Z Carlosa Castanedu:

Tlačil som naňho, aby mi vysvetlil svoj uhol pohľadu. Presviedčal som ho, že dokáže vysvetliť hocičo, ak chce alebo ak sa posnaží.

Šibalsky na mňa fľochol a potriasol hlavou, akoby bola situácia beznádejná.

“Isteže dokážem vysvetliť hocičo,” povedal so smiechom. “Ale si ty schopný porozumieť?”

To mi pripomína jednu historku o Victorovi Hugovi. Zavolali ho na súd ako odborníka v jednom bežiacom prípade. Požiadali ho: “Majstre, vedeli by ste vysvetliť porote, čo je to plagiát?”

A Hugo prešiel okolo poroty, nazrel každému do tváre a nakoniec potriasol hlavou: “Nevedel.”

😀

Don Juan v svojom učení sústavne zdôrazňoval, že bosorácky postoj k životu sa nedeje ani tak na úrovni pamäte a mysle, ako skôr na úrovni tela.

Niečo v bojovníkovi si je vždy vedomé každej zmeny. A to je presne aj cieľom bojovníka – vypestovať si a udržiavať toto vedomie,. Bojovník ho čistí, leští a udržiava v chode. … Je to vnútorný hlas, ktorý ti hovorí, čo je čo.

Toto vedomie je to, čomu don Juan hovorí “pamäť tela”. Telo prechádza cez rôzne životné situácie a zapamätá si pocity, ktoré v nich malo. Cez tie pocity neskôr dokáže dekódovať podobnú situáciu. Obyčajný človek tomu hovorí “intuícia”, bosorák to nazýva videním.

Pamäť tela je dôležitá aj pre zhmotňovanie. Zhmotňujeme totiž tým, že v svojom tele vyvoláme pocit, akoby sme už boli v cieľovej situácii… čo, samozrejme, môžeme, len keď sme v nej predtým už boli. Ak sme v nej neboli, nemáme kontrolu nad tým, čo umelo vyvolaný pocit zhmotní.

Ale aj to dokážu bosoráci ošetriť – cez snívanie. Vedome sa v snívaní dostávajú do situácií, ktoré chcú vyvolať aj v “reáli”. Navykajú svoje telo na pocit z danej situácie a potom si ho vyvolajú počas bdenia v “reáli”.

Obyčajní ľudia tiež fungujú týmto spôsobom, len nie vedome. Všetci mávame tzv. tréningové sny, v ktorých si precvičujeme rôzne situácie. Viac je o tom na minigrimi.

Pamäť tela je veľmi dôležitá teda aj pri učení iných:

“Keď človek niečo činí s ľuďmi, mal by sa sústrediť na to, aby poučenie podával ich telu. To som robil doteraz ja s tebou – učil som tvoje telo vedieť. Koho zaujíma, či rozumieš alebo nie?”

Ak teda človek chce robiť mimoriadne veci, musí svoje telo začať počúvať, v ťažkých situáciách mu prenechať kontrolu a spolupracovať s ním. Zhmotňovanie ani snívanie bez pamäte tela nebude fungovať.

A tu si zas spomínam na Miyamota Musašiho:

“Nedá sa udrieť len vnútrom, tak ako sa nedá bojovať len na povrchu.”

Myseľ a telo sú spojené a každé z nich hrá svoju časť pri vzostupe. Nedá sa vzostúpiť, keď chýba každá druhá priečka na rebríku… Intuícia sama (“srdce”) to nezvládne, rovnako ako to nezvládne len rozum sám. Máme tri energie, ktoré v sebe potrebujeme vyvážiť, než sa pohneme ďalej: emóciu (munay), myseľ (yachay) a vôľu (llankay). Dokážeme to cez dôslednú rekapituláciu, stalkovanie a veľmi pri tom pomáha aj žam žung.

A na záver ešte jeden citát z dona Juana:

“Telo musí byť dokonalé, než vôľa začne byť funkčným nástrojom.”