Trpiace vnímanie: o odvahe byť sám sebou

Môj obľúbený autor 🙂 Lujan Matus zaviedol termín “trpiace vnímanie” (alebo aj utrápené, utýrané, ťažko životom skúšané – proste haunted awareness 🙂 ). Keď som sa dostala k tejto kapitole jeho knihy, ešte som na ňu nebola zjavne pripravená, pretože som ju prečítala, preskočila a knihu som na dva mesiace odložila ako “nonsens”. Dnes ráno (čo je zas raz “temná minulosť” vo vašich očiach) som ju predsa len otvorila a niečo mi našepkalo, že sa mám vrátiť a prečítať to znova…

🙂 Stálo to za to.

Takže opäť sa vraciame k téme ľudského vnímania, Parazita, plášťa, našich príbehov a drám, ktoré okolo seba vytvárame.

Naše trpiace vnímanie

Tentokrát vysvetľuje Zakai, ktorého poznáme z Castanedu ako dona Juana. (A nejde o preklad; toto si už neurobím. 😛 )

Zámerne som zvolila slovo “trpiaci”, aby bolo jasné, že ide o vnímanie poznačené strachom, bolesťou a vnútorným utrpením, ktoré pramenia z emóciami pokriveného videnia sveta okolo nás. Pekný článok k emóciám môžete nájsť u Martiny.

Zakai vyvolal v sne z pamäti Lujana Matusa diagram vpravo (nehovorí mu “diagram”, ale “hieroglyf”, a jeho diagram je čierny; môj je oranžový, pretože mám oranžové obdobie 🙂 ). Hovorí, že je to symbol, ktorý sme dostali od vyšších bytostí, a zobrazuje svet tieňa (ktorému my hovoríme Parazit).

Zakai hieroglyf s ním rozoberá a ja použijem novú ilustračku s číslami, aby to bolo pre mňa i pre vás jednoduchšie:

Trojuholník (2) predstavuje ľudský konštrukt, teda to, čo si sami vytvárame okolo seba ako trojdimenzionálny svet, ako na hmotu premenenú energiu. Je to svet vecí a ľudí a zvierat a všetkého, v ktorom sa premávajú “ksichtovia” a v ktorom fungujú naše vzťahy/emócie/väzby.

V strede tohto konštruktu sa nachádza pokrivené ľudské vnímanie, zjazvený dospelý (3), produkt dospelých ľudí, ktorí už prešli školou Parazita.

Pod trojuholníkom sa nachádzajú dve guľky: ľavá (4) predstavuje neuhasiteľné prianie a pravá (5) predstavuje stav zaujatosti, utkvelú predstavu a vlastný záujem, ktorému sa vnímanie podriaďuje.

Čiara pod nimi (6) predstavuje  faloš a naše vlastné “skryté agendy”, túžby, priania a predstavy, ktoré sa pokúšame buď svetu vnútiť, alebo ich z neho vydolovať.

Dve guľky pod touto čiarou predstavujú nevyriešené, nezrelé priania vnútorného dieťaťa (7) a jeho nezrelé predpojatosti (8).

Vlnovka pod nimi predstavuje naš skresľujúce filtre (9), ktoré sú všadeprítomné a ovplyvňujú vnímanie všetkých vecí, s ktorými bude mať toto nerozhodné srdce do činenia. Tento filter je plášť, ktorý patrí mysli tieňa. Pod ním je uväznená ďalšia guľka (10), ktorá predstavuje naše srdce, naše sklamané vnútorné dieťa. Toto vnútorné dieťa je nielen odizolované plášťom, ale ho aj ťahá nadol posledná čiara (11), ktorá predstavuje nevyriešené, neošetrené pocity v nás “dospelých”, ktoré nám bránia spoznať pravdu a sústavne skresľujú naše vnímanie do tej miery, že sa z nich stáva niečo ako magnet na priťahovanie istého typu skúsenoatí. Aj táto čiara patrí k vnútornému dieťaťu, ktoré stratilo svoju nevinnosť a nedokáže nájsť riešenie pre to, čomu čelí. Zakai:

Bytosti, ktoré nám odovzdali tento symbol, sú androgýnne (=bezpohlavné) a v tomto symbole nedokázali vysvetliť, že všetka ľudská energia pochádza zo sexuálneho centra (=sakrálna čakra), ktoré svojou skreslenou energiou udržiava nažive trpiace vedomie. Guľka (1), ktorá sa nachádza nad trojuholníkom (2), je svet, ktorý na nás nepriamo pôsobí a je to svet tieňa, ktorý žije v realite človeka.”

