Takže začíname náš nový stalkovací projekt “vrabčiak” 😉 – Pravidlá “byť človekom“. Dnes začínam prvým pravidlom. Volá sa “Dostaneš telo” a podtitulok hovorí: Môžeš ho milovať alebo nenávidieť, ale kým si na Zemi, budeš s ním musieť vydržať. 🙂
Je to o tom, že pri narodení do tohto života dostávame každý jeden z nás telo. Toto telo je niečo ako “schránka” pre naše nádeje a očakávania, sny a obavy, myšlienky a presvedčenia. Obsahuje všetko, čo z nás robí nás – jedinečnú ľudskú bytosť. A hoci celý život strávime spolu, vždy zostaneme dve samostatné entity – my a naše telo.
Zmyslom nášho tela je robiť nám nárazník voči svetu “tam vonku”, umožniť nám žiť v hmote a činiť s hmotou. Navyše pre nás slúži aj ako učiteľ – umožní nám naučiť sa niektoré úžasné lekcie života, bude nám po celú dobu našej pozemskej existencie radiť, viesť nás, usmerňovať a sprevádzať nás v našej osobnej evolúcii.
Naše telo dostávame pri narodení a “zbavíme sa ho” až smrťou. Nemožno ho vymeniť alebo nahradiť iným, ak sme nespokojní alebo ak sa nám nepozdáva. Preto sa potrebujeme naučiť premeniť ho z obyčajného “chodiaceho kontajnera” na celoživotného partnera a spojenca – keďže ho máme na krku po celý zvyšok života 🙂 , náš vzťah s ním je základným vzťahom, ktorý musíme ošetriť a vyvážiť.
Súčasne sa touto kapitolou dostávame trochu bližšie k životu v “tu a teraz“, bez robenia si predstáv (Ruiz 🙂 ) a očakávaní (Castaneda 🙂 ) a nástojenia na tom, aby nám ich svet napĺňal. Podľa toltékov sa tým dostaneme na krôčik bližšie k zrušeniu sebadôležitosti, pretože ak sa naučíme akceptovať naše telo ako energetický fakt, učíme sa tým rozlišovať medzi energetickými faktmi (ktoré musím brať ako to, čo sú) a našimi interpretáciami (ktoré vieme meniť a prispôsobovať). “Mám telo” je energetický fakt 🙂 ; “mám škaredé telo” je interpretácia.
Rôzni ľudia majú k svojmu telu rôzny vzťah. Pre niektorých je to na zákazku naprojektovaný dom, v ktorom prebýva ich duch i duša, pre iných je to neprispôsobený, vadný alebo nevhodný príbytok, ktorý vôbec neodráža ich skutočnú podstatu. Niektorí sú so svojím telíčkom nesmierne spokojní, iní na ňom večne nachádzajú niečo “zlé” – príliš tenké, príliš tlsté, neatraktívne, príliš tvarované, nepohyblivé, nevládze… a niektorí majú problém, pretože sú duša v “cudzom tele” – cítia sa ako iné pohlavie, než im hovorí pohľad do zrkadla.
A viete čo: Je totálne fuk, či sme s ním hepi alebo nie – ono už iné nebude! Minule som pozerala video, kde Cherina dcéra Chastity sa necháva postupne zmeniť na muža. Ide to a Chaz (jeho nové meno) vyzerá šťastný. Takže niektoré úpravy sú možné, ale rozhodne chcú veľa odvahy – a niektoré úpravy proste možné nie sú. Čím skôr sa zžijeme s tým, čo máme na krku (alebo skôr naopak, pretože ten “krk” patrí tomu telu 🙂 ), tým kvalitnejší život budeme mať.
Výzva prvého pravidla je uzatvoriť mier a spojenectvo so svojím telom a nakmitať sa na jeho vlnovú dĺžku, aby sme dokázali prijímať a používať správy, ktoré nám posiela. Lekcie, ktoré nás pri tom čakajú, sa volajú akceptácia, sebahodnota, rešpekt a potešenie.
Akceptácia
Tí, ktorí už dnes majú svoje telo radi také, aké je, s jeho slabôstkami a silnými stránkami, tí už sa lekciu akceptácie naučili. Nebýva ich však veľa. 🙂 Väčšina z nás má voči telu jednu-dve výhradičky – keby sme len boli nižší či vyšší, blonďatejší či tmavovlasejší, vlasatejší alebo menej zarastení, tučnejší alebo chudší, náš život by bol okamžite o kúsok lepší… tak vtedy sa máme ešte vo veciach akceptácie hodne čo učiť.
