Toto je pre mňa momentálne dosť ťažká téma, pretože som sa do nej zamočila až vyše uší bez toho, aby som tušila, do čoho leziem… Niekedy koncom júla som sa rozhodla “skočiť do priepasti”. Vedela som, že to môže porobiť divné veci s mojou psychikou, ale brala som to ako situáciu: má svoj začiatok, priebeh a koniec a keď skončí, otrasiem sa a pôjdem ďalej. Potrebovala som to urobiť kvôli fluidite, o ktorú som sa snažila. Veď niečo sa už len naučím… tak som skočila.

A viete čo? Zistila som, že nejde o situáciu s jej začiatkami, priebehmi a koncami, ale o zmenu stavu… o nekonečnú cestu novým prostredím. Nechtiac som sa dostala do stavu “kontrolovaného úletu”.

Najprv k terminológii, pretože kontrolovaný úlet je môj novotvar. V angličtine sa používa controlled folly a do slovenčiny sa dá preložiť – ako aj inak – rôznymi spôsobmi: bláznovstvo, šialenstvo, hlúposť, pochabosť, nerozum, naivita. Možno tá pochabosť by bola pre toto najvhodnejšia. Čeština má pekný výraz: bláhovost (vo význame: zbožné želanie). Ten v slovenčine ako jednoslovné vyjadrenie nenájdeme. Tak som si zvolila modernistiku a použila som slovo úlet, pretože pochabosť znela ešte aj mojim polstoročným ušiam tak trochu archaicky. 🙂

V knihe A Separate Reality (Samostatná realita) začína rozprávanie o kontrolovanom úlete pokusom dona Juana vtiahnuť na cestu bojovníkov aj svojho vnuka Lucia. Zinscenoval stretnutie s Castanedom, kde rozprávali o peyote a jeho účinkoch. Don Juan dúfal, že sa mu podarí vzbudiť záujem svojho vnuka a “zobudiť ho”. Miesto toho zareagoval celkom iný Indián, Eligio. Don Juan:

“Vedel som, že je to zbytočné, ale keď máš niekoho rád, mal by si rozumne nástojiť, ako keby bolo možné človeka zmeniť. … Nanešťastie, niet spôsobu, ako urobiť medúze kosti. Bolo to len taký môj úlet.”

“Stále ste mi opakovali, don Juan, že bosorák nemôže mať úlety. Nikdy som si nemyslel, že vy by ste nejaké mohli mať.”

“Je možné nástojiť, vhodne nástojiť, aj keď vieš, že to, čo robíš, je márne,” usmial sa. “Ale musíš predovšetkým vedieť, že tvoje konanie je márne a napriek tomu musíš pokračovať, ako keby si to nevedel. To je bosorákov kontrolovaný úlet.”

Po nejakom dni či dvoch sa Castaneda k téme vrátil a spýtal sa dona Juana na kontrolovaný úlet.

“Som rád, že si sa ma nakoniec po toľkých rokoch spýtal na môj kontrolovaný úlet a pritom by mi vôbec nebolo prekážalo, keby si sa nebol nikdy spýtal. Ale ja som si zvolil, že sa z toho budem tešiť, ako keby záležalo na tom, že sa teším. Toto je kontrolovaný úlet!”

“Pri kom uplatňujete kontrolovaný úlet, don Juan?”

“Pri každom!”

“A kedy sa rozhodnete, že ho uplatníte?”

“Zakaždým, keď konám. … Moje skutky sú úprimné, ale sú to len skutky herca.”

“Ale potom všetko pre vás musí byť kontrolovaný úlet!”

“Iste, všetko.”

“Ale to nemôže byť pravda, že každý váš počin je len kontrolovaný úlet.”

“A prečo nie?”

“To by znamenalo, že vám na ničom a nikom vlastne nezáleží. Vezmite si napríklad mňa. Chcete tým povedať, že vám je jedno, či sa stanem mužom poznania alebo nie, či žijem alebo zomriem alebo niečo urobím?”

“Presne. Tak to je. Ty, Lucio alebo ktokoľvek iný v mojom živote ste len môj kontrolovaný úlet.”

Pocítil som zvláštnu prázdnotu. Zjavne neexistoval žiadny dôvod na to, aby donovi Juanovi na mne záležalo, ale na druhej strane som si bol takmer istý, že mu na mne osobne záleží; nemohlo to byť inak, pretože mi vždy venoval svoju plnú pozornosť v každom okamihu, ktorý sme strávili spolu.

