Niekedy v máji minulého roku som čítala Castanedu a našla som v ňom jeden citát, o ktorom mi môj vnútorný signalizačný systém 🙂 hovoril, že je dôležitý, ale veľmi som ho nechápala. Ide o niečo, čo La Gorda rozprávala Castanedovi:
Povedal mi, že by som nemala obmedzovať Pablita svojimi myšlienkami. Povedal, že by som ich mala vypnúť a nechať Pablita na pokoji; že dokonalá vec pre mňa bola pomôcť Pablitovi nezávisle od toho, čo som o ňom vedela.
Ešte ani dnes dosť dobre neviem, prečo je ten citát dôležitý. Idem sa pokúsiť vložiť ho do svojho doterajšieho rámca poznania. Možno vám pri jeho čítaní napadne nejaké celkom odlišné vysvetlenie – budem len rada, ak sa oň so mnou podelíte!
Takže k tomu, čo ma pri tom napadá: veľmi často pomáhame ľuďom s pocitom, že vieme, čo je pre nich dobré. To, čo by bolo dobré pre nás… Ale to, čo je dobré pre mňa, sa tomu druhému vôbec nemusí hodiť. Každý máme svoje individuálne silné a slabé stránky, svoje sny, očakávania, zážitky a predpojatosti… To, čo výborne funguje mne, môže tomu druhému ešte viac došmodrchať jeho život!
Naše predstavy o tom druhom silne obmedzujú jeho voľnosť pohybu, najmä ak je ako jedinec slabší, menej ukotvený v sebe alebo nejakým iným spôsobom závislý na našom súhlase. Aby si to s nami nerozhádzal, donúti sa napasovať do tej predstavy, ktorú doňho premietame… Nemusíme to ani nahlas povedať: stačí vidieť, kedy sa nám zalesknú oči hrdosťou naňho, kedy nám nežnejšie znie hlas, na ktoré veci upriamujeme pozornosť, keď hodnotíme… Ak je ten druhý dostatočne citlivý človek, spozoruje to. A ak je závislý na našom súhlase, bude robiť viac toho, čo mu prináša odmenu v podobe našej spokojnosti s ním.
A miesto svojho vlastného života bude žit našu predstavu o jeho živote.
Hollow bone, šamanizmus a liečiteľstvo
Je to nesmierne silné pokušenie, stať sa stredobodom niečieho vesmíru! Preto mám rada šamanizmus. V šamanizme platí niečo, čomu sa hovorí princíp dutej kosti (hollow bone, “holou boun”). Šaman ako taký je len “dutá kosť”, nič než vodič, ktorý vedie božiu vôľu do situácie, na ktorej sám nemá nijaký záujem. Pokiaľ šaman ide do situácie s istou predstavou o tom, ako by malo vyzerať riešenie, nadraďuje svoju vôľu a predstavu nad vôľu a predstavu Univerzálneho Vedomia – a teda rieši svoj problém, nie problém toho, komu by mal pomáhať!
Na veľmi podobnom princípe je založené aj liečenie pomocou reiki – liečiteľ priloží ruky a energia sama nájde miesto, na ktorom má pôsobiť. Až spájaním reiki s inými technikami (napríklad aj tradičnou čínskou medicínou, TCM) vznikli rôzne “pozície rúk” na liečenie toho, čo si liečiteľ myslí, že treba ošetrovať…
Hollow bone a kyvadlo
Ďalšia oblasť, v ktorej je “hollow bone” extrémne citeľný, je práca s kartami či kyvadlom, automatická kresba, automatické písanie a všetky ostatné formy channelingu. Ak nie sme dostatočne “dutou kosťou”, premietajú sa nám do kanála naše vlastné očakávania a informácie, ktoré dostávame, sú zašumené našimi prianiami. Kedysi mi jedna známa hovorila, že človek by si nemal vykladať karty sám pre seba a nemal by sa pýtať sám na svoje veci. Iste, pokiaľ sa nedokáže nastaviť do režimu “hollow bone”… napríklad cez meditáciu alebo mantrovanie (dlhodobé mantrovanie dokáže vypnúť ego človeka na niekoľko desiatok minút).
