Len čo niečo vypustím z úst, dávam v tom súčasne aj správu o sebe. Každá správa obsahuje (aj) isté sebavyjadrenie. Tým pádom sa každé slovo stáva priznaním a každé vyjadrenie sa stáva ukážkou našej osobnosti. Toto sebavyjadrenie prebieha viac alebo menej vedome a môže byť hlboké alebo plytšie, obsažné alebo menej obsažné, skryté alebo zjavné – ale nemôže nebyť.

Tak vysielateľa ako aj prijímateľa správy stojí narábanie s touto sebavyjadrovacou zložkou správy hodne energie, pretože táto zložka je psychologicky výbušná.

A o tom bude aj celý tento článok. Najprv začneme tam, kde to bolí najviac – na tom, že sme odkázaní na reakciu prostredia, aby potvrdilo našu vlastnú hodnotu. A preto keď ideme vyslať prijímateľovi nejakú správu, ešte než s tým začneme, v našom vnútri vyvstane obraz prijímateľa a jeho natrčeného sebavyjadrovacieho ucha: „Ako budem vyzerať v očiach toho druhého?“ Tento strach z reakcie toho druhého na mňa a na moju správu má korene ešte niekedy v hlbokom detstve, ako si ukážeme neskôr.

Potom prejdeme na to, ako vysielateľ narába s týmto strachom. Každý máme k dispozícii množstvo techník, ako so strachom z prijatia vykývať. Všetky tieto techniky sú vysoko účinné, len niektoré z nich nás postupne fyzicky likvidujú a všetky nás stoja nekonečné množstvo energie – energie, ktorú by sme mohli venovať niečomu inému.

Tak, a štartujem citátom Schulza von Thun:

„Aby sme iným umožnili prístup k nám, musíme najprv nájsť sami k sebe prístup – a to zakaždým nanovo.“

Sebavyjadrenie sprevádza strach

Strach zo sebavyjadrenia spočíva na tom, že vopred u iných predpokladáme negatívne posúdenie seba a toho, čo ideme povedať. A aj v tomto prípade platí – sami sme si svojím najväčším Sudcom!

Európske prieskumy ukazujú, že náš život je až príliš sústredený okolo otázky „Ako ma vidia ostatní?“ Mnohí ľudia majú doslova strach z toho, že niečo nebudú vedieť, pretože táto „nevedomosť“ by sa dala vykladať aj ako slabosť. Dôsledkom je často premúdrelé obkecávanie bez nejakého hlbšieho zmyslu, len aby nevzniklo podozrenie, že sme „nevedomí“… Aj pri kontaktoch s inými, hlavne pri hľadaní partnera, sa často prejavuje výrazný strach otvoriť sa, pretože ten druhý by mohol predsa odhaliť moje slabé stránky… Len toho o sebe nepovedať priveľa, inak by si ten druhý mohol vytvoriť zlý obraz o našej osobnosti!

Strach sa prejavuje obvykle silným tlkotom srdca. Tento tlkot je biologicky vzaté určený na to, aby napumpoval viac krvi do svalstva pre prípad ohrozenia, ak by mozog vyhlásil stav ohrozenia typu útek alebo útok. Ale prečo mávame tlkot srdca aj vtedy, keď máme prezradiť o sebe niektoré osobné veci? Odpoveď znie: cítime to ako ohrozenie nášho pocitu sebahodnoty. Si taciusses, philosophus manisses. Inými slovami: keby si bol držal jazyk za zubami, ešte dnes by ťa mali za múdreho. 😕

Korene závislosti na úsudku iných

Korene strachu zo sebavyjadrenia ležia už v ranom detstve. Sú výsledkom nevyhnutného stretu detskej osobnosti so spoločnosťou. Strach zo sebavyjadrenia patrí k trvalým následkom tohto stretu.