Týchto jedenásť prvkov je vzájomne poprepájaných a cez skreslené vnímanie dospelého udržiavajú naše vnútorné dieťa v jeho stave “vyhnania z Raja”. Ich prepojenia tvoria stavebné bloky nášho poznávacieho systému, pričom najsilnejšie prvky vnímania sú sklamané vnútorné dieťa a zjazvený dospelý. Jedno sa zrkadlí do druhého a tým si vzájomne upevňujú svoje pozície. Vďaka tomu dokážeme nekonečne dlho udržať naše skreslené vnímanie sveta a naše neadekvátne konanie. Vzájomné zrkadlenie a skresľovanie sa deje pomocou vnútorného monológu, ktorý pôsobí ako lepidlo spájajúce prvky pokriveného vnímania a udržiava ich v ich pokrivenej pozícii sústavným opakovaním.

Kľúčovým prvkom celého konštruktu je nerozhodné, poranené a vyplašené srdce. Prispieva k utrpeniu zapríčinenému skresleným vnímaním a bráni každému pozitívnemu zážitku, aby sa premenil na vnútornú silu a vnútorné svetlo. Zjazvený dospelý, ktorý v tomto systéme robí rozhodnutia a koná, nie je schopný prekročiť limity, ktoré mu stanovuje jeho sklamané vnútorné dieťa. Pretože v srdci sklamaného vnútorného dieťaťa nepanuje radosť a hravosť, vedie aj motivácia zjazveného dospelého ku konaniu bez hravosti a radosti. Sklamané vnútorné dieťa stále vnemovo upravuje okolnosti tak, aby udržiavalo zdanie obmedzení, aby predišlo ďalším sklamaniam a poznaniu hraníc vlastných možností. Takto sa vytvára celý ľudský konštrukt reality, zafixuje sa a obmedzuje naše konanie.

😀 Hepi? Rozumiete? Ak nie, pokúsim sa povedať to “kuchynskou slovenčinou”: naše nevinné, neskazené vnútorné dieťa sa rodí do sveta, ktorý mu neustále signalizuje, ako niečo nedokáže, nevie, ako nevyhovuje, neposlúcha, ako je závislé na milosti iných. To je tá čiara celkom dole – štartovacia čiara presvedčení prostredia, do ktorého sa narodíme. Len čo začíname vnímať rozdiel medzi “ja” a “zvyšok sveta”, začíname dostávať signály o tom, že by bolo lepšie pridať sa k radom Parazita (1). Ešte nevieme, čo to je, ale už nás naverbovali. A ako? Cez naše nenaplnené priania a predstavy

Keď niečo chceme a sústavne dostávame po prstoch, urobíme jedno – vytýčime si priestor vlastného “ja”, ktorý je užší ako priestor, kde sa nachádzajú bolestivé skúsenosti. V tomto priestore sa cítime bezpeční a keď nemáme priania, ktoré by ho prekračovali, nikdy nezažívame sklamanie. Je nám dobre, nikto do nás nerýpe, v tomto priestore vyhovujeme. Začneme sa s tým priestorom identifikovať. Práve sme prijali naše samonastolené obmedzenia a okolo nás sa začína omotávať plášť, ktorý odteraz na večné veky (alebo aspoň na hodne dlhú dobu) bude podmieňovať celé naše vnímanie a všetky naše voľby (9).

Máme svoje sny – a plášť nám hovorí “figu!” Tak sa z nich stávajú nenaplnené priania, ktoré sa budeme snažiť naplniť zástupnými vecami (6). Máme potrebu ľudskej blízkosti, ktorú si môžeme napĺňať sexuálnymi výbojmi. Máme potrebu uznania, ktorú si budeme napĺňať nadmerným predvádzaním sa. Ani jedna z týchto vecí nenaplní skutočnú, neskreslenú potrebu nášho vnútorného dieťaťa – ale pretože máme pokrivené vnímanie, považujeme tieto zástupné riešenia za “to pravé orechové” a vyhľadávame ich (8). Vytvárame si okolo seba umelý svet (2), ktorému ruizovci hovoria “náš príbeh“. Ten sa navonok prejavuje našimi očakávaniami (4) a predpokladmi (5).