Akceptácia značí, že prijímame to, čo nám život práve dáva, s pozitívnym vnútorným nastavením. Naše telo je veľmi schopný učiteľ v tomto ohľade: nech už sme hocikde (ak nie sme práve vylezení z tela), naše telo je tam s nami, ochotné zdieľať to, čo sa nám práve deje. 🙂
Pretože naše telo je to, čo z nás svet vníma, často sa definujeme cezeň, alebo nás iní podľa neho definujú. Pre mnohých ľudí je ich telo objektom sústavnej kritiky a barometrom, ktorým merajú svoju sebahodnotu. Postavia si pred seba nejaký nedosiahnuteľný štandard a potom sú nešťastní, že ho nedosahujú.
To, ako vnímame svoje telo, priamo ukazuje na to, nakoľko sme zvládli lekciu akceptácie.
Keď svoje telo prísne a trpko posudzujeme, obmedzujeme skúsenosti, ktoré môžeme zažiť. Miesto toho, aby sme si vychutnali deň na pláži, pokazíme si ho zlým pocitom z toho, ako vyzeráme v plavkách. Predstavte si, aké by to bolo, ísť po pláži a nemyslieť na to, ako vyzeráme… Predstavme si všetky tie situácie, ktoré sme odložili na neskôr, keď budeme vyzerať lepšie, dokonalejšie… Keby sme sa úplne akceptovali, vychutnali by sme si všetko v tu a teraz a už zajtra by sme behali po svete oveľa spokojnejší a šťastnejší, pretože sme si niečo dobré dnes užili!
Carter-Scottová rozpráva, ako bojovala kedysi so svojimi stehnami, ktoré neboli dostatočne štíhle. Nosila tie najdlhšie bermudy, ktoré zohnala, pretože jej stehná nevyzerali podľa jej predstavy.. Bojovala so stehnami, stehná sa priečili a just nechceli zoštíhlieť, nech robila, čo chcela. Proste sa nedokázali zniesť jedno s druhým.
Carter-Scottová sa to rozhodla ukončiť a milovať svoje stehná. To nešlo tak ľahko – ľahko je milovať tie časti zo seba, ktoré sú fajn a zodpovedajú našej predstave. A o tom všetkom to je – o predstave. Jednoduchšie ako zmeniť stehná by bolo zmeniť predstavu, nie? 🙂
Nebolo to také jednoduché. Natierala stehná vanilkovým mliekom a v duchu im hovorila, ako ich má rada. Spočiatku to bolo viac klamanie, ale potom si uvedomila, že síce nie sú krásne, ale sú pevné… a tu začala akceptácia. A jej stehná začali reagovať a začali sa formovať. Nie najprv predstava a potom akceptácia, ale naopak: najprv akceptácia a potom, keď sa telo a myseľ na seba nakmitajú, prichádza zhmotňovanie.
Táto prepojenosť medzi mysľou a telom je veľmi dôležitá. Ak je narušená, ak jedno nie je v súlade s druhým, prichádzajú emocionálne problémy a zdravotné ťažkosti. Ak telu upierame plnú akceptáciu, môžeme ochorieť; ak mu dáme plnú akceptáciu, môžeme vyzdravieť.
Ja mám s týmto svoju vlastnú životnú skúsenosť. Celý život som bola na nože so svojím telom. Vyzerala som otrasne. To myslím vážne; aj teraz, po rokoch, keď sa náhodou potknem o staré fotografie, nič na mojom názore sa nemení. Nenávidela som sama seba. Zmenilo sa to až pri chemoterapii. Ešte v nemocnici mi skúsenejšie spolupacientky rozprávali horory, ktoré zakúšali pri chemoterapii. Po prvej dávke som začala cítiť na sebe veľa z tých ťažkostí, čo opisovali. Začal mi pukať jazyk. Dohodla som sa s telíčkom, že mu dodám vitamíny a ono urobí zvyšok. Každý deň, kedy som sa ako-tak dokázala prehrýzť, som telíčku ďakovala… Bojovalo ako ďas. Duch už dávno rezignoval, ale telíčko bojovalo a donútilo ducha nevzdávať sa. Nakoniec sa duch rozhodol, že predsa len chce žiť, a od toho okamihu sa podporovali navzájom – ťahali deň po dni, deň po dni, deň po dni… Rok po roku… 🙂 a nakoniec prestalo byť “telíčko” a “duch” a zostalo už len “my”. Prežili sme chemoterapiu (teda, aspoň podstatnú časť z nej) i rádioterapiu, ale najväčší zázrak sme zažili po druhej, neúspešnej várke chemoterapie, ktorá ma čiastočne pripravila o sluch a zničila môj nervový systém. Chvíľu sme žili s tým, že už sa nikdy nebudeme mať pod kontrolou. Ruky mali svoju vlastnú vôľu, nohy mali svoju vlastnú vôľu a oboje malo vôľu nekontrolovane sa skrúcať a mykať a šialene, bezdôvodne bolieť… Vtedy došlo druhé zaváhanie – bola som presvedčená, že by bolo jednoduchšie umrieť, ako sa takto trápiť. Ale telíčko urobilo čosi celkom neočakávané – začalo samo seba regenerovať… Dalo sa do toho a deň po dni, deň po dni a deň po dni začalo naprávať chyby z chemoterapie. Dostalo nekontrolované sťahy svalstva pod kontrolu. Začalo naprávať skrivené chodidlá. Potom boľavé päty. Potom kŕčmi posťahované lýtka. Na všetko potrebovalo pár týždňov. Odspodu postupovalo nahor. Na rad prišla chrbtica a nakoniec hlava. Dokonca sa mi aj čiastočne zlepšil sluch. Už to nikdy asi nebude to, čo to bývalo, ale… to, čo telíčko dokázalo, bol zázrak! 🙂 Už nikdy nijaké pindy. A to som si myslela, bohvieaký bojovník som, ale moje telíčko… klobúk dole! A že nevládzem a veľa nepochodím? No tak viac sedím. 🙂 Že v rukách nič neunesiem? No tak idem do obchodu trikrát za sebou (a už som si kúpila tašku s kolieskami). Telíčko naučilo ducha, ako reagovať na príkoria.
