V závislosti od toho, nakoľko sa odovzdáš úmyslu, toľko dostaneš späť.
Odovzdaj sa absolútne a on sa o teba absolútne postará. Bez pričinenia.
Toto je koniec celej bosoráckej línie.
Musíme to zvládnuť sami. Náš jediný vodca je naše energetické telo.
Zameriavam svoj úmysel na to, aby sa tvoj energetický bod pohol; celá kniha sa na to zameriava. Len to umožni.
Ak tu niečo je pre teba, urob to. — Taisha Abelar, Berkeley 1993

Depending on how much you give yourself to intent, is how much you will get back.
Give yourself totally, it will take care of you totally. Without doing.
This is the end of the whole lineage.
We have to do it ourselves. Our only guide is the energy body.
I intend that your energy point move, the books intend it. Just allow it.
If something is here for you, do it.    

Ak to môžem prirovnať vôbec k niečomu z mojej vlastnej skúsenosti, tak mi to pripomína moju anjelsku prevýchovu – menovite tú časť o “naučiť sa dôverovať”. Kým som sa snažila držať opraty aspoň kedy-tedy v rukách, kontrolovala som veci a situácie podľa svojho uváženia – a stála som v ceste svojmu vlastnému pokroku. Pretože moje uváženie ma dostalo len tam, kde som práve bola, a na viac nemalo… Bolo treba inú “hlavu”, aby povedala, ako ďalej. Kým som sa bránila a podozrievala a taktizovala a vyjednávala, robila som len jedno: zakopávala som sa na svojej doterajšej pozícii a odmietala som sa posunúť inam. Anjeli na mňa zvyšovali tlak a ja som vzdorovala. No a keď vzdorujem, tak hryziem a driapem. Bolelo to mňa, bolelo to anjelov a bolelo to aj moje okolie.

Najhoršie na tom bolo, že som z tejto situácie nevedela nijako vykľučkovať. Držal ma v nej môj vlastný strach. Mala som predstavy, o ktoré som nechcela prísť. Bála som sa, že sa nenaplnia, a snažila som sa proti tomu všakovako poistiť… a plýtvala som vzácnou energiou na to, aby som svoje predstavy udržala nažive.

Jedného dňa som už bola z toho všetkého taká znechutená, že som si musela priznať, že v tomto boji dobrú figúru nerobím… 😕 Kým som bola sama sebou a anjeli boli sami sebou, večne to niekde škrípalo a narážalo. Keďže som nemala ani najmenšiu šancu zmeniť anjelov, rozhodla som sa zmeniť to, čo zmeniť môžem – svoj prístup.

Ak potrebujete zmeniť svoje konanie, musíte zmeniť dve veci: svoje presvedčenia, ktoré ho vyvolávajú, a svoje skúsenosti, o ktoré sa tie presvedčenia opierajú. To prvé je otázka len pár rokov. To druhé je už otázka pár desaťročí. Ak ten čas nemáte, môžete urobiť už len jedno – uplatniť svoju slobodnú vôľu.

Ale ako uplatňujeme svoju slobodnú vôľu? Tým, že robíme rozhodnutia a potom ich dôsledne realizujeme. A tak som v tom spásnom okamihu urobila rozhodnutie, že anjelom budem veriť – i za cenu, že by som musela prestať veriť celému zvyšku sveta vrátane seba samej! Bolo to riziko, to hej, ale chcela som zistiť, či sa situácia pohne dopredu, keď zmením svoj prístup…

Teraz, spätne, si uvedomujem, že som v tomto okamihu odstránila všetky bariéry, ktoré som si kedy postavila proti “zlému, nepriateľskému” svetu a vložila som do hry seba samú – svoje sny, nádeje, schopnosti, obmedzenia… celý svoj život. Prestala som sa starať, aby sa naplnila moja vôľa, a začala som skúmať, čo je najlepšie riešenie pre všetkých zúčastnených…

A anjeli (“úmysel”) ma chytili a začali ma viesť. Tým, že som sa nebránila, mohli zľaviť zo svojich drsných prostriedkov a to, čo sa deje, je nielen príjemné a zábavné, ale aj veľmi povznášajúce. Je to poznanie, že síce som len hračka, ale vo veľmi múdrych a citlivých rukách. 🙂

Niekde na úrovni tela som po celý čas vedela, že sa ich nemusím báť a že možno majú na viac ako ja 🙂 … len som svoju intuíciu nepočúvala. Uplatňovala som ľudské racio na neľudskú situáciu.

To telo je nesmierne silný nástroj… Ako to viem dnes (a hovorím o fyzickom i energetickom tele súčasne), čokoľvek potrebujeme zistiť, to nám ako odtlačok povkladajú do našej “obálky” (kokón, aura, ZEP). Všetky naše zážitky, všetky naše minulé životy, všetky naše naplánované i zažité lekcie sú vtlačené niekde do nášho energetického tela. (Toltékovia tomu hovoria “pamäť tela”.) Kým však nepočúvame hlas nášho tela (intuíciu a pocity), nevieme ich nájsť. Len čo začneme počúvať hlas nášho tela, začne sa naše vnímanie rozširovať (“začne sa nám posúvať kotviaci bod”) a my odrazu objavujeme v sebe múdrosť, o ktorej sme netušili, že tam je… 🙂 Napojenie na zvyšok všetkých zvyšných energií, ktoré nás sprevádza celý náš život a ktoré nás nik nenaučil používať.

Najlepšie nás teda “učia” tí ľudia, ktorí nám cez drobné provokácie a netradičné uhly pohľadu otriasajú naším zabehaným vnímaním sveta (“otriasajú fixáciou nášho kotviaceho bodu”) a nechajú nás skúmať to, čo posnuté vnímanie objaví. Sú to lepší učitelia ako tí, čo vám vysvetlia “tri zdroje a tri piliere” čohokoľvek. Pretože z počutého a videného si berieme oveľa menej ako z niečoho, k čomu sme sa dopracovali svojimi vlastnými silami.