“Ale,” povedal som, “musí byť niečo na svete, na čom vám záleží natoľko, že to nie je len váš kontrolovaný úlet. Myslím, že sa nedá žiť bez toho, aby nám aspoň na niečom záležalo.”

“To sa týka teba,” odpovedal. “Veci sú dôležité pre teba. Pýtal si sa ma na môj kontrolovaný úlet a ja som ti povedal, že všetko, čo robím ohľadne seba a ostatných ľudí je úlet, pretože na ničom nezáleží.”

“Ale, don Juan, an vám na ničom nezáleží, ako môžete naďalej žiť?”

“Na istých veciach v živote ti záleží, lebo sú dôležité; tvoje činy sú pre teba určite dôležité, ale pre mňa už nie je nič viac dôležité – ani moje konanie, ani konanie ostatných ľudí. Žiojem však ďalej, pretože mám svoju vôľu. Pretože som cvičil svoju vôľu celý svoj život, až kým nebola pevná a dokonalá a teraz mi už nezáleží na tom, že na ničom nezáleží. Moja vôľa kontroluje úlety môjho života.
… Tvoje konanie a konanie ostatných ľudí sa ti zdá byť dôležité, pretože si sa naučil myslieť si, že sú dôležité.
… Naučili sme sa premýšľať o všetkom a potom sme naučili svoje oči, aby pozerali na veci tak, aby videli, čo si o veciach myslíme. Pozeráme na seba už s predstavou, že sme dôležití. A preto sa musíme cítiť dôležití! Ale keď sa človek naučí vidieť, uvedomí si, že už nemôže premýšľať o veciach, na ktoré hľadí, a keď nemôže premýšľať o tom, na čo hľadí, všetko sa stáva nedôležité.”

“Don Juan, tým myslíte, že len čo sa človek naučí vidieť, všetko na svete sa stáva bezcenným?”

“Nepovedal som bezcenným. Povedal som nedôležitým. Všetko si je rovné a preto nedôležité. Napríklad nemôžem povedať, že moje konanie je dôležitejšie ako tvoje alebo nejaká vec je dôležitejšia ako iná – a preto sú si všetky veci rovné a tým, že sú si rovné, sú nedôležité.
… Napríklad ak sa chceme smiať, potrebujeme sa pozerať očami, pretože len keď sa pozeráme na veci, vieme zachytiť komickú stránku sveta. Na druhej strane, keď vidíme, všetko je rovnocenné a tak nič nie je komické.”

“Tým myslíte, don Juan, že človek, ktorý vidí, sa nedokáže smiať?”

“Možno sú aj muži poznania, ktorí sa nikdy nesmejú,” povedal. “Ja však žiadneho takého nepoznám. Tí, ktorých poznám, vidia a aj sa pozerajú, takže sa smejú.”

“A plakal by taký muž poznania?”

“Predpokladám, že plakal. Naše oči sa pozerajú, takže sa môžeme smiať, plakať, tešiť, smútiť alebo byť šťastní. Ja osobne sa nerád cítim smutný, takže kedykoľvek sa musím prizerať niečomu, čo by ma rozžalostilo, jednoducho prepnem svoje oči do videnia miesto do pozerania. Ale keď sa potknem o niečo zábavné, pozerám sa a smejem sa.”

“Ale potom je váš smiech skutočný a nie je to kontrolovaný úlet, don Juan.”

“Môj smiech, ako aj všetko ostatnmé, čo robím, je skutočný, ale je to súčasne kontrolovaný úlet, pretože je to zbytočné; nič sa tým nezmení a napriek tomu to ešte stále robím.”

“Ale ako tomu rozumiem ja, don Juan, váš smiech nie je zbytočný. Robí vás šťastným.”

“Nie! Som šťastný, pretože som sa rozhodol pozerať na veci, ktoré ma tešia a vtedy moje oči zachytávajú ich komickú stránku a ja sa smejem. … Človek si vždy musí vybrať cestu so srdcom, aby bol v svojom optime, a potom sa možno dokáže smiať stále.”

To, čo povedal, som si vysvetlil ako že plač je menej ako smiech alebo aspoň že nás plač oslabuje. Ubezpečil ma, že medzi tými dvoma nie je nijaký vnútorný rozdiel a že oboje je nedôležité; povedal ale, že on si vybral smiech, pretože pri smiechu sa jeho telo cíti lepšie než pri plači.

