Toto cvičenie je prvá, základná úroveň bosoráckeho stalkingu, s ktorou začíname. Cvičenie je prevzaté z knihy done Bernadette Vigilovej Mastery of Awareness. Ona ho tam volá “star formation”, pretože ak stalkujete ako skupina, tak si ľahnete tak, že vaše telá tvoria hviezdu. Pretože my budeme pravdepodobne väčšinou stalkovať sami (výrazne to odporúčam, pretože hocijaké združovanie sa A. mňa osobne hodne odpudzuje a B. ľudí so spoločnými problémami udržiava v presvedčení, že problém majú tí iní, nie oni 🙂 ), nazvala som si ho logickejšie, podľa témy, na ktorú sa budeme sústreďovať. A tou bude naše dennodenné prežívanie. Ideme stalkovať svoje programy a dohody.

Najprv zopakujem, čo som už písala: Naše stalkovacie cvičenia by mali trvať vždy aspoň hodinu. Mali by sme si nájsť tiché miesto, kde nás nikto nebude rušiť. Väčšina stalkovacích cvičení pozostáva zo štyroch častí: z úvodnej meditácie, ktorá čistí naše srdce a pripravuje nás na stalkovanie, zo samotného stalkingu, zo sebareflexie zo stalkingu (individuálnej alebo skupinovej) a z vyhojujúcej záverečnej meditácie.

Na stalkovanie svojho dňa potrebujeme:

• quartzový kryštál, ktorý sa hodí do dlane ruky (quartz je kremeň a tieto kryštály sa označujú ako “horský krištáľ“)
• vankúšik pod hlavu (alebo aj nie)
• podložku na ležanie
• zápisník pre zapisovanie prežitého.

Pripravujeme sa cez meditáciu srdca

Uložíme sa na zem na chrbát, ruky natiahneme popri tele dlaňami nadol. Ak chceme, môžeme si pod hlavu dať vankúšik. Mne sa lepšie leží bez neho. Zatvoríme oči. Párkrát sa zhlboka nadýchneme a vydýchneme. Postupne uvoľňujeme telo. Odovzdáme sa celkom Matke Zemi. Sústreďujeme sa na rutmus nášho dýchania. Už dýchame obvyklým spôsobom.

Po chvíľke si predstavíme malú verziu seba samých v tomto okamihu nášho života. Vidíme, ako táto verzia vojde do našich úst a hrdlom kráča nadol až k srdcu. Ako sa blíži k srdcu, vidíme tam dvere. Malá verzia nás otvorí tieto dvere a vstúpi do nášho srdca. Úprimnými, neskreslenými očami sa poobzerá: koho v ňom vidí? Kto sú tí ľudia, ktorých milujeme a nosíme v srdci? Nastal čas uvoľniť ich. Ľudia, ktorých milujeme, nám nepatria; láska nie je vlastnícka. V tomto okamihu nastal čas uvoľniť obrazy, ktoré sme si v našej láske o týchto ľuďoch vytvorili. Pustime ich duše na slobodu. Poďakujme im pritom, že s nami boli v našom srdci, a potom pri výdychu ich postupne, jedného s každým výdychom, vypúšťame na slobodu. Pokračujeme tak dlho, kým sa necítime vyvážení. Ak sme už vyvátení a dokonalí, predstavme si v srdci slnečný lúč. Tento slnečný lúč je čistá láska, ktorá nás bude živiť a zostane s nami naveky. Po chvíľke otvoríme oči.

Zmyslom tejto meditácie je vyčistiť srdce, najčistejší chrám, aký kedy existoval, a naplniť ho čistou láskou. Tá malá verzia z nás, ktorá do srdca vošla, v ňom bude žiť naveky.

