Channeling z 9.11.2010:

Gabriel, volal si ma?
🙂 Už dlho ťa volám.
No, sorry, bola som taká zabratá do obrázkov… Chceš niečo konkrétne?
Nie, chcem s tebou len tak hovoriť.
To som bola ja alebo ty?
Ty. 🙂 Ja chcem konkrétne.
Ale na to si asi musím doniesť kyvadlo, nie? … O čom chceš?
O RADOSTI Z OTVARANIA DVERI
🙂 Myslíš hocijaké dvere alebo dvere určité?
🙂 Myslím dvere na ceste životom. Vždy tie najbližšie zatvorené dvere, ktoré otvoríš a za nimi je nový, úžasný svet.
Myslíš to doslovne? Že je to skutočne nový svet?
🙂 Nie… Myslím to tak, že tvoj pohľad na veci sa zmení a odrazu zo sveta vnímaš iné veci, než si vnímala doteraz.
Nový uhol pohľadu?
🙂 Niekedy aj celkom nový svet.
Tak teraz ma pletieš.
🙂 Hľadaj odpoveď.
Napovedaj. 😀
Tentokrát nie.
Napadlo ma… kde sú tie dvere? Keď si hovoril o ceste – sú popri ceste, alebo krížom cez cestu?
Niektoré sú krížom cez cestu. Keď ich otvoríš, začína nová etapa tvojho života. Ak ich neotvoríš, zastavíš sa a zvyšok života stráviš pod zatvorenými dverami a budeš sa dohadovať, čo by bolo za nimi, keby si si trúfla otvoriť ich…
Prečo ľudia niekedy zastanú a neotvoria?
Má to rôzne dôvody. Únava zo života je jeden. Strata motivácie. Už nechceš, nič ťa nikam neťahá.
[…]
Druhý dôvod je, že o sebe veria, že si nezaslúžia viac. Alebo, v malej obmene, sú presvedčení, že čokoľvek tam je, len čo sa toho dotknú, pokazí sa to.
Auč! Tak toto bolelo.
To bol jediný dôvod, pre ktorý si z času na čas zastávala. Bála si sa, čo z toho zasa vylezie.
A iné dôvody?
Bujná predstavivosť. Fantázia ti vykreslí to najhoršie a ty si netrúfneš. A pritom je to len hra ty proti tebe.
Takto to znie dosť bezmozgovo, ale keď stojíš pred zatvorenými dverami a za nimi niečo vrčí, hneď sa ti roztrasú kolená…
Ale potom sú tu ešte iné dvere – tie vedľa cesty. Tam robievate dve chyby – otvárate všetky alebo neotvárate žiadne.
Ups… Čiže čokoľvek urobíme, bude zlé?
Nie… 🙂 Pokiaľ je správny prístup, nerobíte chybu. Ak je nesprávny prístup, správate sa nevhodne. Niekedy ste tak zúfalo upriamení na to, čo je pred vami, že si zabúdate všímať to, čo je okolo. Alebo to dokonca nechcete vidieť z obavy, že by to odpútalo vašu pozornosť od cieľa. Alebo sa bojíte, že všetko to vám postavil do cesty nejaký neprajník, aby vás pokúšal.  Pokušenie… To čia hlava vymyslela?!
😀 Ty, teraz ale vôbec neznieš posudzovačne…
🙂 Sú predstavy, pri ktorých sa ani ja nezdržím. Prečo by vás niekto pokúšal?  Čo by tým mohol zistiť?
Silu našej viery?
🙂 A prečo si myslíš, že je sila vašej viery taká dôležitá? Ste tu na to, aby ste skúmali, nie verili! Keď všetci uveríte tomu, čo jeden z vás hovorí, aké tam potom skúmanie? Pozri sa, čo všetky tieto strašenia pokušením a mámením zo strany zlých mocností s vami urobili! Odmietate sa zaoberať vecami a nezmúdrievate, pretože sa bojíte samostatne myslieť a konať! Potom sa nečuduj, že presúvate zodpovednosť za všetko niekam navonok… Pretože „tam vonku“ sedia všetky tie zlé mocnosti, ktoré vás ustavične pokúšajú… 🙂
Ja viem. Nič s tým nenarobím. Sme, akí sme – niektorí chápu a iní sa boja.
