Nedávno sme tu mali s Ninou dosť nepeknú debatu o tom, či zosmiešňujem nagualov a duchovne vyspelé bytosti alebo nie. Vtedy som to celkom nechápala a myslela som, že tým „duchovne vyspelé bytosti“ myslí seba a svoju skupinku blízkych a „zosmiešňovaním“ to, že si dovoľujem mať iný názor. Ale môj kamarát, letitý pedagóg, ma kedysi učil: vždy hľadaj vo vyjadrení človeka (on tým myslel „žiaka“) niečo, čo tomu vyjadreniu dáva logiku. A tak som hľadala… 🙂

Tu je výsledok môjho hľadania: uvedomila som si, že existujú dva rôzne uhly pohľadu na celé toltécke učenie – inštitucionálny (alebo hierarchicko-štrukturálny) a procesný.

O toltékoch (“novodobých Toltékoch”) 🙂

Ale prv, než začnem pliesť hlavy „neorientovaným“ a nassss…rdievať „presvedčených“ 😛 , poďme najprv na to, čo si predstavujem pod „toltécke učenie“.

Predovšetkým: priznávam bez mučenia, že o toltékoch veľa neviem. Neprečítala som každú knihu a každý článok, čo o nich boli napísané, nepoznám názory prominentných odborníkov v danej oblasti (ani vo svete, ani na Slovensku) a neviem citovať z prvovydania Maresa, strana 17, druhý odsek, pretože ho nemám. 🙂 To, čo o toltéckom učení viem, viem prevažne od Castanedu a ruizovcov a z prvej Maresovej knihy, ktorá sa dokonale kryje s Castanedom a poslúžila mi na overenie, že Castaneda nekecá 🙂 . A v tomto článku budem používať slovo toltékovia s malým začiatočným písmenom, aby som ho odlíšila od označenia národa. Toltécke učenie je presvedčenie ako každé iné; keď sa racionalisti, budhisti, súfiovia, taoisti, agnostici, ateisti a kresťania môžu písať s malým, nevidím dôvod, prečo by sa toltékovia mali písať s veľkým.

Zato som ale našla na webe veľmi peknú definíciu celého toltéctva. Je z recenzie Thomasa Phillipsa, M.B.A. k Maresovej knihe The Quest for Maleness a definuje postavenie nielen Théuna Maresa, ale aj ruizovcov, Castanedu a Victora Sáncheza:

Autor knihy, Théun Mares, je učiteľ New Age, ktorého filozofia sa vyvinula z toltéckeho (pôvodného mexického) videnia sveta. Iní toltécki učitelia sú Carlos Castaneda, don Miguel Ruiz a Victor Sánchez. New-age toltékovia adaptovali myšlienky zo starej pôvodnej mexickej tradície a prispôsobili ich tak, aby pomáhali ľuďom v dnešnom svete.

Takže čo z toho plynie?

1. Nie som jediná, ktorá považuje Maresa za New Age. 🙂
   (A keď hovorím, že sa stal newgaeistom po roku 2006, tak môj názor možno zdieľať alebo nezdieľať, ale pokúsiť sa vyvrátiť ho citovaním knihy, ktorá vyšla niekedy pred rokom 1998 – nuž, to už chce génia 🙂 … Prvá rana pod pás. Dve ešte prídu. 🙂 Citlivé duše, práve zisťujete, že “obvykle nehrýzť” ešte zďaleka neznamená “nikdy nepohrýzť”! 😆 )
2. Dnešná toltécka filozofia nie je pôvodná, ale adaptovaná. Mám tendenciu Castanedove rozprávania považovať za najbližšie k pôvodnému učeniu, pretože sa vôbec nezapodieva myšlienkou pomáhať zlepšovať život nejakým potlačeným ľuďom. On proste popisuje svoju cestu učenia sa z obyčajného človeka na naguala. Najdokonalejšie korene môžu byť podľa mňa dnes zachované najskôr u ruizovcov (tí sú dokonca z toltéckej lokality a zo šamanského zázemia), ale nie v tom, čo píšu – to je zamerané na istú časť čitateľov. Oni asi ešte vedia, ako sa stať bosorákom (aspoň v to dúfam; bolo by smutné, keby to bolo vymrelo s Castanedom), ale ich knihy sa tým nezapodievajú. Ruizovci ani neskrývajú, že do svojho toltéctva dnes vkladajú modernú západnú psychológiu a psychoterapiu.
3. Mares, Castaneda, Sánchez a Ruizovci sú súčasť jedného učenia. Nedávno na niekoľkých wordpressáckych ezoterických blogoch prebleskol článok “Mares vs Castaneda” [1, 2] a ten názov sa mi vôbec nepáčil… “Versus” znamená “proti”. Ale Castaneda nie je “proti” Maresovi alebo “proti” ruizovcom, pretože Castaneda ich vôbec nepoznal… Mares budoval na Castanedovi a ruizovci budovali na tom istom zdroji, z ktorého vychádzal aj Castaneda. Takže názov článku je celkom zavádzajúci, akoby niekomu vyhovovalo polarizovať a ukazovať, že jedno učenie je  “správnejšie” než to druhé. Zrejme bolo želanie matkou myšlienky. (Druhá rana pod pás. Kto nájde tretiu? 🙂 )