A vďaka očakávaniam a predpokladom robíme ako dospelí (3) isté voľby a vôbec si neuvedomujeme, že robíme len to, na čo sme sa v sklamanom dieťati naprogramovali (9)… Vytvárame okolo seba svet, ktorý je v súlade s naším pokriveným vnímaním a našimi samonastolenými medzami. Ak sme boli naprogramovaní na svet plný nedostatku, naše filtre zo všetkých situácií vytiahnu práve aspekty nedostatku a robíme voľby, ktoré vedú k tomu, že nedostatok bude v našom svete existovať aj naďalej…

Keď sa všetkých 11 prvkov skombinuje do jedného pevného celku, vytvárajú skrytú agendu, ktorá sa u zjazveného dospelého prejaví ako množstvo zdôvodňovaní a vysvetľovaní, z ktorých sa stáva predpojatosť a tá sa opakovaním stáva jeho priestorom existencie, jeho svetom. Všetko sa odvíja od pokrúteného vnímania vnútorného dieťaťa, ktoré si nie je vedomé svojho skutočného potenciálu a vytvorilo si predstavu, že sa nedokáže vysporiadať  so svojimi súčasnými podmienkami. Vnútorné dieťa takto manipuluje zjazveného dospelého a udržiava ho v sebazničujúcom cykle vnímania. Toto je tá projekcia, ktorú nám v počiatkoch dodal tieň a ktorá zakrýva naše skutočné možnosti.

Keďže všetko sa riadi vnímaním sklamaného dieťaťa, ktoré plášť tieňa drží v nezrelosti, vytvára si zjazvený dospelý niečo ako živý gobelín svojho vlastného sveta (to je ten “náš príbeh”), ktorý je taký dlhý, že sa dá zavesiť na všetky steny okolo nás, až už zjazvený dospelý nevidí reálnu stenu, ale len ten gobelín a jeho deje. Aby so prestal vytvárať a obdivovať ten svoj gobelínček, potrebujeme ho vytrhnúť z toho, čo práve robí, a dostať do oblasti architekta vlastného pozorovania, teda osoby, ktorá nie pasívne pozoruje, ale rozhoduje, čo, kedy, kde a ako bude pozorovať. Značí to vytrhnúť nás z našej bežnej mysle, pretože táto zdôvodňujúca myseľ patrí tieňu (Parazitovi) a jej účelom je neumožniť nám nijaké zistenia, ktoré by nám odhalili, že existuje nejaký “tieň” a že naše vnímanie je ním zmanipulované… Naše vnímanie vytvára holografický vesmír, ktorý sám seba upevňuje pomocou nášho vnímania a našej syntaxe. Ak sa pokúšame pozorovať a kontrolovať veci z pozície zahalenej plášťom tieňa, sú naše pozorovania nesprávne a skreslené, aby neuškodili tieňu ako takému.

Hieroglyf vnútorného svetla

Pri malej zmene v hieroglyfe trpiaceho vedomia získavame hieroglyf vnútorného svetla (vpravo), ktorý predstavuje hieroglyf predvídania, videnia do budúcnosti. Popisuje náš pôvodný stav, v akom sme začali žiť tu, na Zemi, ale keď sme sa nechali prehlušiť konštruktom trpiaceho vedomia, jednotlivé prvky zmenili svoje vlastnosti.

Je dôležité, aby sme sa snažili obnoviť jednotlivé prvky tohto hieroglyfu. Keď sme sa presunuli z ríše čistej energie do ríše hmoty, zabudli sme sami seba a toto zabudnutie dalo tieňu možnosť zmeniť naše vnímanie do tej miery, že sme sa stali jeho vlastníctvom. Hieroglyf, s ktorým sme sem prišli, bol symbolom dokonalosti.

“Pamätaj, Lujan, ako k tebe hovorím, že druhý hieroglyf je, kde si teraz (vzťahovalo sa na jeho miesto v sne) a kde by sme mali byť všetci, keď prídeme do tejto dimenzie. Si v hieroglyfe vnútorného svetla. Tento fluidný konštrukt je alternatívny kognitívny systém.”

