Šamanská cesta za životným poslaním

Helar Sun Belangelo 16 komentárov

Včera poobede ma bolela hlava (už ráno som sa zobudila nejaká nedospatá) a tak som si ľahla a išla si urobiť prvú z Perkinsových šamanských ciest – tú za životným poslaním. Na lietajúcom koberci som letela do Amazonského pralesa, tam som šla lesom a našla oheň a mal mi prísť nejaký sprievodca. Naposledy mi neprišiel nikto, tak som bola náramne zvedavá, čo z toho vylezie tentokrát.

Odrazu som videla ligotavé, také trochu bezcitné oči z druhej strany ohňa – a potom prišiel vlk. V minulosti som si v šamanských sprievodcoch vytiahla kartu Kojot a tá ma odvtedy (už pár rokov) sprevádza a je stále platná, tak som sa aj tohto chundeláča pre istotu spýtala, či je kojot alebo vlk. Čudoval sa, že to neviem, ale vysvetlila som mu, že som mestský človek. Spýtala som sa ho, či ho môžem babrať, a on sa spýtal, či sa nebojím. Povedala som, že sa nemám čoho báť, pretože buď ma zožerie alebo nie. Na to mi nastrčil huňatú hlavu a ja som ho hladkala a škrabkala za ušami. Myslím, že sa dobre bavil.

Spýtala som sa ho na svoje poslanie a on povedal, že také, ako jeho – byť vodcom svorky. Namietla som, že ale ja žiadnu svorku nemám. Povedal, že mám, len ju nevidím, pretože som príliš zahľadená dopredu a do seba. Pýtala som sa, či teda robím niekde chybu, ale povedal, že nie – že mojou funkciou je vidieť cieľ a cestu k nemu a predvídať nebezpečenstvá na tej ceste a viesť svorku bezpečne cez tie nebezpečenstvá – a ich funkciou je pozorovať ma a ísť tak ako ja.

Spýtala som sa ho, či s ním môžem niekam ísť. Spýtal sa, ako rýchlo viem behať – znovu som odpovedala, že som mestský človek… Tak trochu pohrdlivo si odfrkol (ako keby si nebol istý, že sa “mestskí ľudia” dajú stráviť 😛 ) a potom pomaličky cupital predo mnou. Chundelatý zadok sa mu tak smiešne natriasal zo strany na stranu. Ja som šla vľavo od neho, takmer vedľa neho, miestami som sa ho aj rukou dotýkala. (Myslím, že som bola aj tak “mestskočlovekovsky” oblečená – v sukničke po kolienka a s balerínkami. 😕 )

Zaviedol ma k svojej svorke. Sedeli na lúke v tme, len oči sa im byšťali. Zbehli sa okolo mňa a ja som ich hladkala a objímala a oni sa radi nechávali babrať. Bolo mi tam nesmierne dobre.

Odrazu Perkins zavelil, že sa treba vrátiť. Nechcelo sa mi, ale šla som. Ešte som sa vlka spýtala, ako sa s ním skontaktujem. Povedal, že za ním prídem a zavolám ho. Ako? “Vlk.”

Perkins rozprával, ako cítim energiu toho miesta – a ja som ju fakt cítila. Rozprával, ako ju do seba naberám. Poprosila som energiu, aby urobila nejakú formu, a ona vytvorila kolibríka a ten mi vletel do srdca.

Potom som znova šla na lietajúci koberec. Ešte stále som cítila energiu a tak som povedala kobercu, že keď je energia, nech vytvorí nejakú podobu, ktorú si so sebou budem môcť vziať. Objavil sa taký belavý motýlik. Povedala som mu, nech si vyberie miesto, kam sa v mojom tele chce uložiť, a on mi vletel do miesta, kde sa krk pripája k ramenám (taký vyčnievajúci stavec na chrbtici). 🙂 Hepi. Takže mám troch nových sprievodcov – vlka ako učiteľa, kolibríka ako energiu a motýľa ako dopravný prostriedok. 🙂

Potom som premýšľala o tom, čo za lekcia to bola. A bola... Vždy mi bola odporná predstava “vodcu”, niekoho, kto nesie zodpovednosť za druhých. To, čo mi vlk porozprával, trochu zmenilo môj pohľad na vec: vodca nie je vodca pre tých druhých, ale sa vodcom stáva, pretože nemôže inak. Nestará sa, aby bol vodcom. Nepozerá sa na to, či ho niekto nasleduje alebo nie. Má istú vidinu, istú tvrdosť a nezlomnosť v sebe a ide za svojím dostatočne ostražito na to, aby ho jeho cesta nezničila. Je mu jedno, kto ho nasleduje a či vôbec niekto… Nejde preto, aby ho nasledovali; ide preto, že ísť musí. Je to tlak v jeho vnútre, ktorý ho ženie ďalej a robí z neho “orientačnú pomôcku” pre iných – “vodcu”.

Je to deľba práce. Niekto vedie a iný nasleduje. Tým, že má pred sebou niečí chrbát, vie, kadiaľ vedie bezpečná cesta. Nemusí sa starať o smer alebo cestu, ale len o to, aby šiel za tým správnym chrbátom a múdro napodobňoval správanie toho, kto kráča pred ním. A pred každým vždy kráča niekto iný. Takto sme všetci vodcami i nasledovateľmi súčasne. A ak ideme za tým správnym chrbátom, tak sa na svojej ceste za ním cítime bezpečne, pochopene a v našom osobnom strede. (Ak sa tak necítime, nie je pred nami “ten správny” chrbát a treba sa rozhliadať ďalej.)

Takto vnímaná forma “viesť iných” sa mi nezdá odporná. Nie je založená na mojom snažení, ale na voľbe tých druhých.