Takže späť k toltékom a ich učeniu: v mojom vnímaní budú “Toltékovia” mezoamerický národ a “toltékovia” budú filozofická/svetonázorová vetva. A táto vetva používa výrazy ako nagual (číta sa na-ual;v prípade Maresa nagal, etymológiu nepoznám), stopári/stalkeri, snívači, kuriéri a Orol. Oni ich používajú viac, ale neviem rozlíšiť, ktoré sú ojedinelé pre ktorú vetvu. Myslím, že v pôvodnom učení bol ešte aj Jaguár, ktorého síce Castaneda nespomína, ale tak nejak mi tam pasuje, ak sa pozrieme na to, že sa toltécke učenie vyvinulo z domorodého šamanzimu.

Takže slovník poznáme. Ale čo s jeho interpretáciou?

Už som spomínala, že vidím dve vnímania toltéctva: hierarchicko-štrukturálne a procesné.

Toltécke učenie ako hierarchia

Tu je príklad hierarchicko-štrukturálneho ponímania toltéctva. Všimnite si používanie slov (overovala som v origináli a kryje sa): je to o “splnení inštrukcií” a o “dostávaní titulov”, čo je oboje typické pre vysoko štruktúrované hierarchie, napr. pre armádu:

“Výcvik obsahuje všetky aspekty toltéckej tradície známej pod menom Učenie pravej strany…Táto časť učenia sa nazýva Cesta lovca. Adept, ktorý dokáže splniť inštrukciu v tejto časti a preukáže schopnosť pohybovať bodom spojenia, dostane titul bojovník prvej pozornosti.”

(Zdroj: Théun Mares, Návrat bojovníkov, str. 45; ďakujem Nine za vynikajúcu názornú ukážku.)

Hierarchicko-štrukturálne poňatie vníma toltékov ako istú formu vnútornej organizácie: hore je „najmúdrejší“, to je nagual. Pod ním je jeho družina a tá sa skladá zo stalkerov a snívačov rôznych úrovní a rôznych titulov. A pod nimi je kuriér. Pod kuriérom sú už len obyčajní ľudia. A nad nagualom je už len Orol. (Jaguára do tohto videnia neviem dobre zaradiť.)

Toto ponímanie mi veľa nedáva. Jedine, ak by som chcela ovládať ľudí – potom vyhlásim, že som „nagual“, nado mnou je už len „Orol“, podo mnou sú „mojí verní“ (ktorých rozpoznávam podľa udelených “titulov”) a potom je tu už len ten „plebs“.

Pre mňa je oveľa zaujímavejší procesný pohľad. Ten však nie je taký priamočiary ako hierarchicko-štrukturálny, pretože narába s dvojakými „vstupmi“ – s vývojovou fázou človeka a so štruktúrou jeho energetickej obálky.