Stret so spoločnosťou prebieha na dvoch úrovniach. Tá prvá vyplýva z toho, že do života bezprostredného, ničím nespútaného dieťaťa zasiahnu spoločenské normy. Každé dieťa zažíva, že niektoré jeho želania a svojráznosti sú nezosúladiteľné so spoločenskými normami typu poslúchať, nenárokovať si veľa, podriadiť sa, nič nepokaziť, potláčať hnev, neprejavovať sexualitu a podobne. Najčastejšie ho s týmito normami oboznamujú jeho rodičia, ktorí mu cez odmenu a trest, cez dávanie alebo uberanie lásky vovychovávajú strach pred svojím nemilovaným Ja. Dieťa veľmi rýchlo zistí, že časť jeho osobnosti je neželateľná a „zlá“ a „nedovolená“ a nájde si spôsob, ako toto „zlé“ na sebe skryť pred očami iných. Psychológia tu hovorí o potláčaní častí osobnosti, ktoré v extrémnom prípade vedie k rozštiepeniu osobnosti (angl. multiple personality) a v Amerike, kde sa s psychickými poruchami narába oveľa benevolentnejšie ako v Európe, sú známe aj prípady ľudí so 100 potlačenými osobnosťami, o ktorých nevedeli a ktoré kedy-tedy preberali kompletnú kontrolu nad telom!

Strach dieťaťa z nemilovaných častí svojej osobnosti je oprávnený a ak nie je neurotický, vedie dieťa k prispôsobeniu sa a potlačeniu tých „zlých“ častí osobnosti. V tomto procese sa z rodičov stávajú Sudcovia, v očiach ktorých treba obstáť, ak sa chce dieťa dopracovať k šťastiu a pocitu sebahodnoty. A tak sa dieťa naučí, že len isté pocity, myšlienky a správanie mu prinesú súhlas Sudcu a tie druhé, „zlé“ že treba potlačiť a skryť pred inými.

V tomto bode však dochádza ešte k jednému: dieťa si po čase osvojí posúdenia svojich Sudcov, uverí im (to sú tie ruizovské „dohody“) a osvojí si ich. Teraz už potlačené pocity alebo nutkania nepotrebujú nijakého externého Sudcu na to, aby sme ich potláčali – miesto toho v nás automaticky začnú vyvolávať pocity previnenia a zahanbenia. Odteraz už sme sa svojím Sudcom stali my sami.

No tak fajn. Sme sami sebe Sudcom. Ale my tohto vnútorného Sudcu navyše ešte premietame navonok (hovorí sa tomu projekcia) – tam, kde sme sa s ním pôvodne stretli, do obrazu iných ľudí. Keď v obchode ukradnete vázu a skryjete ju pod kabát, odrazu na sebe cítite pohľady každého jedného predavača a zákazníka, cítite sa prichytení a odsúdení. Takto premietneme nášho vnútorného Sudcu do ľudí okolo nás, a to hlavne do tých, ktorí majú nejakú podobnosť s našimi pôvodnými Sudcami (tomuto sa zas hovorí „strach z autority“). Táto podobnosť môže byť aj len okrajová: podobný vek, niečo vo výzore a vystupovaní, alebo len kritičnosť pozorovania. Okamžite začneme podozrievať, že sa nás snažia zhovadiť – a to vďaka tým zvláštnostiam, ktoré sami na sebe považujeme za zahanbujúce alebo nevyhovujúce!

Vďaka tejto ustrašenosti, ktorú máme od detstva, precitlivelo reagujeme na každého človeka, ktorý k nám pristúpi s trestajúcim alebo vyčítajúcim gestom, krátkym spontánnym poryvom strachu. Ten druhý v tom okamihu zaujme – nie objektívne, ale len v našom vlastnom vnímaní – pozíciu nám nadradenej autority, Sudcu.

Pri tejto projekcii (iní sú Sudcovia, v očiach ktorých musím vyhovieť) už ale ide o neurotickú podobu strachu. Neurotickú preto, že je čiastočne už zbytočná (v protiklade s reálnou obavou niekdajšieho dieťaťa). Už nie je strach úmerný situácii, ale je emocionálne prekontrastnený.

Prečo kompenzujeme pocit nevyhovenia?

Druhá úroveň stretu so spoločnosťou je daná tým, že dieťa je malé, nezorientované, bezmocné a nedokáže dostáť spoločenským predstavám o výkonnosti. Cíti sa znevýhodnené v svete dospelých a toto pociťuje ako neistotu. Snaží sa získať istotu a preto sa snaží čo najskôr z tohto neželaného stavu vyrásť – najprv len napodobňovaním v detských hrách, neskôr nosením maminých/otcových vecí a vyzeraním ako oni. „Byť veľký“ znamená pre dieťa stav, kedy môže brať do rúk hocijaké veci, kedy si vie samo otvoriť dvere, kedy sa môže pohybovať, kam chce ono, kedy si môže naplniť mnohé svoje priania… Dieťa vidí svoju bezmocnosť a nedokonalosť a nutne dospieva k názoru: „Taký nedokonalý, aký som, sa nemôžem iným ukázať!“ Psychológ Alfred Adler hovorí, že vďaka tomuto je komplex menejcennosti prakticky deťom „vrodený“.