“V tomto hieroglyfe je guľka vpravo dole pod konštruktom v stave čistého úmyslu. Vďaka čistému úmyslu vzniká abstraktné poznanie a oslobodzujeme sa od preferencií, čo je zobrazené v ľavej guličke a prebúdza v nás Architekta, čistého intuitívneho svedka. Žiarivý dospelý svedok v strede trojuholníka je plne vedomý a má vnútorné jasno. Prvá čiara pod konštruktom predstavuje poradný hlas pravdy (true advisor) a spojivom preň je transparentnosť. Prvá guľka pod touto čiarou je žiarivé vnútorné dieťa, ktoré sa vznáša nad okolnosťami v atmosfére jasnosti a predstavuje čisté srdce. Žiarivé vnútorné dieťa už len tým, že je v tejto pozícii, má automaticky prístup k detskej transparentnosti a intenzite. Existuje v stave neprekonateľnej voľnosti. Táto voľnosť závisí od vnútornej rozumnosti dospelého a neskazenej nevinnosti dieťaťa, ktoré ju udržiavajú, a je zobrazená najspodnejšou čiarou.”

Bitka, ktorá sa v súčasnosti zvádza v našom svete hmoty, je o tom, ako dostať trpiace vnímanie späť do jeho pôvodnej formy mimozmyslového prepojenia, s ktorou sme sem prišli, keď sme sa transformovali z čistej energie na hmotu. (Viac o tom v tomto channelingu.)

Jedným z nosných prvkov tohto pôvodného vedomia je žiarivý svedok, ktorý sa opiera o vnútornú čistotu vnútorného dieťaťa, ktorá je jadrom všetkého. V tomto druhom hieroglyfe je vnútorné dieťa až druhotné pri rozhodovaní, ale napriek tomu, že je až druhotné, je stelesnením kvality rozhodovania. Keďže vnútorné dieťa žije v spokojnosti a naplnení, nespochybňuje nič a vychutnáva si šťastie bez hľadania zádrhelov, v čistom pozotívnom prístupe k všetkému, čo sa okolo neho deje. Takáto pozitivita sa nesnaží vlastniť a ovládaťa obvykle nezbiera informácie na to, aby ich používala – a tu vstupuje do hry najhornejšia gulička, Architekt čistého pozorovania. Architekt skúma podrobne všetky okolnosti z odstupu a stáva sa tým neskresleným odrazom reality, ktorým sa môže riadiť žiarivý svedok.

Krivka v hieroglyfe vnútorného svetla je odlišná od hieroglyfu trpiaceho vedomia. Predstavuje nelimitované okolnosti, ktoré vnímame vďaka tomu, že naše vnímanie nie je skreslené. Každý okamih, každú situáciu vnímame s intenzitou radostného a spokojného vnútorného dieťaťa, ktoré nerobí priority a nemá svoje vlastné záujmy a preto ide s rovnakým nasadením na kĺb všetkému, čím sa zapodieva. Svet je preň transparentný, veci sú presne také, aké sú, nehľadá nič za nimi – žiaden skrytý význam, žiadne ohrozenie, žiadnu pascu.

Oba hieroglyfy máme všetci uložené v sebe a fungujú paralelne – pôsobia podobne ako sny. Ak naše vnímanie nie je skreslené a náš vnútorný monológ je úplne ticho, potom tá vec tam vonku (tieň/Parazit) nemôže zasahovať do našich prirodzených procesov a správame sa tak, ako sme sa mali správať pri príchode sem.

Keď sa však naše vnímanie skreslí predstavami, predpokladmi, presvedčeniami, emóciami a vzťahovačnosťou (čo je len prejav vnútornej neistoty), začneme siahať po interpretáciách Parazita a vytvoríme si okolo seba svet, ktorý sa bude v svojej nepriateľskosti utvrdzovať a posilňovať.

Udičky a neudičky

Hieroglyf vnútorného svetla môžeme posilniť tým, že sa budeme tvrdo držať osobnej integrity, odstupu a nezaujatosti, čo nás vovedie do stavu transparentnosti, ktorý je základný stabilizujúci prvok hieroglyfu vnútorného svetla. Z takejto pozície dokážeme potom v našom živote objavovať udalosti, ktoré sú skutočným zdrojom osobnej sily, a vieme ich využiť na to, aby sme zotrvali v stave vnútorného svetla – v týchto okamihoch dostávame totiž nečakaný vhľad do vecí a dokážeme rozpoznávať skutočné znamenia a udičky, ktoré nás vedú životom.