Ak channelujúci nevypne svoje “nadstavbové ego” (teda presvedčenia, predpojatosti, očakávania, sny a nádeje), premietajú sa do channelingov jeho vlastné predstavy. Ak je napojený na vyššiu energiu, nie na svoje Nižšie Ja, dostáva síce správnu informáciu, ale dostávaj ju so skreslením – podľa toho, aké je jeho očakávanie alebo vzťah k tomu, pre koho ju žiada. Ak sa teda pýtate kyvadla, či vás Fero má rád, ale vy sama seba nemáte rada a nepovažujete sa za láskyhodnú, kyvadlo neodškriepi, že vás má rád, ale povie to zašumené vašou vlastnou prepojatosťou: “Fero má rád tvoje peniaze”. Výpoveď je “Fero má rád”, ale naše “sebamrskačské” ego to okamžite obmedzí len na istú časť z náš – na tie prachy.
Práve pri práci s kyvadlom nesie princíp “hollow bone” so sebou aj jednu nevýhodu. Sila nášho komunikačného kanála je napájaná našou emocionálnou energiou. Naše predstavy sú produktom našej emocionálnej energie. Ak ich vypneme, tak vlastne dočasne obmedzujeme prietok emocionálnej energie kanálom – a kyvadlo odrazu takmer nejde… Aspoň ja to mám takto vysledované. Kedykoľvek sa snažím totálne vybrať z toku informácií, komunikácia začne viaznuť. Len čo do komunikácie vložím napr. radostné očakávanie (komunikácie, nie výsledku! 😛 ), kyvadlo sa rozbehne ako po masle… Takže ak sa mi veľmi ľahko kyvadluje, mám tendenciu ešte overovať neskreslenosť všetkého dôležitejšieho, čo cez kyvadlo prešlo.
To isté sa týka SRT. Vždy som sa cítila ako absolútny debil pri svojej učiteľke, pretože jej to kyvadlo lieta ako také malé ufo na špagátiku, kým mne sa ledva hýbe… Je to dané tým, že ona má svoje ego oveľa viac pod kontrolou, pretože sa jej podarilo trvale presunúť do pozície dychtivého dieťaťa, pre ktoré je zábava robiť s kyavdlom, nie zisťovať informácie. Ja svoje ego musím ešte kontrolovať vôľou a tak keď chcem byť “echt presná”, tak sa kyvadlo pohybuje asi ako zvädnutá uhorka na kríku. 😕 Keď ma však baví rozprávať sa s Vyšším Ja (je to totiž veľmi príjemný fyzický pocit) a je mi jedno, čo za odpovede dostanem, kyvadlo sa okamžite rozvrtí a vtedy si prichodím ako borec! 🙂
Hollow bone a toltékovia
Vyprázdniť svoje vnútro od všetkých predstáv a myšlienok a nechať sebou pretekať univerzálny úmysel je podľa mňa najvyššie umenie nielen šamanizmu a liečiteľstva, ale aj života bojovníka na toltéckej ceste. Aj toltécky bojovník kráča svetom bez predpojatostí, s otvorenými očami a dušou nastavenou prijímať od osudu udičky, ktoré mu ukážu, ako reagovať. Ak bude mať predpojatosti a predstavy o tom, ako by taká udička mohla vyzerať, vystavuje sa riziku, že nejakú udičku nepostrehne alebo si ju vysvetlí nesprávne.
V podstate celé toltécke učenie je o tom, ako dosiahnuť stav “hollow bone” – rekapitulovaním, rušením dohôd, stalkovaním, vymazávaním osobnej histórie, umlčiavaním vnútorného monológu… Všetko je to zamerané na stav, kedy dokážeme celkom vypnúť naše “nadstavbové ego”, pretože len vtedy sme schopní a ochotní prijímať obrazy sveta, ako skutočne vyzerá – teda vidieť.
Takže fajn – vrcholné umenie! Keby len nebolo také ťažké… 😥
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
K tomu citatu: niekedy sa da ludom pomoct len vtedy, ak ich nicim nezatazujeme, len im ukazeme KTO sme. Nic nepremietame na ich situaciu, nedavame im rady, staci ak ukazeme nasu situaciu a nase riesenie. Á la: “ja si zijem proste takto”.
Páči sa miPáči sa mi
Názov dutá kosť znie naozaj originálne. Občas som tento stav využívala a na jeho základe som zistila, že mi niekto klamal, lebo všetky odpovede som mu nepriamo podhodila, tým že som na ne myslela, alebo chcela myslieť. Keď som hrala dutú kosť, tak bol nahratý. 😆
Páči sa miPáči sa mi
Dík Heli… Padla mi sánka. Vieš prečo si to sem dala… 😀 Všetci sme akosi prepojení.