Ale lekcia bola ešte jasnejšia – kašli na výzor; dôležité je dýchať. 🙂
Skutočná akceptácia začína, keď nemáme potrebu niečo na našom tele meniť, aby si zaslúžilo niečiu lásku – dokonca ani našu vlastnú nie. Len čo sa naučíme akceptovať svoje telo presne také, aké je, pohli sme sa správnym smerom.
Samozrejme, neznamená to, že teraz musíme prestať cvičiť alebo sa rozumne stravovať len preto, že už sa máme radi! V pohode môžeme na sebe naďalej pracovať – len naša sebaláska nesmie závisieť od toho, či sa nám podarí dosiahnuť výsledok alebo nie. Potrebujeme sa mať radi v tu a teraz, nie niekedy potom, keď už budeme takí, ako by sme si predstavovali… A tak sa pýtajme sami seba: budem sa cítiť lepšie, keď si odfarbím vlasy? (Môj prípad; len čo som sa odfarbila, začala som sa viac mať rada a bola som veselšia a moja povaha sa zmenila k lepšiemu. Napriek tomu, čo o mne klebetili kolegyne a napriek tomu, že môj vtedajší priateľ to nezvládol a dal na ich reči. 😕 ) Ak je odpoveď “áno”, Carter-Scottová vraví, že treba trochu viac popracovať na sebaakceptovaní, než začneme robiť skutočné zmeny. (Ja som sa k svojej blonďatej zmene prepracovávala nejakých 20 rokov. 🙂 )
Ako začať s lekciou sebaakceptácie? Tým, že vezmeme na vedomie, že to, čo je, jednoducho je tak – a že stačí k tomu prestať zaujímať stanovisko. Je to, ako to je – a s tým nepohneme, takže je lepšie, ak sa naučíme tento stav mať radi a vytrieskať z neho maximum toho, čo sa z neho vytrieskať dá! Realita možno zostane tá istá, ale keď sa zmení naše vnímanie, prestane byť dôležité, ako naše telo vyzerá, pretože tomu už nepripisujeme význam. Je to čisto naša vlastná voľba.
A čo na svojom tele neakceptujete vy? 🙂 Aké máte skúsenosti či postrehy s akceptovaním svojho tela (a vôbec s telom ako takým)? Otváram diskusiu!
→ Nabudúce: Sebahodnota, rešpekt a pôžitok
→ Sprievodné články: Sedem spôsobov, ako mať rád svoje telíčko, Od akceptácie k potešeniu, Ako som sa naučila milovať svoje telo
| Článok je súčasťou projektu 10 pravidiel “Byť človekom” |  |
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
Telo je chrámom mojej duše.
Páči sa miPáči sa mi
Ja sa riadim uz dlhsie citatom, ktory som neviem kde pocula: ked sa dostatocne sustredim, som krasna 🙂 nie je to o fokuse na seba alebo fyzicno, ale je to o mentalnom nastaveni. Povedala som si jednoducho, ze mi je jedno, co si ostatni myslia, ja som spokojna. Dokazem si zo svojich nedostatkov utahovat (napr. som krpec a nie celkom etericka bytost :)), ale nie je to nenavist. V buducom zivote budem urcite 1,85 vysoka stihla bloncka.. 😉
Telicku doprajem opateru – plavanie, saunu, prechadzky, vodu; vie, ze ho mam rada, tak ma este nezradilo.. A chlapov najradsej rozosmievam, to funguje lepsie ako cokolvek ine.. Je to take mile, aby ma neurazili, hovoria o nejakej charizme, nie krase 😀
Páči sa miPáči sa mi
trvalo mi vyse 15 rokov, kym som sa prestala neznasat za to, ze nevazim 40 kg aj s topankami, nemam huste, vlnite a najma rysave vlasy a zelene oci, nemeriam aspon o 10 cm viac… ale po zlcnikovych zachvatoch clovek zacne veci vnimat trochu inak… aj ked priznavam, ze este stale to nie je na vybornu (s vahou sa este stale obcas trapim, ale vela veci som sa uz naucila akceptovat a hlavne ich nebrat ako alfu a omegu mojho zivota).
