno, prajem ti dobré prepracovanie sa k poznaniu, o ktorom už vieš teraz … ja som sa takto prepracovavala s mamou 7 rokov .. a v momente ked som to pochopila všetko sa akosi uložilo samo … preto som ti písala čo som písala .. nechcem sa ťa však dotknúť či nejako inak nega. pôsobiť .. je to len reeakcia na teba skrz seba .. ako som písala už vyššie spoznala som v tebe svoje správanie … to je celé …
tak veľa síííl prajem v prvom rade a krásny dníčok k tomu 🙂
Páči sa miPáči sa mi
jaj no ale sak ja uz som s tym teraz takmer vyrovnana ze netreba byt za kazdu cenu ten trulo 😆 tu sa uz praveze zvyknem odviazat a mudrujem z celej sily 😆
Páči sa miPáči sa mi
Lilah, nijako si sa ma nedotkla a ani na mna neposobis negativne :), naopak, som Ti vdacna za Tvoje poznatky a pohlad, ktory mne doposial unikal :).
Matrioshka, nemyslim si, ze by si bola blba…len si sa zrejme vdaka pristupu otca naucila nebrat seba a to, co robis “smrtelne” vazne…na rozdiel odo mna…hm, zas dalsia lekcia predo mnou, do kelu… 😛
Páči sa miPáči sa mi
prednedavnom ma jeden znami podviedol a dostal do velkych ťažkostí, hneval som sa na neho i na seba, odvtedy som sa cítil nevyrovnane ale nič som si neuvedomuval pretože som sa snažil silou mocou dostať z problémou a ked som bol z toho už psychicky na dne tak som zašiel do parku na moje obľúbené meditačné miesto že si vyčistím hlavu a ako sa duševná energia naliala do hlavy cítil som blok a ked som pochopil že ho mám pochopiť a odpustiť mu a rovnako i sebe objavil som v sebe ešte niekoho ku komu som cítil hnev a ani som si to neuvedomuval, bol to Boh, ale našiel som porozumenie a odpustil som jak sebe tak znamemu aj Bohu a vtedy energia opustila moju hlavu a naplnila vesmir a znova som dosiahol vyrovnaného stavu
Páči sa miPáči sa mi
Chcel by som Vas poprosit o vysvetlenie/ pomoc s situaciou.
Moj sebarozvoj stoji na mieste koli trapeniu, ktore vidim.
Ako ste sa vyrovnali s tym ako je ublizovane PRIRODE ?
Naucili ste sa ho nevsimat ? Alebo ste ho nejakym stylom pochopily ?
Nedokazem sa zmierit stym, ze je vsetko nicene, zvierata zabijane pre potravu , utyrane pre zabavu.
Su to moji priatelia, utrepenie ktore je na nich pachane sa odzrkadluje na mne, kedze vsetci sme jedno.
Necital a ani nevidel som nic co by mi v tomto pomohlo. A preto ak mate nejaky clanok,video , kontakt na osobu, ktora by mi vedela zodpovedat moje otazky … Dakujem Vam za snahu pomoct mi.
Páči sa miPáči sa mi
Zmeň to čo je v tvojej moci. Neubližuj zvieratám, prispej na útulok, pracuj pre útulok, prípadne ovplyvňuj iných ľudí. Saď stromy. Obmedz svoju spotrebu. Rob čo najlepšie vieš. Nauč sa žiť s tým, čo ovplyvniť nevieš. Môj názor.
Páči sa miPáči sa mi
dakujem, vecsinu stoho robim
Ale naucit sa zit s utrpenim? , to je dost velky oriesok….
Páči sa miPáči sa mi
“Naucit sa zit s utrpenim”
Naucit sa prijat, akceptovat smrt ako prirodzenu sucast kolobehu zivota.
Neustalu premenu ako zakladny predpoklad vyvoja.
Potom to “utrpenie ” bude znesitelnejsie …
Páči sa miPáči sa mi
Erika v casti mas pravdu…
Ale mna najviac zaujima, co je prirodzene na tyrani zvierat v cirkusoch, zavriet ich do malej klietky,pockat kym vyrastu a zabijat ich pre kozusinu, zaviazanie a vlacenie psika za autom, utyranie k smrti … a takto by som mohol pokracovat hodiny a hodiny.
Kde je ta hranica kde konci prirodzena sucast zivota a zacina ludska demencia, ktora sa neda pochopit ani akceptovat ?
Ako mozem nad tymto zavriet oci, a hladiet si svojho ? Prosim Vas ! Posunte ma vpred….
Zrejme sme prisli k tomu co je vlastne moj problem v duchovnom poznani… CLOVEK
Páči sa miPáči sa mi
Nature,
existuje jedno veľmi dobré Murphyho pravidlo: “Staraj sa o krtince; hory sa už pretlčú samy.”