Pripravujete sa dobrovoľne o radosť zo života. Keď sa narodíte a ešte nie ste zdeformovaní, neexistuje vec, ktorá by nebola dostatočne podnetná a zaujímavá. Možno sa niekedy zľaknete, poplačete, pokričíte alebo vezmete lopatku a tresnete ňou to strašidlo po hlave. A ak nenájdete lopatku, tak vezmete kýblik. Proste konáte.
A potom, postupom času, sa začnete báť. A potom už len sedíte, nekonáte a iba špekulujete, čo strašné sa vám mohlo prihodiť, keby ste boli konali…A čo sa tým nekonaním dozviete?
😀 Nič.
Jediný spôsob, ako sa dá učiť, je robiť niečo. Robiť trebárs aj chyby. Proste otvárať dvere – nie nutkavo každé, ale keď máš čas a chuť alebo cítiš, že by si mala, tak proste pozbieraš odvahu, otvoríš dvere a pozeráš. A učíš sa. Ak to bola chyba, tak to bola chyba – ale chyba to bola len vtedy, ak si sa nič nenaučila. Ak si sa niečo naučila, tak si práve chybu premenila na lekciu.
No, to už aspoň neznie tak blbo ako „chyba“.
🙂 Ono je to v podstate to isté. Ale niekedy na teba musím spustiť motivačné kecy, inak si začneš myslieť, že nič neviem. 🙂
😆 Tak to sa rozhodne nestane! Mám problém niekedy držať tvoje myšlienky od mojich, ale už mi to začína byť jedno, pokiaľ štimuje výsledok. Rozhodne je len na prospech, že ste sa mi nasťahovali do hlavy! 😀
🙂 Vidíš… A pritom sme boli len také maličké, pavučinou obrastené bočné dvierka na tvojej ceste. Chvíľu som myslel, že ich neotvoríš. Ale zareagovala si hneď na prvú udičku.
Vnútorne som už cítila nutkanie. Vlastne som len čakala na nejaký nákop.
🙂 Bolo nám cťou.
Prečo tie dvere boli pre teba také dôležité?
Aby ste si uvedomili, že niekedy je náhodné poznávanie cennejšie ako cielené poznávanie. Keď si vytýčiš trasu a potom ňou kráčaš bez pohľadu doprava-doľava, nedozvieš sa nič iné, než čo si si naplánovala dozvedieť sa. Ale svet je príliš veľký a vy nemáte ani predstavu o tom, čo všetko by ste sa mohli dozvedieť… Pokiaľ neotvoríte z času na čas aj nejaké tie bočné dvierka a nepozriete za ne, nevyužívate ani zlomok možností k rastu, ktoré máte k dispozícii.
No dobre. Ale vezmime si situáciu, že ideš po svojej ceste…
Ako vieš, že je tvoja? 🙂
Vieš, s tebou vôbec nie je zábava vadiť sa. Nečítaj mi myšlienky! Chcela som povedať…
🙂 …že otvoríš dvere, vlezieš do nich a vlastne zídeš zo svojej cesty. A ja sa ťa znova pýtam – ako vieš, že tá pôvodná bola „tvoja“ a že nie práve táto nová je „tvoja“? 🙂
No, neviem. 😕 Ale keď si šiel po tej prvej, tak si to predsa robil z nejakého dôvodu. Asi si to tak cítil, že je to tá tvoja.
🙂 Lenže niekedy tá cesta bola “tvojou” len dovtedy, kým ťa nepriviedla k nejakým bočným dverám, ktoré bolo treba otvoriť. A potom, za tými dverami, už prestala byť „tvojou“. Tvojou sa stala tá cesta, cez ktoré dvere si sa pustila.
Je to náhoda alebo plán?