Páči sa miPáči sa mi
🙂 Mne sa páči, ako telo označuje anglická ezoterická literatúra: ako náš “container” (doslova kontajner) alebo “vehicle” (teda “dopravný prostriedok”). To dáva celú tú fixáciu na vlastný výzor do trochu inej perspektívy, však? 🙂
Páči sa miPáči sa mi
😀 😀 😀 to je dobre, ze kontajner alebo dopravny prostriedok 😀 😀 😀
Páči sa miPáči sa mi
tak to teda radsej ten aktivny véhicule ako nejaka pasivna zberna nadoba 🙂
Páči sa miPáči sa mi
no ja mam k mojmu telu velmi silny,takpovediac karmicky vztah :D.ako si to tak skumam,ten vztah mi vcelku dost pripomina vztah s mojim partnerom.dokazem byt k nemu tvrda,ignorovat ho,ale aj pomahat, rozumiet a obdivovat ho.hlavne mam taku skusenost,ze vzdy ked ide do tuheho,akosi obe strany prestavame vymyslat a makame na spolocnej veci.az sa mi prieci nazvat ho kontajnerom,je to jednoducho moj partner,absolutne rovnocenny. super aj spoluhrac.mozem povedat ze cim som starsia,tym viac si vazim co v nom mam.dufam ze ono si o mne mysli to iste 😀
Páči sa miPáči sa mi
no a ako tak dalej rozmyslam,ono mi ozaj ze ma co odpustat.a zda sa ze s tym nema problem.jako niekedy z neho fakt ze nechapem,o jeho schopnostiach sa mne moze len snivat.keby som mala duchovne nejak postupit alebo sa vylepsit bola by som stastne keby som sa dostala tak na uroven mojho tela.to by mi uplne stacilo.
ale aby mi nespysnelo….este to salto by som sa chcela naucit 😀
Páči sa miPáči sa mi
Ja mam taky zazitok s vahou. Uz ako decko som mala väcsi zadok a stehna ako kaze priemer. Ja som si z toho nic nerobila, 4 roky tvrdeho treningu gymnastiky spravili svoje, tak jasne ze tam boli svaly + moja postava. Zaujimave ale bolo, ze to presne trenerku gymnastiky stvalo. No co uz, mna to nestvalo ;)))) Neskor na rock´n rolle vdaka mne moj partner schudol asi 10 kil, kedze mna vyhadzovat do vzduchu nebola hracka ;)))) Jemu to vyformovalo postavu :))))
Dalsie roky neskor som sa rozhodla prestat fajcit. Ani som nezbadala ako, pribrala som 10 kil. Aaaako mi bolo fajne!!! 😀 Ani silikony som nemusela platit 😉 Moje okolie mi dalo najavo, ze som nejaka pribrataaa. Skusala som par diet, ktore boli viac-menej na nic. Potom som sa s mojim telom dohodla – ja ho budem pocuvat, co presne chce jest a to mu aj dam. Odtvtedy som “zrazu” schudla, nie som zizala, zadok á la Lopezova zostal ;))) Skutocne ho pocuvam – nemam jedlo, ktore by som si zakazovala, jem vsetko co mi chuti. Nie pahltne, tak, aby som uspokojila moje potreby. Odvtedy jem ovela viac zeleniny a cokolady ;)))) Problem bol ciastocne aj vo zvyku vsetko zjest co je na tanieri. Vyriesila som ho bud tym, ze si davam na tanier menej alebo jednoducho necham tak. Ak to aj zjem, aj tak to zo mna vyjde co nepotrebujem druhym koncom. Ak to nezjem, tak sa vyhodi viacej. Je mi to jedno.
Nase telo je take uzasne! Dava nam najavo vsetky disharmonie ktore v zivote mame. Ak uz nijake ine znamenia nepocuvame, nase telo uz odignorovat nemozme.