Keď sa sústredíš na celý svet, nemôžeš zmeniť celý svet. Môžeš len sedieť a nariekať nad tým a cítiť sa zle a vytvárať okolo seba nízke vibrácie. To je o tom “menení hôr”. Fakty sú fakty. Jediné, čo môžeš zmeniť, je svoj postoj k nim – čiže prestať sa na veci pozerať z perspektívy celej planéty.
Pozri sa na veci ako ty sám, ako Nature. Môžeš ovplyvňovať to, čo je v tvojom prostredí. Svoj vlastný život a bezprostredné okolie. Tam sa správaj tak, ako by si chcel, aby sa správali ostatní. Rob osvetu. Staraj sa o “krtince”.
Ak v tom budeš úspešný, ak sa ti podarí poučiť čo len jedného človeka, je o jedného ubližovateľa zvieratám a prírode menej. Možno on tiež niekoho zmení – a reťazovou reakciou sa dosiahne viac než vyplakávaním nad tým, akí sú ľudia zlí.
Ľudia nie sú ani zlí, ani dobrí. Sú. Nie sú všemohúci – ale dokážu ovplyvňovať svoje vlastné prostredie, svoje “krtince”. Je to ako keď hodíš do jazera kameň – môžeš sa v tú chvíľu otočiť a odísť, ale tie vlnky k brehu budú bežať a budú širšie a širšie.
Ak chceš niečo meniť, nenariekaj; začni od seba a svojho “krtinca”. Myslím, že to je to, čo sa ti snažila Erika povedať.
Páči sa miPáči sa mi
Dakujem Helar, uz chapem co mi chcete povedat.
Pustim sa do toho.
Páči sa miPáči sa mi
Len pár postrehov, keďže touto témou sa momentálne zaoberám, a vsúvam ju aj pod iné články, tak ju teraz nevynechám…
Najviac ma zaujali 4 návrhy autorky nakoniec. Prvé dva typy odpúšťania sú brnkačka, zážitky, ktoré vyžadujú tento druh odpustenia nie sú závažné. Stačí trochu nadhľadu, nerobiť slona z komára, nerobiť radikálne uzávery a rozchodiť to. Druhé dva typy sú náročnejšie, lebo človek si urobil radikálny uzáver, vlastne stvoril dohodu, ale výsledok stojí za to. Pri takomto type odpúšťania je potrebný zámer odpustiť, vytrvať v zámere kým nedôjde k odpusteniu. Dovoliť si precítiť najprv bolesť a hnev a potom ich nahradiť láskou. Pochopiť súvislosti v širšom kontexte, niekedy sa zamyslieť nad svojimi motiváciami a snažiť sa pochopiť motiváciu protistrany. A aj keď protistranu celkom nepochopím, pochopiť hlavne seba v tejto situácii. Čo som cítila, čo som si myslela, či to nesúviselo s inými zážitkami, ktoré sa udiali pred tým, a ktoré sa udiali potom na časovej osi života. Človek má možnosť zistiť, že jeho negatívne zážitky podliehajú niekoľkým ústredným témam, ktoré sú navzájom previazané. Odpustenie dáva možnosť zbaviť sa role obete, ktorú na seba prijal . A akonáhle sa človek zbaví role obete, strasie sa aj role vnútorného kritika. Týmto prestane produkovať negativistické myšlienkové záprdky, ktoré mu ničia život. Je to jedna z najlepších vecí, ktoré môže pre seba človek urobiť. Poznámka k posledným 2 návrhom autorky. Nenazerám na tieto situácie ako na stupienky v spirituálnom raste. Pripadá mi to, akoby som sa strepala do pivnice, a keď sa postavím na prvý schod, tak sa tvárim, že je to prvý schod do neba. Beriem to, že sa vraciam do normálu tam, kde som pochybila. A k vete: zachráňte na situácii to, čo sa ešte zachrániť dá, a potom si v svojom srdci nájdite dostatok sily, aby ste vec nechali za sebou a nerozoberali viac (ak sa k tomu budete stále vracať, tak vlastne sa nútite celú záležitosť znova a znova prežívať). Pokiaľ dôjde k odpusteniu emócia má náboj nula. Ten zážitok si pamätám, ani s ním nemusím súhlasiť, ale neprežívam k nemu žiadnu negatívnu emóciu. V procese odpúšťania sa k nemu vedome vraciam so zámerom odpustiť, kým nestratí negatívny emočný náboj. A potom nemusím nachádzať dostatok sily, aby som vec nechala za sebou a viac nerozoberala. Z môjho pohľadu je odpustenie nevyhnutné, pokiaľ sa človek chce vydať na cestu lásky. A v poslednom čase mám pocit, že toto je asi ten vzostup. Že ľudia zistia, že túžba po moci a oddelenie od ostatných ich nenapĺňa. Že chcú viac smerovať k jednote a vzájomnosti.
Páči sa miPáči sa mi