Vnútorný monológ a rovnica boja

Castaneda: The Second Ring of PowerDon Juan stále opakoval, že podstatnou súčasťou jeho bosoráctva bolo zrušenie vnútorného monológu. Týmto sa totiž vypína pozornosť tonalu. Don Juan zastaveniu vnútorného monológu vravel zastaviť svet. Vysvetľoval, že istá časť z nás je vždy držaná pod zámkom, pretože sa jej bojíme, pretože pre náš rozum vyzerá ako „šialený príbuzný“, ktorého držíme ukrytého v pivnici, len aby sme sa ním nemuseli zapodievať. Táto časť je naša druhá pozornosť a keď sa táto konečne môže uprieť na niečo, svet sa zastaví (svet vo vnímaní “každodenná fyzická realita”).

Naučiť sa sústrediť našu divú, netrénovanú druhú pozornosť  je nutne desivá skúsenosť. Don Juan hovoril, že jediný spôsob, ako dokážeme udržať nášho “šialeného príbuzného” pod kontrolou, je obrniť sa naším nekonečným vnútorným monológom. Ovšem náš vnútorný monológ väčšinou komentuje svet okolo nás vo vzťahu k našim predstavám, postojom a obrazu o sebe samom. Je to produkt našej druhej mysle, produkt Parazita. Udržiava nasilu pred našimi očami svet, ako ho vníma každý bežný človek. Preto je také dôležité vnútorný monológ vypnúť. Keď prestane dodávať energiu každodennej pozornosti, uvoľní cestu pre našu druhú pozornosť a dá nám možnosť vidieť.

“Jadrom bosoráctva je vnútorný monológ (don Juan používa internal dialogue); to je kľúč ku všetkému. Keď sa bojovník naučí zastaviť ho, všetko začne byť možné; aj tie najodvážnejšie predstavy začnú byť dosiahnuteľné. Cesta k všetkým tým čudesným a tajuplným zážitkom, čo si mal v poslednom čase, sa otvorila vďaka tomu, že si dokázal prestať hovoriť sám so sebou.”

Na umlčanie vnútorného monológu existuje viacero metód: meditáciamantrovaniezízanie.

No a po čase od napísania článku, ale ešte pred uverejnením (t.j. 3.9.2010), mám nové poznatky:

Ako vnútorný monológ zmĺkol

Nejako som sa zamerala v poslednom čase na svoj vnútorný monológ. Kedysi som ho používala na sebavýchovu. Keď som prvýkrát rozobrala svoje “ego” a znova som ho poskladala len z časti dielcov a ten zvyšok som “zabetónovala” (do slova a do písmena 🙂 ) v jeho základoch, zaviedla som si dve veci: jedna bola STOP!-technika (keď sa myšlienky začali uberať nevhodným smerom, povedala som si v duchu STOP!) a druhá bola spochybňovanie toho, čo si sama hovorím. To bolo začiatkom 80. rokov. Odvtedy sa môj vnútorný monológ stal nástrojom ladenia sa do istej vibrácie, aj keď v tých časoch som tomu hovorila inak.

Ale v poslednom čase som mala s vnútorným monológom problémy. Ako “študovaná bosorka” 😛 dnes už viem, že vnútorným monológom si fixujeme v našom vnímaní istú formu reality. Preto je dôležité dávať pozor na to, akú formu reality si fixujeme tým, čo si sami hovoríme, a ak sa nám nehodí, tak potrebujeme zmeniť to, čo si hovoríme. Pri čítaní Lujana Matusa, ktorý to výdatne a do hĺbky rozoberá, som si začala všímmať, ako na veci reagujem a čo si pri tom hovorím. Matus totiž tvrdí, že ak sa aj dostaneme do nášho bodu rovnovážnosti, bude to prekážať ľuďom v našom okolí, ktorí v tom bode ešte nie sú – a budú sa snažiť nás vtiahnuť späť do ich drám. Len čo na tieto pokusy začneme emocionálne reagovať, majú nás na udici… (Viac k tomuto príde 6.10.2010.) Takže je dôležité sledovať vnútorný monológ a keď sa v ňom vyskytnú emocionálne reakcie, okamžite ho zmeniť.

No fajn. Potiaľ by to bolo pekné a zrozumiteľné. A ako u všetkých ostatných vecí, sakramensky ťažko sa to robí. 😕

Už som spomínala, že som sa musela naučiť žiť s Alzheimerom. A nie je to vždy jednoduché. Z času na čas sa dostanem do emocionálnej vývrtky… napríklad ako minule. Je jedno, o čo išlo; bola to -ako vždy- prkotina. Ale zareagovala som emotívne. Vedela som, že robím zle. Že takto si zhmotňujem presne to, čomu sa chcem vyhnúť. Ale vnútorný monológ už bol rozbehnutý na plné obrátky a fixoval ma v pozícii ukrivdenej obete… Povedala som si, že na to prestanem myslieť. Nepomohlo. Hodila som spiatočku. Nepomohlo. A taká bezbranná, ako som bola, som si odrazu spomenula, ako mi Otec kedysi povedal, že keď budem v úzkych a budem potrebovať energiu, mám začať spievať Om Namo Bhagavate Vasudevaya.