Páči sa miPáči sa mi
kedysi dávno som začal cvičiť 5 Tibeťanov,lebo to je zdravé a na obrázkoch mali modelečky a modelkovia coool figúru..netrvalo dlho a výsledky nenechali na seba dlho čakať…potom som si psravil že prestávku a opäť som sa k cvičeniu vrátil…no a s pribúdajúcim vekom a teda aj vedomosťami ich už necvičím kôli vzhľadu-ten už skôr vnímam ako vedľajší účinok 🙂 ale jasné že som nebol nikdy dokonale spokojný a do fitka sa mi veru nikdy nechcelo…potom prišla autonehoda kde sa mi dolámala chrbtica na 3 krát 😦 pol roka v korzete a ja som si odrazu uvedomil že som super a moje telíčko ešte viac…prežilo a stále chodí :-)a to že nemám figúru ako modelko?niektorý pôsobia že až asexuálne 🙂
Páči sa miPáči sa mi
moja nechut voci vlastnemu telu sa tahala tak od zaciatku puberty (bolo to podporovane takymi tymi klasickymi “povzbudzovacimi” vyrokmi typu co vsetko je na mne nie celkom podla sablony) a tahala sa velmi dlho. ak to spravne ratam, tak sa to utlmilo niekedy ku koncu vysokej. a este ani tak to nebolo celkom ono, ten laskyplny vztah k telu… ee, vtedy este nie
este aj dnes sa niekedy k svojmu telu spravam ako k odpadu; nie v zmysle, ze by sa mi nepacilo, ale v zmysle, ze “zabudam” jest alebo odkladam urcite veci, ktore potrebuje hned. dopriavam si dost spanku a pomenej telesnej aktivity, ale niekedy zotrvavam dlhsie v nepohodlnych polohach alebo jem vtedy, kedy uz takmer obhryzam stolicku. (ma kovovu konstrukciu, hryzie sa dost tazko. 😉 )
v porovnani s “kedysi” mam dnes ovela zdravsi vztah k svojmu telu, ale stale si z casu na cas musim opatovne zvnutornovat, ze to telo som ja a ze potrebuje starostlivost. dokaze sa odmenit za dobry pristup, ale ak ho budem zanedbavat, zradi ma. nie preto, ze by sa chcelo pomstit, ale preto, ze nemalo dost sil, aby vydrzalo to, co od neho pozadujem. v istej faze ma energie doslovne “krmili”, pretoze som skusala, kolko este vydrzim bez toho a toho… 😳 momentalne sa intenzivne ucim (konecne!) zodpovednosti za vlastne telo
Páči sa miPáči sa mi
Od detstva som svoje telo doslova nenávidela, hoci som vysoká, nikdy som nebola štíhla ako laň, moja chorobná nenávisť trocha poľavila iba vtedy, ak sa mi podarilo “nasilu” schudnúť 4-5 kg.
Píšem nasilu, lebo telo mi vždy dalo pocítiť, že si tú zmenu neželá a treba tú trochu tuku pribrať späť.
Presne pred rokom som začala z ničoho nič trpieť silnými zápalmi tkaniva okolo očí, hrdla, priedušnice.
Rok bolestí, na ktoré nezabrali žiadne lieky urobil svoje. Nakoniec mi diagnostikovali autoimunitné ochorenie – moje vlastné zdravé bunky útočia na seba, zapalujú sa pekelne to bolí. Takže až sem ma priviedla moja neznášanlivosť.
Teraz sa akceptujem taká, aká som a dokonca sú dni, keď sa sama sebe páčim. Dúfam, že sa moje telíčko z toho spamätá a choroba prejde tak, ako začala. Najprv sa uzdraví myseľ, potom telo.
Páči sa miPáči sa mi
V detstve počas prázdnin som dosť často vyrastala so starými rodičmi a po prázdninách som vyzerala ako bacuľka. Nelámala som si z toho hlavu, pretože som milovala telo také aké bolo a je. Nemala som ani dôvod ho nemilovať a neakceptovať, pretože moja zdravotná karta zapadala prachom.
Pamätám si na príhodu ako kamarátka usilovne a ťažko bojovala za štíhlu líniu, trápila sa dlho. Po týždni som ju opäť navštívila a s obdivom sa ma spýtala ako som dokázala tak rýchlo schudnúť. Pozerala som na ňu s vypleštenými očami, veď som žiadnu zmenu nezaregistrovala, v zrkadle som bola stále rovnako široká. 🙂 Očakávala odo mňa nejaké rady, ale nevedela som jej ich dať. Nakoniec som si spomenula na radu od babky: “Jedz to, čo chceš, to, čo telo si žiada.” Chcela som, aby sa už nepozerala toľko do zrkadla (chcela som rýchlo vypadnúť von), nebola stále spokojná, tak som jej oznámila, že chyba nie je na tele, ale v samotnom zrkadle. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
http://www.magazinluna.sk/default.aspx?p=lunarcalendarpage
Páči sa miPáči sa mi
http://wahlgrenis.cz/clanek.php?rubrika=4&id=4402
Páči sa miPáči sa mi
keby sa mi to moje pomaly nerozpadavalo pod nosom uz od puberty… tak k nemu aj lepsi vztah budem mat 😛 ale nepomaha robit ani tak, ani tak, furt je to len horsie. “nememu ani vlastna mat nerozumie”. a ked sa zakazdym sprava inak… a ked sa k tomu pridaju celozivotne, kazdodenne poznamky od okolia… asi ho uz iba trpim 😦
Páči sa miPáči sa mi
Ja som zatiaľ ešte stále v tej fáze, kedy svoje telo moc nemusím, predsa len, stredná škola nie je ešte tak ďaleko, no zdá sa mi, že biele fľaky po tele nie sú pre mňa už až takou nočnou morou akou boli kedysi. A to ich mám dnes oveľa viac a stále pribúdajú. Pre tých, ktorí nevedia o čom hovorím, mám vitiligo. Väčšinou si asi ľudia povedia, že čo tá rieši, pokiaľ nemá žiadnu vážnu chorobu, veď je to len kozmetická vada. V podstate majú pravdu, ale myslím si, že každý, kto niečo také má, to berie trochu inak. Nie som si istá, či niekedy budem schopná akceptovať svoje telo natoľko, aby som išla von bez mejkapu na tvári, asi skôr nie ako áno, ale dnes už k tým škvrnám nemám v podstate žiaden vzťah. Ani pozitívny ani negatívny. Proste na ne pozerám, hľadám v nich nejaké tvary (nesmejte sa, tie na chrbte mi začínajú pripomínať malé krídla 😀 ), čo iné sa s nimi dá robiť? Ako tu už niekto spomínal, tiež je to autoimunita. Takisto mám i autoimunitné ochorenie štítnej žľazy, takže za moju nenávisť v skorších časoch mi to telo vrátilo týmto spôsobom. Možno aby som mala na tú nenávisť aj nejaký dôvod. Tak sa hádam časom poučím.