Za dobrých podmienok, teda keď sa dieťa cíti želané a akceptované, si čoskoro vytvorí zdravý pocit sebahodnoty. Často sú však jeho skúsenosti skôr také, že posilňujú jeho pocit menejcennosti: napríklad príliš starostlivý, ochranársky a rozmaznávajúci štýl výchovy vedie k tomu, že dieťa získa dojem, že samo bez ochrany za veľa nestojí. Rovnako zaostávanie v škole alebo zaostávanie voči súrodencom môžu v ňom vyvolať pocit menejcennosti. A rovnako všetky vzťahové správy z prostredia sú schopné posilniť pocit nevyhovovania.

Čím silnejšie je rozvinutý komplex menejcennosti, o to väčšie nutkanie cítime vykompenzovať ho a nejakým spôsobom nafúknuť našu hodnotu. Začíname robiť rôzne pokusy, aby sme „vylepšili“ svoj obraz v očiach iných – začneme si stavať „výkladnú skriňu“. Všetky snahy po uplatnení, nadradenosti a moci korenia v snahe prekonať svoju vlastnú (reálnu alebo vymyslenú) slabosť („kompenzácia“) a pritom byť ešte pápežskejší od pápeža („prekompenzácia“).

Ja ako dieťa som mala nádherne rozvinutý komplex menejcennosti – siahal od jedného pólu k druhému a ešte ich aj prekrýval… Moje sprievodné prejavy boli klamanie (žila som v inom svete, kde som bola “žiadúca”) a stiahnutie sa do seba (nekamarátila som sa, zriedkavo som hovorila o sebe – a keď už som začala, všetko som nafukovala na XXXL 😛 ). A postupom času som začala pozerať kovbojky a identifikovať sa s kovbojmi. No a kovboji v starých amerických filmoch 1. nikdy nikoho neprosia o pomoc (ani ju nevedia dobre prijímať a musia im ju vnútiť; napr. film Na pravé poludnie), 2. nesú na svojich pleciach celú ťarchu sveta a neváhajú si ešte priložiť bez toho, aby povedali čo len fň, 3. neplačú a ani nijako inak neprejavujú city, 4. keď niečo povedia, tak si za tým stoja, aj keby im to malo privodiť záhubu, 5. držia sa vždy veci a nestarajú sa o svoje vnútro voľne podľa hesla “hlavne nech to nie je vidno”, 6. nikdy sa na nikoho nespoliehajú a preto zostávajú večne sami a 7. zomierajú sami.

No a takto nejako vyzeralo moje programovanie niekedy vo veku 15 rokov. 😕 Posledný americký kovboj; len tie kone mi ešte stále naháňajú hrôzu. 😕

Vedie to však k vzniku iného strachu – strachu z odhalenia. Čím silnejší je komplex menejcennosti u človeka, tým viac:

• si fantazíruje iných ľudí do roly prísneho Sudcu, v očiach ktorého musí obstáť a pred ktorým musí ukryť tú neželanú časť svojej osobnosti, ak chce aspoň aké-také uznanie
• aj neškodné situácie (napr. hazardné hry, hostenie ľudí, intímne zblíženie) vníma z hľadiska vlastnej výkonnosti, takže to celé zažíva ako istú svoju „skúšku charakteru“
• vidí v tom druhom rivala a bojí sa prehry v súťaži o uznanie a prestíž.

Hoci je stret dieťaťa so spoločenskou realitou nevyhnutný, jeho tvrdosť a stupeň poranenia bývajú individuálne.

Je svet Sudcov a rivalov len produkt fantázie?

Svet Sudcov a Rivalov nie je len produkt našej predstavivosti či nejaká neurotická projekcia. Naopak – dôležité oblasti života ako škola či práca sú zariadené tak, že v nich nutne vzniká strach zo sebavyjadrenia: sú vybudované na princípe porovnávania výkonnosti a na rivalite. Napríklad žiak v škole je skutočne obklopený Sudcami (=učitelia) a Rivalmi (=spolužiaci) a musí byť „dobrý“; ba viac, musí byť lepší ako ostatní!