Stalkujeme prežité

Keď sme ukončili meditáciu srdca, zostávame ležať s dlaňami obrátenými k zemi. Ak stalkujeme v skupinke, tak jednotliví členovia skupinky sa poukladajú ako na obrázku, pričom plecami sa navzájom nedotýkajú a nohy sú trošku od seba. Ak stalkujeme sólo, je jedno, ktorým smerom máme otočenú hlavu, len nohy potrebujeme mať mierne od seba, aby sa nedotýkali.

Vnímame dve oblasti nášho tela: oblasť vôle a korunnú čakru.

Oblasť vôle sa nachádza v bruchu, asi 4 cm pod pupkom (je zhodná s čínskym tan-tienom) Sústredíme sa na ňu a položíme náš krystál na túto oblasť. Našu silu si obnovujeme a zhmotňujeme v tejto oblasti.

Druhá oblasť je tzv. Tiché poznanie. Tá sa nachádza asi 20 cm nad našou korunnou čakrou, nad vrcholom našej hlavy. Tiché poznanie predstavuje naše vedomosti o všetkom, čo existuje v Sne Planéty a v živote. Tiché poznanie je v nás. Ak si chceme k nemu otvoriť prístup, musíme si otvoriť prístup ku našim spomienkam zo života vrátane tých, ktoré bolia.

Párkrát sa zhlboka nadýchnime a vydýchnime a odovzdajme sa do opatery Matky Zeme. Pozornosť pritom sústreďujeme na oblasť Vôle. Predstavíme si, ako energia Tichého poznania schádza z korunnej čakry nadol, ide pozdĺž hrdla, cez pľúca a spája sa s našou Vôľou. Keď sa Tiché poznanie spojí s Vôľou, stanú sa jedným a z našej oblasti Vôle vytryskne k slnku nádherný lúč svetla.

Na prvej úrovni slakingu sa sústreďujeme na to, čo sa dialo cez deň, za posledných 24 hodín (od posledného stalkovania). Čo boli naše prvé myšlienky? Čo sme prvé povedali? Kam sme šli a čo sme robili? Čo sme si mysleli o iných ľuďoch, pracovisku a ostatnom prostredí, v ktorom sme sa pohybovali? Ako si spätne pozeráme každý deň a každý jeho obraz, používame dychovú stalkovaciu techniku: nádychom si berieme späť naše myšlienky, dohody a energiu, čo sme odovzdali za deň iným ľuďom, filtrujeme ich cez naše telo a odovzdávame Zemi. Pri výdychu používame svoju lásku, aby sme vrátili čokoľvek, čo sme v ten deň prijali (dohody, tvrdé slová), späť jeho pôvodcovi.

Spracovávame odstalkované

Keď skončíme so stalkovaním, posadíme sa a premýšľame o tom, čo sme práve prežili. Ak stalkujeme sami, zapisujeme si postrehy do notesu: čo sme odhalili, ako sme to vyčistili a čo teraz cítime.

Ak stalkujeme v skupinke, porozprávajme svoje zážitky ostatným. Tí do nich nevstupujú radou ani komentármi, len si ich ticho vypočujú. Toto je len rozprávanie o zažitom, nie psychoterapia.

Uzatvárame meditáciou

Znova si ľahneme a zatvoríme oči. Zhlboka sa párkrát nadýchneme a vydýchneme a uvoľníme sa. Predstavíme si obrovský slnečný lúč, ktorý vedie až priamo do nášho srdca. Dotýka sa všetkých našich poranení, ktoré sme stalkovaním vyčistili. Odstraňuje z nich zvyškovú energiu a napĺňa ich energiou svetla. Cítime, ako nám svetlo zohrieva srdce a ako sa príjemné teplo rozlieva do zvyšku tela. Sústredíme sa na rytmus nášho dýchania. Znova si predstavíme tú miniatúrnu kópiu z nás, čo nám vošla do srdca. Predstavíme si aj obrazy situácií, ktoré sme v ten deň odstalkovali. Jeden po druhom ich necháme vstúpiť do nášho tela, do srdca, kde ich naša miniatúrna verzia objíme a prijme do nášho vnútorného chrámu. Keď do srdca vstúpi aj posledný obraz, vidíme, ako sa všetku spoja  do jednej osoby – do tej osoby, ktorou sme teraz.