A ešte ma pri tom všetkom napadla karta Pustovník a príbeh o Dankovi. Pustovník v tme na ceste s lampášom, ktorý osvetľuje jeho najbližší krok. Danko, ktorý si vybral z hrude horúce srdce a svietil ním na cestu sebe aj iným. 🙂

Myslím, že takéto poslanie nie je na zahodenie. Mám šancu ísť podľa svojho srdca… možno prvýkrát v živote. Rozhodne posledný. Hepi. 🙂

16 thoughts on “Šamanská cesta za životným poslaním”

  1. … prepáč Heli, ale napadlo ma 🙄 pri čítaní ….jednoducho vhupsla 😉 myšlienka.. vidieť či nevidieť chrbát, chcieť vodcu či nie ??? .. kto je chrbtom ??? … máme ho pred sebou všetci.. chrbát – vodca – cesta … BOH …
    … možno sú to iba moje výplody 😆 😉 …

    Páči sa mi

    Odpovedať

    • Ja som predsa nepovedala, že ten chrbát pred nami musí byť ľudský… no nie? 😉 Aspoň ten môj je nejako slabo vidno a vidím ho, kamkoľvek pozriem… neviem, kto to je alebo čo to je, ale cíti sa to dobre. 🙂

      Páči sa mi

      Odpovedať

  2. súhlasím s vlkom, ty si vodca 🙂 a presne taký, ako si si to vysvetlila 🙂
    raz (az raz!), ked sa mi podarilo urobit jedno medit. cvicenia, narazila som tiez na vlka, resp. asi to bola skor vlcica, nie som si ista. no vlky ma pritahuju velmi 🙂 a Pustovnik je moja karta…. tak zatial vlazne idem za tvojim “chvostom”, ok? 😀

    Páči sa mi

    Odpovedať

  3. Mimochodom, dnes ráno som si ťahala karty na vzťah ( 😉 áno, aj ja mám vzťahy 😛 ), s ktorými som už vyše roka nerobila. Vyšlo mi nasledovné:

    “Vodca presadzuje sebahodnotu”: Správaj sa šľachetne a preber rolu vodcu pri organizovaní udalostí, ktoré ťa dávajú do pozície, v ktorej môžeš prelamovať obmedzenia. Veci zostanú stále rovnaké, kým nie si ochotná bojovať s terajším existujúcim stavom a klásť svoje potreby na prvé miesto, hlavne ak sa bojíš pocitu samoty alebo samoty ako takej.

    😀 Nebo, tras sa – I’m coming! 😆 (Alebo, ako to hovorí Krásny Arnold, “I’ll be back!”)

    Páči sa mi

    Odpovedať

      • Veď na mňa netreba kričať… mne stačí len päťkrát povedať a dvakrát nakopnúť do zadku a ja okamžite hneď v tú ranu pochopím… nakoniec. 😀

        Páči sa mi

      • este by aj ten vodca mohol mat nieco z tych co mu idu za chrbtom, ponevac takto on im ukazuje cestu a oni sa len vezu v zavese.nechcela by som byt takym zavesnym nanichodnikom 😀 respektive, ja by som aj chcela ale bolo by mi to voci vodcovi take nespravodlive 😀

        Páči sa mi

      • 🙂 Vodca má niečo z chrbta, ktorý je pred ním. Nič iné ho ani ako vodcu, ani ako nasledovníka nemá zaujímať. Je len on a jeho cesta.

        Pred chvíľkou som si uvedomila, že to nie je tak, že idem len za Gabrielom. Predo mnou sú ešte aj ľudské chrbty a som za ne obrovsky vďačná – je tam Lujan Matus, ktorý ide tou istou cestou, len je omnoho, omnoho ďalej, a je tam Female Warrior, ktorá ide vysoko podobnou cestou a je tiež hodný kus predo mnou. (Potrebujem pridať. 😕 )

        A keď takto ideš, okolo teba a vedľa teba idú iní zaujímaví ľudia. Nie sú to “nasledovníci”, nepozerajú na tvoj chrbát, ale spoločne pozeráte na tie isté chrbty iných. A každý jeden z nich je obrovským obohatením, pretože má skúsenosti, ktoré ti môže povedať a nemusíš ich urobiť sama.

        A teraz si uvedomujem, že som popísala zasa jeden obrovský multilevel marketing, presne ako celý “operačný systém”! 😛 Teória vodcovstva “a la helar”. 😉

        Páči sa mi

      • presne ako vravíš 200x povedať 400x ukázať a každý krát sa tvárim, že jasné šéfko všetko som pochopil a aj tak zrazu odbočím a spievajúc idem úplne inde a potom ma všetci naháňajú a strkajú zase naspäť 😆

        Páči sa mi

  4. Veľmi dobrý článok, uvedomila som si, že už som dlho nikam necestovala, jednoducho mi nejde, neviem prečo, niečo ma brzdí. Si rodený vodca, vždy niekoho vedieš, vedome či nevedome, aj keď ideš svojou cestou. Komu sa tá tvoja páči ide kúsok s tebou, zažíva svoje po svojom. Nie si vodca diktátor, nikoho nenútiš , proste ideš, lebo si vnútorne silná.

    Tie energie, čo si si uložila do svojho vnútra v podobe vecí mi pripomenulu atlanský krištál, čo som našla v chráme a ktorý sa mi uložil do srdca. Stále ho cítim ako žiari, keď si naň spomeniem a keď si vravela o energii, tak ma napadlo, že mohol predstavovať energiu bieleho svetla. Čistú a žiarivú. Ďakujem za motiváciu, asi by som sa mala pookúsiť aj ja o niečo. 🙄

    Páči sa mi

    Odpovedať

Povedz svoj názor