Páči sa miPáči sa mi
M.a.d.,
ale ak pripúšťaš cestu nenávisť -> ochorenie, tak potom je to aj naopak… a ak ochorenie ešte trvá, tak potom niekde v skrytku trvá aj nenávisť. A viem, čo hovorím; ja sama som majster ukrývania si vlastných pocitov, takže na to, čo cítim, mám už anjelských… 😆
Čiže sa skús pohrabať v svojom vnútre a cielene hľadaj niečo ako to, čo chorobu vyštartovalo. Ak to vyhrabeš (a sprvoti to bude pravdepodobne vyzerať ako niečo oveľa, oveľa menej intenzívne) a ošetríš, mala by sa choroba vytratiť – ak nemá medzičasom nejaký fyziologický dôvod (energetický blok, ktorý sa zchronizoval).
Páči sa miPáči sa mi
Vďaka helar, pomaly na tom pracujem ;). Zatiaľ sa len učím, ako sa do toho vnútra dostať. Keď sa mi to podarí, prejdem na ošetrovanie. Á propos, napadla ma taká vec, síce to sem nepatrí, ale snáď sa nikto nenahnevá. Keď sa pri meditácii snažím vyprázdniť hlavu a zbaviť sa všetkých myšlienok, teda každú pošlem kamsi (ehm, napr. do svetla), nepošlem takto niekam aj moje vyššie ja alebo nebodaj anjelov? Len ako ďalšiu vlastnú myšlienku? Ďakujem veľmi pekne.
(P.S.: to M.a.d. celkom sedí :D)
Páči sa miPáči sa mi
Nie, nepošleš. Meditácia je vyprázdňovanie hlavy na to, aby si sa naučila počúvať tichší hlások, než je ego/rácio. Ten potom budeš počuť nielen počas meditácie (kedy ho fakt môžeš “poslať preč”, keby nehovoril také zaujímavé veci 😛 ), ale aj počas dňa. Nemôžeš poslať preč niečo, čo je tvoja podstata. 🙂
Inak, odkiaľ myšlienky idú, je pomerne dobre rozlíšiteľné (pokiaľ človek nie je zrovna majster v maskovaní vlastných emócií na “objektivitu”): ego komunikuje na emocionálnej vlne. Vyššie Ja nie. Dobrý, verný, neskresľujúci a parádne studený psí čumáčik. 🙂 Takže kým to s tebou komunikuje na emotívnej vlne, je to ego. Keď to začne hovoriť vecne, bez dôsledku vyvolania emócií, je to VJ.
A u anjelov: viem, že mnohí ľudia ich vnímajú tak, že z nich doslova odkvapkáva emócia. Ja si myslím, že tú emóciu tam pchá naše ego. Zatiaľ som ich vnímala väčšinou ako absolútnu vyváženosť, ktorá nemá problém pohladkať alebo uštipnúť – podľa toho, čo je práve treba a čo pomôže viac. 🙂 Ego neštípe nikdy, ego potrebuje byť milované, mojkané a poslúchané. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
😀 To som rada, že ho nikam nepošlem. Mne sa občas v noci zdá, že ktosi niečo hovorí, proste v snoch, no nikdy si to neviem zapamätať. Aj túto noc sa mi stále opakovali tri vety, v každom sne, práve ich hovoril taký hlas, úplne neutrálny, nešiel z neho strach ani radosť, proste nič. A hlavne nebol môj, ale mužský. Celučičkú noc mi to vraví a ja si to nezapamätám? No uznaj :D.