Sebainscenácia a sebaodpustenie

S týmto osobným pozadím musíme chápať, že vysielateľ správy sa vždy tak trochu obáva, ako bude prijaté jeho sebavyjadrenie, a tak že časť jeho energie vchádza do formulovania tohto sebavyjadrenia. K dispozícii má mnoho postupov, ktoré sa delia do troch hlavných skupín:

• imponovacie techniky
• fasádové techniky
• sebaznižovacie techniky.

Imponovacie techniky

Imponovacie techniky sa zameriavajú na to, predvádzať našu „peknú“ tvár a žať obdiv a ovácie. Spoločnú majú nádej na úspech.

Človek používajúci tieto techniky sa producíruje: natriasa períčka, sám seba okiadza, vyťahuje sa, kekeší sa, robí dojem… Jazyk má hodne obrazov pre toto správanie. Vysielateľ správy však má problém – v spoločnosti sa považuje za neokrôchané producírovať sa a dosiahol by práve opačný efekt, keby seba chválil. Takže to musí robiť nenápadne.

Nenápadnosť sa dosahuje tým, že tieto sebaokiadzacie techniky sa pripoja k nejakej vecnej správe. Najčastejšie sa to prejavuje ťažko zrozumiteľnou, odbornou hatmatilkou. Ťažko zrozumiteľné slová neslúžia na prenos správy, ale na vyzdvihnutie hovoriaceho („Nerozumiem síce ani slovo, ale istotne je to múdry muž!“)

Iná technika spočíva v tom, že vysielateľ „mimovoľne“ do správy zabuduje vyjadrenia, ktoré zvyšujú jeho hodnotu; celkom mimochodom o sebe púšťa informácie, ktoré slúžia posilneniu jeho imidžu: „To, čo spomínate, vždy hovorieval aj môj priateľ Einstein – ovšem pravdu povediac, ja to vidím trochu inak…“ Alebo „Na IQ sa nedá veľmi spoliehať. Moje je vraj 131, ale niekedy sa správam ako ukážkový blb.“ Toto sú zjavne príspevky „k veci“, ale hlavná správa leží v rovine sebavýpovede a znie: „Pozerajte sa, kto som, čo mám, čo dokážem!“

Ďalšia technika je hľadanie výhody svojho „domáceho“ územia. To značí zaviesť rozhovor do oblasti, o ktorej môžem porozprávať veľa múdreho, teda kde sa cítim „doma“.

Snaha o vyvyšovanie sa ukazuje tak v obsahu, ako aj vo forme. Rozprávajúci rád porozpráva príbehy zo svojho života, z ktorých vychádza, aký úžasný je. Väčšinou v nich vystupuje v roli hrdinu. Tu je imponovacia správa v obsahu. Vo forme imponovacia správa spočíva, keď formuláciami rozprávajúci sám seba vyzdvihuje nad sivú masu: tam, kde iní jedia, on stoluje, tam, kde iní rozprávajú, on komunikuje, tam, kde iní hovoria, on sa vyjadruje.

Normálne nemám imponovacie techniky veľmi vyvinuté. Som skôr zážitkový človek a tak píšem o tom, čo zažívam. Ale keď som vyštartovala tento blog, viedol ma Gabriel k tomu, aby som si budovala nejaký imidž, dôveryhodnosť či čo – tým, že budem rozprávať veci z môjho uhla pohľadu. Chúďa, ani len netušil, ako to so mnou uletí… a ja začnem precitlivelo reagovať na všetko, čo by mohlo byť konkurenčné k mojej pozícii! (Nad týmto ešte musím porozmýšľať – nad tým konkurenčným myslením. Nakoniec ma v tom trochu podporovali… Keď som sa minule pýtala, či im to u mňa neprekáža, odpoveď bola: práve naopak, potrebujeme to tak… Takže aj to konkurenčné myslenie musí mať niekde svoje využitie.)

Zato ako príklad môžem uviesť imponovaciu vetu z včerajšieho článku: “Za iných okolností by bola tvoja vyššie napísaná reakcia celkom opodstatnená.” Alebo: “Myslíš, že tvoja inklinácia (práve) k bosoráctvu v tomto živote má u teba len rýdzo čisté a pozitívne motívy? Minulosť, hoc’ aj veľmi dávna, sa opakuje.” V oboch prípadoch je to forma (“vyššie napísaný”, “hoc´aj”, “inklinácia”).

Fasádové techniky

Fasádové techniky sa zameriavajú na to, aby ukryli pred zrakmi ostatných tie menej „pekné“ stránky osobnosti. Motivované sú strachom z neúspechu.