Páči sa miPáči sa mi
😀 Teraz zas padla sánka mne… Netuším, čo to robí na tvojej strane… Žeby ten Fero? 😆
Páči sa miPáči sa mi
no myslím, že mi začína mierne hrabať, lebo mňa zas napadla pesnička od Grigorova “Fero” 😛
Páči sa miPáči sa mi
😆 Neuveríte, ale dnes som pomenovala kolegynin monitor Ferom, lebo sa mu furt vykecáva… 😆
No a sánka mi padla z poslednej časti… 🙂 bod a) predpojatosť… 😆
Praktická skúška s názvom vekový rozdiel… 😆
Páči sa miPáči sa mi
presne.kazdemu pomaha nieco ine.niekomu to co vravi tina,niekomu pomoze lopatou po hlave:).a niekomu pomoze to ked mu naozaj nikto nijakym,ani zakamuflovanym sposobom pomahat nemieni:)))tak ale presne sa to vediet neda.asi sa da jedine spolahnut na svoje instinkty a to co naozaj citime zvnutra.a proti tomu asi netreba ist,aj ked to vyzera,ze tak je to nespravne a tak by sa nemalo.nuz a vzdy sa mozme mylit,to uz potom nam ostava jedine dufat,ze nam chybu odpusti a ze si ju odpustime aj my sami sebe.inak neviem.
Páči sa miPáči sa mi
Len krátko dozadu som pochopila, ako to je, keď pomáhame iným, bez toho, aby nás o to požiadali. Len preto, že si myslíme o nich niečo a pritom skutočnosť je iná. Priznám sa, že pomáham len veľmi “nerada” len tak sama od seba. Hlavne preto, lebo neviem, čo je v ich hlavách, čo ozaj chcú. Možno som z “ľudského pohľadu” sebecká a chladná, ale nech. Je mi to jedno.
Len s tým zalesknutím očí, zjemnením pohľadu a ohodnotením (alebo ocenením?) mám asi problém. Teda, ja to beriem ako prejav mojej lásky voči iným, a teraz čítam, že od toho závisí prežívanie ich vlastného života. Zdá sa mi, že dohody v tejto oblasti, treba od základov zmeniť (viď citáty na Toltécke múdrosti dva dni po sebe…juchúúú…udičkáreň ako vyšitá 😀 )
“Dutá kosť”, čiže odosobnenie sa je jednoduchšie, keď sa jedná o ľudí, ktorí nie sú v mojej bezprostrednej blízkosti, ani nie som na nich citovo naviazaná. Na tých “cudzincoch” sa mi to ľahšie “učí”.
Inak, asi vo všetkom skvele pomáha byť najskôr dieťaťom a až potom niečo riešiť 😉
A ešte sa chcem podeliť o skúsenosť. Helar dala na minigrimi hudbičku na stíšenie vnútorného monologu. Tečie tam potok a štebotajú vtáčiky 😀 Počúvam to 4 hodiny v práci a poviem vám, tá hudbička je skvelý pomocník. Myšlienky sa síce sem tam škrabú na povrch, ale tá hudba akoby ich “prekričala”. A ešte som si všimla, že pri jej počúvaní akoby inak plynul čas, nejako pomalšie. Ale to ešte musím preveriť 🙂
Páči sa miPáči sa mi
“Nesmieme sa vyžívať v čítaní mysle, v posudzovaní úmyslov a motívov iných”
Predpokladať, čo si iný človek myslí, a posudzovať jeho skryté úmysly je prácou a výsledkom našej fantázie. Takéto používanie predstavivosti obyčajne pôsobí deštruktívne a takmer vždy nás zvedie zo správnej cesty na scestie, do slepých uličiek. Viem, že vždy, keď som sa pokúšala čítať v mysli iného a hádať, čo si myslí, alebo posúdiť jeho úmysly, mýlila som sa. Niekedy som nebola ďaleko od pravdy, ale vo väčšine prípadov som bola od pravdy na míle vzdialená.
Sme bytosti v procese, sme veľmi komplikovaní. Ľudia sú takí “iní”, takí odlišní od nás, že nemôžeme s istotou do nich prenášať svoje myšlienky, pocity alebo motívy. Nemôžeme vedieť, čo sa v nich skrýva, ani podľa toho, ako sa javia navonok.
Keď si myslíme, že ich poznáme, prehliadame prvok ľudskej tajomnosti.
“Nemožno posúdiť knihu podľa jej obalu, však?”
Niekedy len o kúsok, niekedy na míle, no vždy na nás čaká prekvapenie vo vnútornej pravde, ktorú iní v sebe skrývajú.