Ešte raz ti moc ďakujem. Presne takéto vysvetlenie, ako znie ego, som potrebovala. Ak mi udelíš copyright, hneď si to zapisujem do svojho zošítka, nech na to nezabudnem :).
Páči sa miPáči sa mi
aj mne sa v detstve objavilo pár fliačikov na nohách. keďže to nebolo pod nohavicami vidieť, nezaoberala som sa tým. po niekoľkých rokoch som si z úžasom všimla, že zmizli. tiež to bolo vitiligo podľa lekára. Myslím, že zákony príťažlivosti evidentne fungujú
Páči sa miPáči sa mi
prepacte ze mam dalsiu otazocku odveci..ale chcela som sa len spytat ze co znamena ked tesne pred AP pocujem divne hlasy? hlboke ..nerozumiet slova len proste mrmlanie ..a taky šum .. proste ja neviem dost je strasidelne normalne som sa bala ist aj dalej tak som to nakoniec ukoncila..znamena to nieco zle?:/
Páči sa miPáči sa mi
dobre vecer chcela som sa spytat ci niekto z vas vie co pride po smrti?? zomrie aj nasa dusa spolu s nasim telom ? alebo ako to cele je? ak je tu niekde clanok o tom tak ma tam poslite prosiiiiim:)
Páči sa miPáči sa mi
Ak zomrieš prirodzenou smrťou, tak si môžeš vybrať svoje ďalšie telo v určitej lokalite [väčšinou na rovnakej planéte, pokiaľ sa tvoja vibrácia duše alebo ducha (niesom si istý), nezačala líšiť od ostatných na zemi, potom sa Ti naskytne iná lokalita] vybrať podľa tvojej karmy. A v ďalšom živote budeš za normálnych podmienok zas o niečo múdrejšia a láskyplnejšia. A ak prirodzenou smrťou nezomrieš, tak sa tak isto znovu narodíš, len trochu dlhším procesom. Takže každý život sa budeš mať postupne lepšie a lepšie a čím lepšie zvládneš ten svoj život, tým ďalej Ťa to posunie. Takto sa non-stop vyvíjaš. A tých životov je strašne veľa.
Páči sa miPáči sa mi
Kedysi pred polrokom som mal telo ako nejaká entita.Neupieral som sa o fyzické práce ani nič podobné,neposiloval som.Pár ľudí mi začalo hovoriť,či nechcem začať chodiť cvičiť (posilovať),povedal som nie,lebo som spokojný so svojim telom a nepotrebujem posilovať.(takú dobu ľudia zvyknú nazývať týchto ľudí ,,si suchý,,).Potom prišiel na rad najlepší kamarát,ktorý mi vyrozprával,že nemá s kým chodiť do posilovne.Napriek mojej spokojnosti som sa obetoval preňho,že môžem s ním začať chodiť (v hlave som premýšľal,že je to dobrá motivácia zlepšiť svoje telo výzorovo [má to svoje čaro,hodnoty a význam byť vyrysovaný a objemnejší] ,ale pritom som stále bol v akceptácii tela,také ako je tu a teraz.Tak som začal chodiť,sem tam som sa pozrel do zrkadla a nehovoril som si,že musím sa ešte zlepšiť,je to málo,ale hovoril som si niečo v zmysle,že sa to zlepšilo (aj keď som stále spokojný so svojim telom…Je to divné,že sa obidve fakty navzájom vylučujú [alebo nie?neviem
povedzte pravdu],ale išlo to ako po másle).Nemám žiaden ideál,že chcem vyzerať ako ten , a ten,len som skromný a beriem to ako samozrejmosť cvičiť,čiže sa nezaoberám tým,ako by moje telo malo vyzerať,docvičím a som spoko 🙂 Fakt len sem tam sa v zrkadle predstavujem ako o trochu viac objemný ,ako som teraz,ale nie v zmysle chcenia,ale v zmysle,že postupom času taký budem v budúcnosti,ako samozrejmosť.
Moja otázka je,či je to vlastne akceptácia vlastného tela?
Pokiaľ áno,je tento prístup k telu dobrý?
ďakujem.
Páči sa miPáči sa mi
tak ja neviem.ved preco sa pytas ludi ktori ta nepoznaju ci ty akceptujes svoje telo?ved mohol by si napisat cokolvek,ale podstatne asi je ako to citis ty,nie?na zaklade tohoto by som povedala,ze svoje telo moc dobre nevnimas,respektive nevies sa na to ako ho vnimas spolahnut,tym padom ho asi moc neakceptujes.neviem.
Páči sa miPáči sa mi
každopádne ďakujem za komentár 😛
tak po prečítaní toho článku mi to zapadá do seba tak,že akceptujem svoje telo,ale nemôžem si byť 100% istý,preto som napísal sem.
Páči sa miPáči sa mi
ok a ak ti napriklad ja napisem ze ano som presvedcena ze plne akceptujes svoje telo,potom si uz budes 100 percentne isty?