Začala som si teda spievať mantru. Najprv len v duchu. Sústredila som sa len na tie slová a na mechanickú prácu, čo som robila (čistila som čučoriedky). Prvú minútu mantrovania mnou ešte mykali emócie. Po minúte sa odrazu telo uvoľnilo, emócie sa vytratili a už sa hýbali len ruky po stole a v slová mantry v hlave. Po nejakých 10 minútach mantrovania som zrazu zistila, že si ju už pospevujem polohlasom. Bola som pokojná, uvoľnená, nad vecou a výlučne v danom okamihu… Všetko zlo sa zo mňa vytratilo. Žiadna ukrivdená obeť; spievajúci pracant. 🙂

Takto som mantrovala vyše hodiny. Keď som dokončila prácu, bola som pokojná, vyrovnaná so svetom, mala som pocit, že toto som zvládla. V hlave mi zostalo nejako podozrivo ticho… a keď prišla myšlienka, bol to text mantry.

Môj vnútorný monológ mantrovaním celkom zhasol! 🙂

Ak sa teda niekedy prichytíte, že sa svojím vnútorným monológom udržiavate v stave emocionálnej vývrtky, odporúčam vám mať po ruke mantru, pesničku, básničku alebo afirmáciu, ktoré si môžete do zblbnutia opakovať. Dôležité je nepodľahnúť v prvých momentoch, keď sa ešte napriek mantrovaniu budú vracať neodbytné pindy vnútorného monológu. Je to len rovnica boja (zdroj už neviem):

Môj známy, pilot, mi rozprával, že pri dlhotrvajúcom nezadržateľnom páde sa okamihy nekonečne predlžujú a sú – ako povedal – priezračné. V tom zmysle, že v hlave je jasno ako nikdy predtým. Na tento stav neplatí žiadna matematická rovnica. Je tu len rovnica boja: čas sa vzdá, ak sa nevzdá človek.

Reklamy

4 thoughts on “Vnútorný monológ a rovnica boja

  1. Je ťažké umlčať vnútorný monolog po tom ako sa niekto naučí komunikovať s inými bytosťami. Občas si poviem :dávam si hodinu ticha, ale za ani 5 min. už rozmýšlam nad niečim.
    A najlepšie je, keď sa snažím byť ticho, tak si jeden s tých v mojej mysli pustí pesničku, ktorú som nedávno počula a je po tichu. 😕
    Ja keď pracujem väčšinou som autopilot, robím- nemyslím.
    Že by som skúsila to mantrovanie, to ma nenapadlo. Vďaka za tip. 😀
    Inak má to aj pozitívum, utíšením mysle ši šetríme energiu. 😆

    Like

    • Martina
      čistá pravda 🙂 poriadna drina je to … napríklad nedávno som mala dosť zlý deň a domov som prišla poriadne vytočená … autopilot mi v hlave hučal na plné obrátky a dosť nahlas … mala som čo robiť aby som to rozchodila 🙂 samozrejme že som veľmi dobre vedela že tá situácia mohla byť zvládnutá lepšie, keby som si to nebrala osobne a povzniesla sa nad to 🙂 no parazit ma predbehol 😦

      Heli
      ja mám zase osvedčenú metódu ( kto mi ju len podsunul … neviem 🙂 ) že ak niečo chcem potlačiť či odpútať sa od toho jednoducho si to prestanem všímať – vtedy mi zrazu v mysli začne znieť pesnička … svet sa točí zavri oči všechno bude fajn … 🙂 alebo ..zažni aspoň kúsok sviece nemaj prosím z toho strach nech sa svetlo zatrbliece … najprv dosť krčovito a nasilu až dovtedy kým sa neupokojím … potom problémy ktoré nechcem aby boli v mojom sne jednodocho 🙂 terminus technikus 🙂 usilovne ignorujem a odmietam na ne čo i len pomyslieť … a tak u mňa nie su 🙂

      Like

  2. … ešte k tým problémom … jednoducho “viem” že keď niečo usilovne ignorujem a odmietam tomu dopriať akúkoľvek pozornosť zrazu to pri mne nemá zmysel existovať … mám pocit že sa ten problém durdí že nie je centrom mojej pozornosti a tak nemá dôvod na existenciu v mojom svete tak sa jednoducho oduje a ide radšej kade ľahšie … niekam kde bude star 🙂 … a ja mám zase o niečo viac priestoru a čistého vzduchu pre život !!!
    zákon rezonancie a ničenie parazita po častiach 🙂 tomu sa hovorí dva v jednom 🙂

    Like

  3. myslím že zastaviť vnútorný monológ sa mi podarilo asi po desiatich minútach žam žungu. Ale bolo to len párkrát hmm v poslednom čase v hlave riešim plno vecí ktoré je ťažké vypnúť.. Neznamená náhodou vypnutie vnútorného monológu prepnutie mozgu do hladiny alfa alebo vyššie? Mne sa pred pár dňami stalo to že som stál strom asi 10 minút a dostal som sa do stavu keď som mal pocit akoby som bol vo sne- vizualizoval som najskôr to že visím v priestore a na hlave mám uchytenú šnúru ktorá vedie až dakam nahor a okolo mňa je najskôr akási hmla, vodopád, a potom vystúpim až dakam do vesmíru kde je úplný kľud. A v tom niekto vtrhne do izby a ja skoro spadnem :D. Zaujímavé je to že potom ma niekoľko dní bolela hlava zhruba v tom mieste kde som mal uchytenú tú šnúru. Podľa mňa to určite súvisí, a hlavne si dokážem zapametať skoro všetky sny čo sa mi v noci snívajú. Ešte si vybudovať nejakú tú disciplínu na ostatné veci… :D.

    Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.