🙂 Ak myslíš, či sú tvoje kroky presne naprogramované – tak nie. Je to plán, ale takého rádu, že sa nezapodieva konkrétnosťami. Plán je séria zákonitostí, ktoré pôsobia. Vaša slobodná vôľa vám umožňuje voliť si medzi alternatívami, ktoré sú však vopred vymedzené.
A vaša slobodná vôľa?
🙂 Nevyrývaj. Naša slobodná vôľa je byť tu a umožňovať vám využívať našu energiu, keď sa k nej dostanete dostatočne blízko a dokážete sa na ňu nastaviť. Od vás sa čaká robenie, od nás sa čaká existovanie. 🙂
A čo sa čaká odo mňa?
😀 Poslúchanie.
Prosím ťa, Gabriel, nemohol by si hovoriť rečou, ktorej rozumiem? Keď na mňa vyťahuješ cudzie slová, neviem, čo mám povedať! 😛
🙂 Nepovedal som, že máš hovoriť. Povedal som, že máš poslúchať. 🙂
Vyrývaš, vyrývaš, Tvoje Archanjelstvo? 😀
🙂 Už si to môžem dovoliť, odkedy nehryzieš.
😀 Drakovi vypadali zuby. Drak je starý a unavený.
🙂 Nehovor o veku. Nemám rád, keď hovoríš o veciach, ktorým nerozumieš. 🙂
Počuj, a toto začínalo ako celkom seriózna debata… 😛
Moje Archanjelstvo už nechce seriózne debatovať. Moje Archanjelstvo má chuť umóresňovať ťa. 🙂
Treba?
🙂 Nie.
OK, pozrela som, čo sme pôvodne chceli. Radosť z otvárania dverí. O otváraní dverí sme skecli. Ale čo s tou radosťou?
To je to, čo som už hovoril – nebáť sa, nepodceňovať sa, netrestať sa. Tak ako malé dieťa dychtivo využiť každú príležitosť objaviť niečo nové. Objavovanie je radosť… Niekedy spojená s námahou a možno dočasnou neistotou, ale je to radosť. Tešiť sa na to, čo príde.
🙂 Toto chápem. Pamätám si, ako som sa každej zmeny obávala, ako som bola nervózna, keď mi nešlo kyvadlo alebo keď sa mi miesto teba ozval niekto iný… Ako ste dosiahli, že to prestalo?
🙂 Jednoducho. Stále sme ťa vystavovali tej neistote a stále sa nič nedialo. Keď sa niečo dialo, zistila si, že sa s tým vieš vysporiadať. A jedného dňa ti ani nedošlo, že by si mala začať byť nervózna, pretože to bola situácia, ktorú si zažila nespočetnekrát predtým. Nič nové.
Ale nevytratí sa potom radosť zo spoznávania?
🙂 Vytratila sa?
😀 Nie.
Druhá dôležitá vec bola prestať sa upínať na výsledok. Nútili sme ťa zaujímať pozície a potom z nich ustupovať tak dlho, až si sa prestala orientovať na výsledok a snažila si sa nájsť zmysel nie v celku, ale v každom jednotlivom kroku.
A keď to nešlo, prestala som hľadať zmysel.
🙂 To bolo to najťažšie. Dostať tvoj mozog tak ďaleko, aby ho prestali zaujímať vysvetlenia a mentálne modely a aby začal konečne konať. 🙂
To ste dosiahli ako?
🙂 Tým, že všetko bolo vždy ináč, než si si myslela. Informácia, dezinformácia, nová informácia, nová dezinformácia. Na začiatku večera si sa ma pýtala, prečo som ti klamal. 🙂 Tak preto.
🙂 Dobre, Veliký. Je mi to síce na milú Jarmilu, ale aspoň zomriem s vedomím, že túto jednu záhadu som vylúštila.
🙂 Aké „vylúštila“? Musel som ti povedať!
No, to vieš… keď ste si, mládenci, povymýšľali ťahy hodné anjelov, nečakajte, že to pozemský červiak pochopí… 😛
🙂 Ty… červiak… 🙂
😛