Toltécke učenie ako proces

Ak sa pozrieme na toltécke učenie nie ako na hierarchiu, ale ako na proces, tak na jednom konci doňho vstupujú „obyčajní ľudia“ a na opačnom konci z neho vypadávajú bojovníci a naguali. (Oni vlastne nevypadávajú, pretože tento proces sa nikdy nekončí, ale pre lepšiu názornosť môžu tentokrát aj „vypadnúť“. 🙂 ). Proces vyzerá približne takto:

obyčajný človek > stalker / snívač > bosorák > nagual

A aby to nebolo také jednoduché, tak stalking sa nám rozpadá na tri úrovne: družinu Jaguára, družinu Orla a družinu naguala. Takisto bosorák (čo je typicky castanedovský termín a niekedy sa nahrádza aj slovom šaman) sa nám rozpadá na dve úrovne: úroveň bojovníka a úroveň nagualovho družinníka.

Celý proces je znázornený na obrázku vpravo. Tak, a teraz poďme po jednom:

„Vstupný materiál“ 🙂

Na vstupe celého procesu je človek. Zo „zákona Orla“, ktorý uznávajú zjavne aj Mares (Shadow of Wolf Fire) a ruizovci (Bernadette Vigilová: Mastery of Awareness), vieme, že sú ľudia rôzneho typu: jedni majú jednoduchú energetickú obálku a iní majú dvojitú energetickú obálku. Týmto dvojitým sa hovorí „nagual“. A z Castanedu i Maresa (tá istá kniha) viem, že naguali sa delia zasa na dva typy – s plne vyvinutou dvojitou obálkou („štvoritý nagual“) a s čiastočne vyvinutou dvojitou obálkou („trojitý nagual“). Zvláštnosť ich energetickej obálky zapríčiňuje, že lepšie vidia to, čo im dalo meno – nagual, teda mimofyzickú realitu. Energia pre toto vnímanie je totiž umiestnená práve vo vonkajších lalokoch dvojitej energetickej obálky. Navyše im presne táto energia pomáha zvyšovať energiu iných ľudí a rozvíjať ich – preto sa „nagual“ používa niekedy aj ako označenie učiteľa, poradcu, rozvíjateľa.

Takže vstupný materiál, ktorý vchádza do procesu toltéckeho osobného rastu, pozostáva z obyčajných ľudí a z potenciálnych nagualov. Potenciálnych preto, že ak sa nerozvíjajú, sú rovnako obyčajní ako všetci iní. Nie každý s dvojitou obálkou sa stáva v toltéckom učení nagualom. Ak na sebe pracuje, môže sa ním stať. Ak na sebe nepracuje, ešte stále má dostatok energie na mimoriadne výkony ako liečiteľtvo, jasnovidectvo a podobne – ale nestane sa spirituálne najvyššou bytosťou toltéckeho svetonázoru.

Keď štartujeme z bodu nula, je jedno, či sme jednoduchá alebo dvojitá energetická obálka – sme „učni“. Sme ľudské bytosti so všetkými príznakmi Parazita, produktu Predátora. Aby sme sa dostali ďalej, potrebujeme sa zbaviť nánosu cudzích hodnôt, predstáv, presvedčení a našej rodnej syntaxe, ktorá nás drží ukotvených v našom dnešnom vnímaní sveta: v 3D realite plnej duality, lásky a nenávisti, dostatku a nedostatku, strachu a radosti. Toto robíme procesom, ktorému jedni hovoria stopovanie a ja ho nazývam stalking.

Stalkovanie

Stalkovanie sa rozpadá do viacerých úrovní. Úrovne sú súčasne aj fázy – aby sme absolvovali vyššiu, musíme mať zabsolvovanú nižšiu (hoci obrázok hore ich ukazuje práve naopak, v časovej následnosti).