Tvrdohlavo nástojil, že jeho preferencia neznačí, že by plač a smiech neboli rovnocenné. Ja som sa pokúsil logicky extrapolovať tým, že ak je teda všetko jedno, prečo si nezvoliť smrť?

“Mnohí muži poznania to urobia,” povedal. “Jedného dňa možno jednoducho zmiznú. Ľudia si budú myslieť, že si na nich kvôi tomu, čím sa zapodievali, niekto postriehol a zabil ich. Vyberú si smrť, pretože je in to jedno. Ja si zas vyberám život a smiech nie preto, že by na tom záležalo, ale preto, že taká je moja povaha. … Moja vôľa ma drží nažive nezávisle od toho, čo možno vidím.”

V tomto bode musel začať Castaneda mentálne veci spracovávať, pretože sa veľmi odlišovali od jeho videnia sveta, načo don Juan komentoval, že priveľa rozmýšľa. “Rozmýšľaním” označoval stálu predstavu o svete, ktorú si v hlave utvárame.

“Muž poznania žije konaním, nie myslením na to, čo si bude myslieť, keď dokoná. Muž poznania si vyberá cestu so srdcom a pustí sa po nej; a potom pozerá a teší sa a smeje sa; a potom vidí a vie. Vie, že jeho život skončí príliš skoro; vie že ani on, ani nikto iný nikam nejdeme; vie, pretože vidí, že nič nie je dôležitejšie než niečo iné. Inými slovami, muž poznania nemá česť, nemá hrdosť, nemá rodinu, nemá meno, nemá krajinu – má len svoj život, ktorý žije a za týchto okolností jeho jediné spojenie k ostatným ľuďom je kontrolovaný úlet. Preto sa muž poznania snaží, pachtí, dychčí a keď sa naňho pozrieš, vyzerá ako každý obyčajný človek, ibaže úlet jeho života je pod kontrolou. A keďže nič nie je dôležitejšie ako niečo iné, muž poznania sa rozhodne konať a koná, ako keby mu na tom záležalo. Jeho kontrolovaný úlet mu velí povedať, že to, čo robí, je dôležité a velí mu robiť, ako keby to skutočne dôležité bolo, a pritom vie, že to dôležité nie je; takže keď urobí, čo mal, odstúpi v pokoji a už sa ďalej nestará, či jeho konanie bolo dobré alebo zlé, či zabralo alebo nie.
… Ty premýšľaš o svojom konaní. Preto musíš veriť, že tvoje konanie je tak dôležité, ako si myslíš, že dôležité je, hoci v skutočnosti nič z toho, čo robíme, dôležité nie je.”

Ja som dlho žila v stave, ktorý som považovala za kontrolovaný úlet. V kontakte s ostatnými ľuďmi som sa správala tak, ako sa odo mňa očakávalo, aby som nebola nápadná. Nikdy som necítila hlbokú náklonnosť k ľudskej rase, ale moja mentálna energia (yachay) využila moju vôľovú energiu 😛 (llankay) na to, aby sa prispôsobila emocionálnej energii (munay), ktorá na Slovensku prevažuje. A tak som sa tvárila, že mám kamarátov a “svoju” skupinku a že niekam patrím a niekoho mám rada… ale to bola len maska, pretože v skutočnosti mi na ľuďoch veľmi nezáležalo, len do tej miery, ako boli pre mňa mentálne (a neskôr spirituálne) zaujímaví a podnetní.

Z času na čas to “prasklo”, keď som sa v zlomku sekundy dokázala preorientovať z “mojko, mojuško” do “nie, nebude po tvojom, pretože to je dobrá hovadina, čo hovoríš”, čoho emocionálne energie schopné nie sú – a vtedy na okamih vystúpila na povrch moja skutočná, tvrdá a nekompromisná povaha (to všetko sú v slovníku emocionálnych energií nadávky 🙂 ).

Keď k tomu došlo, mentálne a vôľové energie do mňa rypli, ale emocionálne to brali osobne : jedni mi okamžite a s všetkou nenávisťou, ktorej boli schopní, začali ísť po krku (napríklad jedna kolegyňa to hnala tak ďaleko, že ak ma niekto zháňal v pracovných veciach, tak odškriepila, že som tam a nedala ma k telefónu; zrejme dúfala, že ma pre absencie vyhodia, ale zabudla na to, že máme “štikačky” a dá sa dokázať, že som na pracovisku bola 🙂 ), iní sa ofučali a stálo ma hodne “žehlenia”, než sa vzťah dostal do pôvodnej roviny. A najhoršie pre emocionálne energie prvého typu bolo, že keď udreli, okamžite som ich naveky a do konca mojich dní odpísala – čo sa medzi emocionálnymi energiami “nerobí”.