Jedna zo základných fasádových techník je mlčanie. Keď mlčíme, nemôžeme nič pokaziť. Preto sa napríklad žiaci vyhýbajú kladeniu otázok k preberanej látke („A čo keď ma bude považovať za hlupáka?“)

Tak do tejto skupiny študentov som patrila celý svoj život – a to aj potom, čo som už žiaden študent nebola… Tak som nenávidela predstavu, že sa spýtam niečo, čo ostatní budú považovať za zjavné a samozrejmé, že som sa radšej nepýtala nič. A práve v dospelosti (posledné tri roky) sa mi to veru aj párkrát stalo – konečne som našla odvahu položiť otázku s vnútorným pocitom “no a?” a ezoterická komunita ma s jemnocitom sebe vlastným totálne vysmiala a zosmiešnila… (Išlo o Brňákov. To môže byť tiež diagnóza. 🙂 )

Pokiaľ je vysielateľ donútený hovoriť, k ťahu sa dostávajú iné techniky. Ale pozor: mnohé z nich sa hovoriacemu dostali už natoľko do krvi, že sa z nich stala jeho druhá prirodzenosť! Tento automatický bezpečnostný systém sa stará aj o to, že vysielateľ už dávno nepociťuje nijaký strach zo sebavyjadrenia. Pomocou techník na skrývanie svojho skutočného Ja totiž žiaden strach už nevzniká. Keď si človek vybudoval do všetkých strán okolo seba ochranné múry, signalizačné sústavy a každý múr opatril strieľňami a delami, cíti sa bezpečný a už nepociťuje strach.

Aj k tomuto mám zážitok. Bolo to z mojich čias vadenia sa s anjelmi. Keď ma veľmi nazúrili, správala som sa ako onuca – bolo mi všetko jedno a nepohli so mnou. Až jedného dňa na šamanskej ceste mi Gaia povedala, že prečo tak ubližujem Gabrielovi. A položila mi priamo otázku: chceš od neho pokoj alebo chceš, aby trpel? Keď som sa nad tým zamyslela, zistila som, že to druhé… Urobil mi zle, klamal mi a ja som ho chcela nechať vyžrať si to… Gaia s absolútnou presnosťou udrela kliniec po hlavičke. A najsmiešnejšie na tom bolo, že som si tej emócie vôbec nebola vedomá… Navonok som mala pocit, že som kľudná. Bola som trochu ježatá, ale kľudná. A potom prišla Gaia a povedala, že tá “ježatosť” je bes do biela… a mala pravdu!

Teraz, keď sa nejako zahrčkám a nie som si istá, čo tá moja reakcia znamená, bežím za niektorým z anjelov (najčastejšie je to Gaia, baba s babou si lepšie rozumie 😛 ) a bez hanby sa pýtam, čo to vlastne cítim… 🙂

Najbežnejšia fasádová technika je to, čomu ja hovorím „výkladná skriňa“ a Schulz von Thun to nazýva „fasáda“. Spočíva v tom, že nevidíme skutočného človeka, ale len fasádu/výkladnú skriňu, ktorú si vyhotovil pre nás a zvyšok sveta. On sám žije za ňou a v našom svete sa pohybuje len ako umelo vytvorený avatar – vyzerá tak, správa sa tak, koná tak, hovorí tak. Všetko je to len „akoby“ a niet za tým substancie.

„Osoby, ktoré hrajú rolu, ktoré hovoria veci, ktoré necítia.“

Pri sebavýpovedných správach je dôležité pýtať sa: Pramení to, čo hovorím, z môjho vlastného prežívania, myslenia a cítenia? Prichádza to „zvnútra“, alebo je to len povrchné žvatlanie, hoci to vyzerá „fundovane“ a „objektívne“?

Fasáda slúži predovšetkým ukrytiu všetkého, čo sami považujeme za „nepekné“ a „nevhodné“, čo ohrozuje náš pocit sebahodnoty. Voľne podľa hesla: Neukázať žiadne slabiny, žiadne city! A tak sa niekedy cítime ukrivdení, osočení, urazení alebo vyhraničení, ale nedávame to najavo; srdce sa mi ide od strachu odtrhnúť, ako silno tlčie, ale tvárim sa ako stelesnenie pokoja; ide ma rozhodiť od jedu, ale tvárim sa pokojne a nezúčastnene. Do istej miery za tieto fasádové techniky vďačíme našej kultúre, ktorá napríklad hlása, že muži nesmú prejavovať city a mať problémy a ženy nesmú vedieť zaparkovať medzi dve autá. Tým ich učíme tieto veci potláčať. To platí predovšetkým pre ctižiadostivý „typ A“, ktorý sa vyznačuje silnou ctižiadosťou, hladom po úspechu a po sociálnom potvrdení, ako aj hektickou aktivitou.