Prvá fáza stalkingu je družina Jaguára. Zbavujeme sa našich obmedzujúcich presvedčení, rozvíjame svoju pozornosť a rozširujeme ju na veci, ktoré ležia za prejavmi – budujeme kauzálne videnie. Príčina a následok. Ovplyvňovanie príčin, aby sa vynulovali následky. A ak sa rozhodneme, že touto cestou pôjdeme aj ďalej, vstupujeme na cestu bojovníka. Doteraz sme sa zaoberali len svojím životným pocitom a mierou, do akej svoj život kontrolujeme a v akej len reagujeme na podnety. Hoci ruizovci už túto prvú fázu nazývajú bojovníkom, ja s nimi celkom nesúhlasím. Môžem ju absolvovať bez toho, aby sa podstatne zmenilo moje vnímanie sveta. Budem samostatnejšia v svojom živote, menej závislá na iných, ale budem žiť v ľudskom svete uprostred ľudí a budem fungovať naďalej v nejakých medziľudských vzťahoch. To nie je „bojovník“, ako ho definuje Castaneda (a ani Mares v knihe Návrat bojovníkov).

Čiže táto fáza je nevyhnutná príprava pre cestu bojovníka. Ak sa pustím cestou bojovníka, je jej nevyhnutnou súčasťou. Ale to, že ju absolvujem, zo mňa ešte automaticky nerobí bojovníka. Preto u mňa ružová šípka, ktorá označuje cestu „obyčajného človeka“, zahŕňa aj úroveň družiny Jaguára. „Byť bojovníkom“ v mojom vnímaní začína až v druhej fáze stalkovania, v družine Orla, a označuje ho modrá šípka.

Družina Orla začína meniť náš pohľad na svet a na svoje miesto v ňom – nie z hľadiska hierarchie a moci, ale z hľadiska schopnosti niečo/všetko meniť. To znamená, že zrúti syntax nášho materinského jazyka a nahradí ju toltéckou syntaxou. Naučí nás celkom vypnúť vnútorný monológ a zastaviť svet. Začíname sa pohybovať v mimofyzickej realite rovnako bezpečne ako v tej hmotnej.

Družina Orla už vidí energiu. Príznakmi tejto družiny sú vymazaná osobná história, odstup bez náznaku vzťahovačnosti, neemocionálny prístup k realite a vypnutý autopilot. Castaneda:

Keď už bojovník zvládol „snívanie“ a „videnie“ a vytvoril si dvojníka, musí mať už tiež vymazanú osobnú históriu, sebadôležitosť a rutiny. Povedal, že všetky techniky, ktoré ma naučil a ktoré som ja považoval len za rečičky, boli vlastne prostriedky na odstránenie problémov spojených s tým, že v obyčajnej realite máme dvojníka – tým, že sme svet i seba urobili premenlivými (používa slovo „fluid“, tekutý) a postavili sme ich mimo hraníc predpovedateľnosti.“

„Premenlivý bojovník už nemôže svet vnímať chronologicky,“ vysvetlil don Juan. „A pre neho svet a on sám už nie sú predmety. Je žiarivá bytosť žijúca v žiarivom svete.“

Posledná úroveň je družina naguala. Túto úroveň pozná len Castaneda. Je podrobne opísaná v jeho knihách, ak viete, kde ju hľadať… 🙂 Ja ju popisovať nemienim, pretože ak sa niekto pustí touto cestou bez dobre zvládnutých prvých dvoch úrovní (a dá sa to), tak sa z neho vyvinie veľmi ohavný spolublížny! Nejako nemám chuť produkovať ohavných spolublížnych. Myslím, že každý, kto poctivo prejde družinou Jaguára a družinou Orla, v Castanedovi ľahko nájde návod aj na družinu naguala. Predpokladám, že to bola Castanedova „poistka“, ako nedať informáciu do rúk, v ktorých by narobila iba škodu.

Takže učeň začína tým, že si dáva do poriadku svoju bezprostrednú realitu a učí sa vypínať autopilota. To je družina Jaguára – pohyb v tu a teraz. Potom sa učí vidieť seba v širokej energetickej súvislosti a učí sa túto súvislosť manipulovať – to je “pohľad zhora” v družine Orla. Ešte stále je to o ňom samom a svete okolo neho. A potom prichádza posledné štádium, družina naguala, ktorá prestáva byť o sebe – a to je aj všetko, čo k nej poviem. 🙂 A až kompletne dokončí stalkovanie, môže si začať hovoriť “stalker”. Dovtedy je to, čo je – “stalker v konštrukcii”. 🙂