Nesmieme však zabúdať na to, že v svete “tam vonku” existujú prvky, ktoré sú dané a nie sú prepojené s naším vnútorným uvedomením si; bývajú dokonca oveľa častejšie než tie naše “udičky”. Nie sú totiž súčasťou našej podedenej schopnosti vnímať viacero vnútorných dimenzíí. Ak začneme túto našu vrodenú schopnosť využívať, dostaneme sa často aj do absurdných situácií, kedy zjavná vonkajšia záležitosť je celkom mimo rámca našej vnútornej pravdy. Aby sme tento protiklad vyriešili, potrebujeme sa riadiť hlasom nášho “tu a teraz”, ktorý je vlastne rýchlosť sveta prispôsobená našej vnútornej rýchlosti vnímania. Tomu potom hovoríme fluidné vnímanie (fluidné vo význame “nerigorózne”, “prispôsobujúce sa”).


(Snažil som sa nahliadať na veci tak ako ty.
Ale ešte stále si blbec.)
😀

Reklamy

11 thoughts on “Trpiace vnímanie: o odvahe byť sám sebou

  1. No ja som to musela čítať 2x. Vytváranie filtračného systému nám zrejme vyhovuje. 😕

    Rozlišovanie je produktom vzťahu medzi fluiditou a vedením , no fluidita tu musí byť ukotvená, teda založená v bezchybnosti v kontexte života na fyzickej rovine bytia. To znamená, že bezchybnosť plus vedenie dáva rozlišovanie . Skutočné rozlišovanie vždy povedie k harmónii a rovnováhe. 😆

    Like

    • 😀 Ja len dúfam, že toto nemáš z nejakého môjho článku… Ak áno, tak som stála viac pod hypnózou originálu, ako som ochotná si pripustiť… 😆 Hrozného textu stručný význam: Spoznávaš veci také, aké sú (to je tá “transparentnosť” v článku hore), keď napĺňaš dve podmienky: 1. si “bezchybná”, teda nemáš žiadne predsudky, predstavy, predpojatosti a očakávania a tak konáš patrične k situácii, a 2. si fluidná, teda nemáš žiadne predstavy, predsudky a očakávania, na ničom neuľpievaš. V takomto prípade jednoducho “vieš” a konáš v súlade s týmto poznaním, pretože v každom okamihu nemáš nijaké predsudky, predstavy a očakávania a vidíš veci bez svojich interpretácií a si schopná konať bezchybne.

      Čiže bezchybnosť je podmienkou toho, aby si bola bezchybná. Pekná predstava. 🙂 Alebo niečo (zas raz) nechápem. 😛

      A keď už nemáš predstavy a očakávania a predsudky, tak už necítiš pnutie medzi “je” a “malo by byť” a si spokojná a hepi, pretože si navyše bezchybná a dokážeš prijímať všetko tak, ako prichádza, bez toho, aby si si k tomu vytvárala nejaký postoj. Proste cítiš a vieš a svet je v poriadku presne taký, aký je. 🙂 Hepi.

      Like

      • Nie je to z tvojho článku, našla som ho na nete od Théuna Maresa. Ja som musela Castadenu odložiť, pretože ma to akosi neoslovilo.
        Vedela som , že mi to rozšifruješ 😆

        Like

      • Ups… Mares… 😕 Už vidím Ninu, ako zháňa kladivo, klince a ortopedické rovnítko značky Kristus… Ja už budem dobrááááá! 😆

        Toto mi nerob, Martinka, lebo si dlho nepožijem! 😛

        Like

    • A ešte: “bezchybnosť plus vedenie (=vedieť) dáva rozlišovanie (=poznávanie vecí ako to, čo skutočne sú)”. Čiže na to, aby si vedela, čo čo je v svojej podstate, musíš vedieť, čo čo je v svojej podstate.

      Pre mňa sa to redukuje na jediné “vedenie”/”rozlíšenie”: musíš sa zbaviť svojich predstáv, očakávaní, predsudkov, predpojatostí a všetkého toho emocionálneho balastu, s ktorým sa vláčime svetom, aby si veci videla ako to, čo sú – a aby si vedela. A potom už budeš aj fluidná aj bezchybná aj vediaca aj rozlišujúca aj hepi. 🙂 (Milujem špiritizovanie. 😛 )

      Ergo: začínať treba od Ruiza. A keď už myslíš ako Ruiz, treba začať čítať Castanedu. A keď už vieš ako Castaneda, treba otvoriť portál a pobrať sa inam, pretože tu ťa najskôr ukameňujú. 😀

      Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.