😕 Bez komentára. Idem poroztĺkať všetko v dome, čo ako-tak zrkadlí. A domov budem chodiť kanálom. 😕

Skrývanie vnútorných stavov nie je len taktický manéver. Veľmi často tieto pocity už nie sú vnútri citeľné a vystopovateľné. Keď človek v detstve nesmel vyjadrovať isté pocity (napr. bolesť), tak ich v sebe uzavrel a zabetónoval (moja obľúbená technika. 😕 – nosím v sebe viac betónu ako všetky diaľnice tohto sveta!). Prežiť mohla len tá „pozitívna polovička“, ktorá odrážala očakávania okolia. Tá druhá polovička bola v dospelosti uzavretá – „uzáver“ spočíva čiastočne z chronicky napätého svalstva (tzv. exoskelet) či plytkého dýchania. S redukovanou emocionalitou sa síce dá prežívať, ale nie žiť. Aj keby sme hneď odstránili bariéry, mohlo by to byť nebezpečné – podobne ako výbuch jadrového reaktora. Preto je rozumné postupovať malými krokmi a uvoľňovanie bariér si postupne dávkovať.

Práve táto technika nám ukazuje korene ľudskej neľudskosti. Vedie totiž k tomu, že nemilosrdný boj s našimi potláčanými súčasťami premietneme na ostatných ľudí (projekcia) a vinu hľadáme vždy u tých druhých a diabla vyháňame z nich.

Sebaukrývanie pomocou vyjadrovania

Fasáda sa prejavuje v celom spôsobe komunikácie: vecnom a neosobnom, príliš spisovnom a abstraktnom. Takisto sa prejavuje obmedzenou mimikou a gestikou, nevýrazným tónom, skrátka sterilným prejavom, ktorý viac pripomína ministerského hovorcu ako spontánneho človeka. Takéto vystupovanie totiž zaručuje istotu a aspoň zdanlivú bezproblémovosť.

Človek s fasádou používa neosobné vety s „človek“ alebo „jeden“, aby obsah odosobnil. Napríklad nepovie „Hnevám sa, pretože som musel dlho čakať!“ ale povie „Keď človek musí dlho čakať, nahnevá ho to.“

Ďalším obľúbeným nástrojom sú my-vety. Ak sa chce vyhnúť osobnej výpovedi, nahrádza „ja“ vo vetách slovkom „my“, aby sa osobne neexponoval.

Otázky majú často za úlohu odvrátiť pozornosť od vyjadrenia vlastnej mienky a miesto toho k sebavyjadreniu vyprovokovať toho druhého. Napríklad sa stretnú dve kamarátky a jedna druhej sa pýta „Prečo si si kúpila tie šaty?“, pričom skutočná výpoveď znie „Tie tvoje nové šaty sa mi vôbec nepáčia!“

Anonymné vety, ktoré miesto „ja“ používajú nejakú neurčitú osobu. Miesto „Nudím sa!“ povie „Je tu nuda!“ Krásny príklad sa nachádza aj vo včerajšom článku: “Na základe čoho sa vyvinulo takéto vyjadrenie?” Je to gramaticky úplne neprirodzená konštrukcia a táto tu má za účel nie skryť osobnosť hovoriaceho, ale odosobniť toho, koho sa pýta – tým, že s ním hovorí ako s “on”. Toto sa kedysi používalo v starej šľachte, ktorá so sluhami nehovorila priamo, ale o nich hovorila v tretej osobe… 🙂 Krásny ťah. Dlho trvalo, než som zistila, v čom je podstata posunu! 🙂 (=Nikdy som nepatrila k starej šľachte. 😀 )

Jedna z najrozšírenejších techník sú tzv. ty-správy, kedy vysielateľ svoje vnútorné pocity povie vo forme výpovede o tom druhom ako jeho priame obvinenie: „Musíš mi stále skákať do reči? Mal by si ísť do nejakého kurzu bezproblémovej komunikácie!“ miesto „Štve ma, keď ma prerušujú, pretože mám pocit, že ma neberú vážne.“

Ty-správy sú nesmierne silná zbraň… Okrem toho, že zakrývajú, ako to vyzerá vnútri v hovoriacom, útočia navyše na sebahodnotu počúvajúceho.