Ale to bola len ľudská parketa môjho života. V ostatných oblastich som mala svoje záujmy, preferencie a dôležité veci. Tam som reagovala emotívne, len som si toho nebola vedomá… Za každú myšlienku, ktorá mi bola dôležitá, som vybehla na barikády.

Keď som začala s bosoráctvom, začala som postupne svoju zásadovosť uvoľňovať. Preto, lebo som zistila, že moje prešpekulované postoje niekedy jednoducho neodrážajú realitu… a realita sa u mňa písala a vždy bude písať veľkým písmom. Som schopná vzdať sa ľudí, som schopná vzdať sa svojich predstáv, som schopná vzdať sa sama seba – ale nie som schopná vzdať sa poznania. To je moja charakterová vada. Mám cieľ a za ním idem.

Potom mi v júli anjeli začali signalizovať, že som zavrzla na úrovni, z ktorej je už načase vyjsť. Vtedy sme s Mirom hodne hovorili o “skákaní do Priepasti” (teda castanedovskom zrušení všetkého, čo tvorí naše súčasné videnie sveta) a ja som si povedala, že to vyzerá ako celkom dobrý nástroj na to, aby som podnikla ďalší krok. (Všimnite si slová “ďalší krok” – ešte budú dôležité.)

Samozrejme, nešla som si nájsť najbližšiu priepasť (hoci za domom jednu takú máme), ale som to vzala obrazne. V tom čase mi na stôl prihrmela pieseň Well of Souls, Studňa duší/Očistec, výrazne so mnou zarezonovala a tak som ju použila ako svoju “priepasť”.

Už dva mesiace stojím žam žung na túto pieseň. Výsledky sú úchvatné a zdrvujúce súčasne. Spočiatku som čakala nejaké zmeny, posuny, možno celý rozklad mojej psychiky a poskladanie sa do niečoho nového… Rozklad prišiel, ale bol postupný a včera (pre mňa “včera”, pre vás dávna minulosť) som si uvedomila, že nič nové sa už neposkladá… Že to nie je moje obvyklé akčné “do toho, rýchlo cez to a potom sa víťazoslávne obzrieť, že to mám za sebou!”, ale nekonečná cesta bez cieľa. A tak denne stojím žam žung a viem, že je jedno, či ho stojím alebo nie, ale rozhodla som sa stáť a tak sa tomu venujem, akoby mi išlo o život. Včera som vyšla do záhrady, čo je jedno miesto na svete, ktoré absolútne milujem a cítim sa tam dobre – a všetko voňalo a kvety kvitli a vtáky spievali a za plotom behal susedovie dunčo a chcel sa hrať…  Bolo to príjemné a pekné, ale je jedno, či to mám alebo nie. Som obklopená vecami, ktoré mi kedysi hodne hovorili a ktoré som mala nesmierne rada – ale sú to len veci… Nie je to podstata. Nemám k tomu vzťah. Kedysi som mala vzťah aspoň k tomu poznaniu. Odkedy stojím Studňu duší, už ani to poznanie nie je pre mňa dôležité. Keď sa k nemu však dostanem, budem ho nasávať plnými dúškami, akoby to bolo to jediné, na čom záleží – ale už sa s ničím neidentifikujem a viem, že nijaká identifikácia na svete mi nepostaví na koniec mojej cesty nejaký, hocijaký cieľ… a ak zajtra už neotvorím oči, tak sa tiež nič nestane. Kým som žila, žila som naplno, a tak mi nebude za ničím ľúto. 🙂 

Keď som “skočila”, myslela som, že je to len ďalší level pôvodnej hry. Netušila som, že to vyštartuje celkom nový typ hry… Hry bez pravidiel. Až teraz to začína byť skutočný  kontrolovaný úlet. Pomaly si zvykám. Nie je to zlý pocit, len je taký nejaký… nezvyklý… 😛

Mimochodom, tieto kontrolované úlety sú to, čomu hovorím “vyššia fáza stalkovania” – Hranie. 🙂