Páči sa miPáči sa mi
🙂 kolotoč predsudkov, posudzovania a odsúdenia, na ktorom sa podľa okolností konkrétneho prípadu viac, či menej točí každý z nás 😀
Môžem konštatovať, ako vnímam slovo alebo skutok iného, ale je to vždy iba moje vnímanie, len môj uhol pohľadu 🙂
Kde je hranica medzi predsudkom a vcítením sa do iného myšlienok alebo pátraním po úmysle iného ? Veď aj najčistejší úmysel jeho nositeľa v sebe nesie riziko, že bude jeho prejavením navonok slovom alebo skutkom obmedzený zvolenou formou, a teda vlastne skreslený.
Či teda z kolotoča predsudkov, posudzovania a odsúdenia seba alebo iných vystúpime – je na slobodnej vôli každého, na otvorenosti vnímania k sebe a hlavne na láskyplnom nastavení svojej časti skladačky k zvyšku Celku 🙂 Ale ako to chodí aj v rozprávkových klasikách = nielen tento proces sebavýchovy … je věc nesnadná, přímo nelehká 😛 avšak toto štúdium je vec Vyššieho záujmu 😀
Páči sa miPáči sa mi
Niečo ma ešte predsa napadlo, a to:
Moja rada môže byť presná a správna, ale aj keď je, ponúkam ti už hotové rozhodnutie alebo myšlienku. Nemusíš si to skladať dokopy sama. Nebudeš musieť dospievať. Prichádzaš si ku mne po “liek”. Čím viac to budeš robiť, tým budeš odo mňa závislejšia. Postupne budeš čoraz bezmocnejšia a závislejšia odo mňa. Pre mňa to môže byť ozajstné pokušenie. Budem sa cítiť potrebná. Budem sa slniť v nežných lúčoch tvojej vďačnosti a môžem si pritom dokonca namýšľať, že som úžasne cnostná. Onedlho budeme ty i ja prikované k svojej úlohe “pomocníčky” a “toho, kto pomoc potrebuje”.Ak to urobím s mnohými ďalšími, čoskoro si utvorím celú klientelu závislých a miernych duší, ktoré pravidelne prichádzajú so žiadosťou o pomoc. Takýmto spôsobom sa oddiali dospievanie všetkých, ktorí sú do tejto hry zapojení.
Chcem sa hrať na veľkého učiteľa s klientelou závislých ľudí, ktorí potrebujú pravidelné “ošetrenie”? Ó, vďaka, to teda nie!
Páči sa miPáči sa mi
🙂 Toto bolo veľmi presné. Díky! Normálne ma preskočila smrtka… 😀
Páči sa miPáči sa mi
Myslím si, že čím ďalej idete, tým bližšie sa dostávate k rozhodnutiu, že lepšie je niekomu nepomôcť, nech si s tým poradí sám. Je to síce, podľa môjho, možnosť najefektívnejšia (s prihliadnutím na váš čas a vloženú energiu), no aj riskantnejšia pre osobu, ktorej ste nepomohli. Nemusí to totiž zvládnuť. Alebo ešte lepšie, bude hľadať odpovede u niekoho menej prihliadajúceho na vkladanie svojich myšlienok do cudzích hláv.
“Bezpečnejší” spôsob, znovu podľa mňa, je postupné pomáhanie človeku poukazovaním na jeho činy (od minulých, súčasných až po jeho možnosti) – bez zapájania svojich myšlienok, predsudkov (ktoré sú, mimochodom, úplne zbytočné) ai. Ľudia si často (a znovu podľa mňa) neuvedomujú, čo všetko spravili. A keď si to už aj uvedomujú, je niečo iné počuť to vo svojej hlave ako z úst niekoho iného. Subjekt by si mal po čase získať návyk analyzovať. Tým pádom si aj riešiť svoje problémy sám, bez pomoci. Vy tam budete na to, aby ste tento moment zachytili a prestali mu pomáhať (podobne, ako ste mohli čítať v niektorých častiach článku z 20.12. – S pupočnou šnúrou v ruke… O zákernostiach ezoteriky). Ak ste to odhadli správne, nemal by mať už podobné problémy.
Keď bude mať subjekt 🙂 prejavy vďačnosti, pokojne mu vyhoďte na oči, že on stojí za svojim úspechom. Teda nehrozí to tzv. “slnenie sa v nežných lúčoch vďačnosti človeka a môžnosť namýšľania si úžasnej cnostnosti”.
Páči sa miPáči sa mi
to je ako v panovi prstenov kralovna elfov ked ju pokusal prsten:vsetci by ma milovali a vsetci by si zufali.
Páči sa miPáči sa mi