A zasa zo včerajšieho článku ukážka niekoľkých ty-správ:

A propos, bojovníčka: tak sa chceš vidieť. Identifikuješ sa s touto časťou už dlho, tak, že si samu seba presvedčila, že ňou naozaj si. A od istého nedávneho bodu svojho života si sa utvrdila, že ňou musíš byť. To je v poriadku, no zdá sa, že prehliadaš, že pod touto fasádou si niekto iný. A tá časť teba sa ti, prirodzene, zrejme veľmi nepáči.

Máš vysokú ambíciu byť bojovníčkou, ale nielen to. Prahneš po tom, aby ťa obklopoval kruh obdivovateľov, ktorých by si viedla, ktorí by ťa mali za vodkyňu.

Aby to nezostalo len na kritike, toto celé sa dalo povedať ako ja-správy:

“Ako to vidím ja, je rozdiel medzi tvojím sebavnímaním a mojím vnímaním teba. Vidí sa mi, že sa priveľmi identifikuješ s bojovníkom. Je však možné, že ti tým unikajú niektoré menej príjemné časti z teba. Chcem ťa upozorniť na to, že človeku v takejto pozícii často hrozí, že sa stane príliš závislým na súhlase iných…”

😀 Znelo by to oveľa konštruktívnejšie, čo? Lebo je to “ja vidím”, “ja vnímam”, “mne sa vidí”, “ja chcem upozorniť”… Výpoveď sama o sebe je ešte stále dobre kritická, ale už je oveľa stráviteľnejšia – a čo je dôležitejšie, počúvajúci bude ochotnejší  sa nad ňou zamyslieť. A preto to predsa hovorím – aby zmenil niečo na svojom správaní, nie? 😉

Sebaznižovacie techniky

Sebaznižovacie techniky demonštratívne znižujú vlastnú hodnotu človeka. Človek sa tvári ako slabý, bezmocný a bezcenný.

Niekedy ľudia tieto správy vypúšťajú jednoducho preto, že očakávajú, že im budeme protirečiť. Chcú si od nás vynútiť kompliment. Oveľa častejšie však je, že keď sa niekto znižuje, vyhýba sa tým útokom niekoho, koho považuje za „silnejšieho“. Alebo očakáva, že naňho budeme pozerať menej kriticky a nebudeme od neho očakávať zázraky – teda že sa nebude musieť namáhať (toto robia hlavne deti).

Pomocou tejto techniky som si úspešne vyslúžila vodičák. Šoférovali za mňa inštruktor, policajt, upratovačka, hrobár… Našťastie som potom prestala jazdiť skôr, než som niekoho “dostala”. 😀

Autentická komunikácia

Nikto nie je dokonalý a je len pravdepodobné, že jednu či druhú taktiku máme aj v svojom repertoári. Ak sa chceme v našej komunikácii zlepšiť, potrebujeme predovšetkým jedno – absolútnu otvorenosť sami voči sebe. Nie je to príjemné; nikto nerozoberá rád svoje vlastné nedostatky, pretože to nie je v zhode s princípom potešenia, na ktorom celý čas ľudstvo funguje.

Základné východisko znie: buď sám sebou a hovor otvorene o tom, čo sa deje v tvojom vnútri. Na to ale musíme byť schopní rozpoznať, čo sa v našom vnútri deje, nakoľko je naše vystupovanie v zhode (kongruentné) s naším cítením a nakoľko sme autentickí.

Čím sme autentickejší, tým dokonalejšie sa dokáže prostredie nastaviť na naše potreby, pretože ich nenaznačujeme, ale pomenúvame priamo. Napriek tomu sa bežne dopúšťame nekongruentného správania. Napríklad sedíme na porade a niekto povedal o nás nejakú neúctivú alebo znižujúcu poznámku. Okamžite a dobre nahlas sa ozveme. Niekto zasiahne: „Chápem, že sa vás to dotklo…“, ale prerušíme ho tvrdením: „Vôbec sa ma to nedotklo! Naopak, celé ma to zabáva, ide mi len o vec!“

Táto reakcia je vysvetliteľná dvojakým spôsobom: zbadali sme, že sme najedovaní, ale pretože najedovanie sa vykladá ako slabosť, poprieme to a bojujeme len na vecnej rovine – ale o to zatrpklejšie.