Páči sa miPáči sa mi
vies co?mam napad:povedz si nahlas vetu:”mam fakt pekne telo” a sleduj svoje pocity.potom si nahlas povedz:” moje telo neni nic moc” a sleduj svoje pocity.
to by ti mohlo pomoct odhalit ci sa sam seba nahodou nepokusas osalit 😉
Páči sa miPáči sa mi
Liara, skus sie vygooglit Tibetsku knihu mrtvych (jedna z teorii), alebo skus aj tu:
https://eprakone.wordpress.com/2009/11/19/o-dusiach-smrti-a-znovuzrodeni/
Otazka je, comu chces verit. Ci reinkarnacii, krestanskemu nebu/peklu alebo hmotnemu pohladu (uplny zanik duse s telom..)
Páči sa miPáči sa mi
http://tvnoviny.sk/spravy/svet/video-srdcervuci-pribeh-nicka-vujicica-zije-bez-ruk-a-noh.html
http://itsmefrankie.com/2010/05/nick-vujicic-maly-muz-s-obrovskou-charizmou/
Páči sa miPáči sa mi
Ešte jeden pohľad na túto tému – telo je v podstate z energetického hľadiska naše vedomie vykryštalizované v hmote. Z hľadiska toltéctva – to, že vnímame telo ako kontajner je dané tým, že máme bod vnímania (spojenia) umiestnený dole v oblasti chodidiel, pretože máme veľmi nízky stav energie a bod spojenia sa vyššie nedostane. Telo v tomto kontexte nie je ani kontajnerom, ani schránkou, ale nízka úroveň našej energie rozhoduje o tom, že ho (časť seba) takto vnímame, ako fyzické miesto v ktorom sme dočasne “umiestnení”. Čiže keď hovoríme alebo si myslíme to, alebo ono o svojom tele, tak je to vlastne rozhovor jednej časti vedomia o inej časti vedomia 😉 .
Na doplnenie – niektorí naguali popisujú aj svetelné vláknach ako jemnú kryštalickú hmotu a to je na úrovni druhej alebo tretej pozornosti, čiže to, že sa niečo vníma ako hmota alebo kontajner môže hovoriť skôr o stave v ktorom sa nachádza vedomie, ktoré vníma a ani nie tak o vnímanom predmete. Dúfam, že som bol vcelku zrozumiteľný … 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Neviem, Nik, znie mi to dobre, len inckí šamani (laika) umiestňujú kotviaci bod bežného človeka niekam 50 cm za jeho ľavú lopatku, nie pod nohy. Neviem, nakoľko je toto umiestnenie reálne, lebo ja som si svoj našla inde. 😉
Páči sa miPáči sa mi
Viem čo myslíš, nakoniec aj Castaneda ho popísal ako niečo medzi lopatkami, tam je vraj však len to, čím sa s ním manipuluje, nie jeho skutočné umiestnenie. Čo nakoniec dáva zmysel z hľadiska toho, že celou jeho sériou kníh sa tiahne, že máme energiu len po členky a odrazu sa bod spojenia nachádza niekde hore …. Odkiaľ by sa v ňom brala energia, aby osvetľovala vlákna 🙂 ? Castaneda veľa vecí nenapísal … 😉
Páči sa miPáči sa mi
Mne sa zdá celkom dobré umiestnenie kotváku niekde pri Hrit Padma, ak to teda má byť sídlo duše… Lebo odtiaľ vychádza celá naša bytosť. Vlastne nevychádza… Indovia základ kladú do koreňovej čakry, na kostrč… tak si vyber… 😀 😀 😀 Máme kotvák v rrrrr… 😆
Páči sa miPáči sa mi
a kde je Hrit Padma?
Páči sa miPáči sa mi
Ja to viem tak že medzi srdcom a solárom.
Páči sa miPáči sa mi
Heli, ale iste. Však to je ASSembling point 🙂
Páči sa miPáči sa mi
😆 😆 😆
Páči sa miPáči sa mi
ASSemblage. Whatever 😀
Páči sa miPáči sa mi
😆 to skúsim pouuižiť na dnešnej porade, keď začneme rozprávať o montáži 😆
Páči sa miPáči sa mi
Eh, tak pre prípad, že by sa k tejto diskusii niekto dostal a zapodieval by sa dilemou: Cvičiť = nemať rád svoje telo a chcieť sa zmeniť. Rada sem pripojím svoju interpretáciu (alebo vlastnú definíciu) 🙂 Ten kto cvičí rád, rád spolupracuje so svojím telom a cvičí s vedomým, že vlastne posilňuje svoj “kontajnerík” a že ho robí imúnnym a stabilným voči fyzickým a psychickým podnetom, ten svoje telo akceptuje, nepresiľuje ho a váži si ho. Nechce ho zmeniť, len mu chce vytvoriť pohodlné a zdravé prostredie pre život.
Páči sa miPáči sa mi