Ešte jedna vec mi je mimoriadne dôležitá – potrebujeme pochopiť, že pri našom rozvoji neexistuje postupnosť v zmysle “ročníkov”, teda že sa niečo naučím, predvediem to, urobím skúšku, dostanem vysvedčenie a idem ďalej. Počas práce na sebe sa síce zapodievame istou aktivitou (napríklad stalkujeme v družine Jaguára), ale rovnako dobre môžeme mať už záblesky Orla, len ešte nestačia na to, aby sme prevažnou časťou svojej bytosti fungovali v Orlovi. Takisto môžeme mať vďaka talentu už vytvorené svoje snové telo (ja mu hovorím “jantárové”) a byť pritom osobnostne stále len v začiatkoch družiny Jaguára a zlomyseľne vliezať do snov iným ľuďom a desiť ich. Toltécky rast nemá presne ohraničené zručnosti. Všetko je so všetkým poprepájané. On to vie aj Mares; len keď chce niečo učiť iných, potrebuje to štruktúrovať a chlievikovať, aby u nich vytvoril aspoň akú-takú predstavu. Takže aj tieto moje chlieviky berte ako orientáciu, nie ako inštitúciu… a nečudujte sa, keď stretnete stalkera posudzovačného ako fras! Čudujte sa až vtedy, ak vám tvrdí, že je už “Orol”, a vy ešte stále vnímate tie bodky na jeho kožuchu… 🙂

Snívanie a snívači

Už počas stalkovania si bosorák potrebuje začať rozvíjať svoju schopnosť snívania. Snívanie slúži na dve veci – vytvára sa ním éterický dvojník, ktorý má schopnosť konať v dvoch svetoch súčasne, a zvyšuje našu osobnú silu: učíme sa robiť dovtedy nepredstaviteľné veci. Šamanské cesty a shapeshifting sú len začiatkom.

Pri snívaní a stalkovaní na úrovni družiny Orla sa silno mení náš sebaobraz a miesto oddelenej bytosti čeliacej celému zvyšku sveta sa stávame integrovanou bytosťou, plne zodpovednou za seba a svoju cestu – bezchybným bojovníkom.

Bojovníci, bosoráci a naguali

V tejto fáze už sme dobrí stalkeri a dobrí snívači súčasne. Tu sa zastavíme, ak máme jednoduchú energetickú obálku. Máme plne vyvinuté zručnosti, ktoré potrebujeme pre bezchybné fungovanie v oboch svetoch. Sme magická bytosť („magická“ v očiach obyčajných ľudí) a majster vedomia. Pohybujeme sa cielene medzi svetmi (alebo dimenziami, ak vám je toto príjemnejšie). Táto úroveň nie je pevne zadefinovaná, pretože ide o proces – menovite proces ustavičného rastu a zlepšovania sa.

Na tejto úrovni buď dožijeme náš život ako bezchybný bojovník, alebo ako člen družiny nejakého naguala. Už nie sme „učeň“ naguala, ale jeho spoločník – partner v tom, čo chce urobiť: v prechode medzi dimenziami a prekonaní smrti. On potrebuje našu energiu a my potrebujeme jeho energiu. On je kľúč, ktorý dimenzie otvára, a my sme tá energia, ktorá mu to umožňuje, pretože ho v tom okamihu napája.

Castaneda pozná ešte jednu formu: je to bezchybný bojovník-nenagual, ktorý dosiahol takú úroveň bezchybnosti, že je energeticky na úrovni naguala, len nedokáže fungovať ako “kľúč” k iným dimenziám. Tomuto typu bosoráka hovorí Castaneda muž poznania (ale nevidím dôvod, prečo by to nemohla byť aj žena poznania 🙂 ) a jedným takým je jeho don Genaro, člen družiny dona Juana.

No a ak sme dvojitá energetická obálka, začíname si hľadať a zostavovať svoju skupinu (pokiaľ to miesto nás neurobil už náš nagual-učiteľ) a budovať ju do tej úrovne, aby sme s ňou zvládli našu poslednú cestu – prekročenie hranice smrti (aj: “definitívna cesta”).

Vidíme energiu a dokážeme zastaviť svet. Realizovali sme svoj potenciál a stávame sa nagualom.