Ovšem mohlo sa stať, že si nie sme vôbec vedomí, že sa hneváme! Veríme tomu, čo hovoríme… Človek vo všeobecnosti má tendenciu vnímať to, čo sa mu hodí. Na to ale musí z času na čas aj niečo prehliadnuť alebo otočiť tak, aby to vyhovovalo jeho sebaobrazu. Ak nám niektoré pocity z nejakého dôvodu nesedia – či už preto, že ich považujeme za nelogické alebo jednoducho narúšajú náš svetonázor -, mohli sme sa naučiť nepociťovať ich priamo. Miesto toho sa snažíme pomocou rozumu namodelovať, čo sa práve deje, a z toho odvodzujeme, čo by sme asi tak mohli cítiť.

Keď sa človeka spýtame, čo sa v ňom práve deje, odpovie vám jeden veľmi bezprostredne a otvorene „cítim sa dotknutý a je mi to veľmi nepríjemné“, kým iný musí najprv porozmýšľať a potom pravdepodobne príde s niečím ako „tú kritiku v jednom bode považujem za oprávnenú a necítim sa dotknutý; v inom bode ju však považujem za veľmi neoprávnenú a snažím sa len vecnú stránku vykorigovať“. Tento druhý typ v podstate nerobí nič iné, len pomocou mentálnej činnosti rekonštruuje svoje pocity a vyjadruje ich tak, aby boli v súlade s jeho predstavou o tom, ako by sa človek mal správať. Už stratil priamy prístup k svojim pocitom.

Ľudia, ktorí takto „rekonštruujú“ svoje pocity, vám často na otázku, ako sa cítia, dajú malú prednášku. Je to, akoby si zavolali „ministerského hovorcu“ a ten odverklíkoval niečo, čo druhá strana nemôže zmietnuť zo stola ako neakceptovateľné. Pretože je to v našej spoločnosti bežné, je to aj pomerne častý jav.

Za kvalitu správy zodpovedá vysielajúci

Nie je dobré byť v kuse autentický a vybíjať si svoje osobné besy na spolublížnych s odôvodnením, že „veď ja som len autentický a čo ty s tým urobíš, je už tvoj problém!“

K autentičnosti patria dve veci. Tá prvá je schopnosť celkom jasne poznať svoje vlastné pocity, motivácie a myšlienky. Tá druhá je to, čo cítim, aj jasne vyjadriť. K „jasnému vyjadreniu“ patrí aj to,  že veci poviem tak, aby u toho druhého nastal príjem. Jeho „prijímač“ nemusí byť totiž nastavený práve na moju vlnovú dĺžku – ani na to, čo vysielam, ani na to, ako to vysielam. Preto si potrebujeme predstaviť, ako ten druhý bude počuť to, čo sa chystám vyslať. Ruth Cohnová to nazýva „selektívna autentičnosť“: nie všetko, čo je skutočné, chcem aj povedať; ale všetko, čo hovorím, musí byť skutočné.

To značí, že ako ten, čo vysiela správu, zodpovedám za to, že správa dorazí do mozgu počúvajúceho bez podstatných skreslení. To značí, že svoju správu potrebujem prispôsobiť celkovej situácii, môjmu vnútornému rozpoloženiu, typu nášho vzťahu, vnútornému rozpoloženiu počúvajúceho a svojmu vlastnému cieľu (teda tomu, čo tou správou chcem dosiahnuť).

Celkom presne povedané to znamená, že som účinok/výzvu svojej správy postavil vyššie ako sebavyjadrenie, pretože chcem niečo dosiahnuť a mám nad sebou patričnú kontrolu. Tomu sa už hovorí emocionálna inteligencia.

Rady, ako sa posunúť dopredu

Ruth Cohnová dáva zopár rád, ako sa posunúť smerom k bezproblémovej a autentickej komunikácii:

• Hovor vždy od seba a za seba; používaj „ja“ a nie „my“ alebo „sa“.
• Keď sa pýtaš, povedz, prečo sa pýtaš a čo tvoja otázka pre teba znamená. Hovor sám od seba a nenúť toho druhého, aby musel dosondovávať otázkami.
• Buď autentický, ale selektívny. Vyjasni si, čo si myslíš a cítiš, a vyberaj, čo povieš a urobíš.
• Zdrž sa tak dlho, ako to len ide, interpretácií. Miesto toho hovor o svojich osobných reakciách.
• Venuj pozornosť príznakom svojho tela – často vie viac ako náš rozum.