Každým dychom vizualizujeme trpezlivosť, mäkkosť a odpustenie. Chvíľku takto zhlboka dýchame.  Potom vizualizujeme, ako náš dych vychádza k ľuďom zo situácií, čo sme práve odstalkovali. Tento dych je čistá láska. Pošleme túto lásku rodine, iným ľuďom v našom živote, nášmu domovu a celému svetu. Vieme, že v každom okamihu nášho života v sebe esieme lúč svetla zo slnka.

Keď ukončíme posielanie lásky, posadíme sa – skončili sme stalking.

A ďalej?

Po niekoľko týždňov budeme takto stalkovať naše zážitky z uplynulého dňa. Začneme vnímať dohody, ktoré náš život ovládajú. Po pár týždňoch rozšírime stalkovanie aj na naše vzťahy – najprv ten najnovší, potom tie pred ním, pričom ideme stále hlbšie do minulosti. Pozeráme sa na ne bez ružových okuliarov a snažíme sa odhaliť vzorce správania.

Celá prvá úroveň stalkovania môže trvať ta 3-5 mesiacov (v závislosti od nášho veku).

Stalking po helarovsky 🙂

Ja mám s týmito kresťanskými praktikami “posielania lásky” odjakživa svoje problémy. Možno tým, že som nikdy nebola kresťan; ak som aj mala nejakú “náboženskú” orientáciu, tak to bol taoizmus. Ten nijakú lásku nikdy neposiela – vie, že každý jeho dych je čistá láska, láska k životu ako takému a k jeho zhmotneniu v každom jednom tvorovi, ktorého na našej ceste postretneme. “Lásku” nahrádza úctou a pokorou k tomu, čoho súčasťou sme. Preto som nikdy ani nestalkovala týmto spôsobom, ale som si vybrala castanedovský spôsob rekapitulácie – pragmatický, ne-láskuposielajúci, ale zas na druhej strane temnejší a tvrdší.

Tomu predchádzal môj vlastný, intuitívny spôsob stalkovania, ktorý sa mi osvedčil možno najlepšie – stalkovanie pomocou vnútorného monológu (psychológia tejto metóde hovorí “self-talk”). Všímala som si, ako vyzerá môj vnútorný monológ. Najprv som ho len sledovala, neskôr som ho začala korigovať. Proste som kontrolovala to, čo sa mi dialo v hlave. Tým som sa možno nezbavila všetkých mojich dohôd, ale som ich aspoň odhalila a oslabila.

Príklad? Niekto na mňa krivo pozrel. Môj vnútorný monológ v tom okamihu začal: “Čo je na tebe zlé, že sa na teba tak pozerá? Vyzeráš v poriadku? Čo si povedala? Ty vždy niečo tresneš, nečudo, že ťa ľudia nemajú radi…” A v tomto okamihu nastupuje technika upresnenia (o ktorej som sa neskôr dozvedela, že je  z neurolingvistického programovania): “Skutočne ťa nik nemá rád? Naozaj ani jeden jediný človek? Skutočne vždy, keď otvoríš ústa, niečo sprosté tresneš? Ešte ani raz sa ti nestalo, že by si povedala niečo správne?”

Takéto diskusie so sebou samou ma pripravili na druhú fázu – keď som v svojom vnútornom monológu zachytila niečo ako “zasa si sa zachovala totálne trápne”, tak okamžite druhá časť mojho ja zdvihla obočie: “Teraz posudzuješ. Už to nabudúce neurob.”

No a potom prišla Esmeralda Arana s jej zoznamom krívd a Castaneda s jeho rekapituláciou, ktorú som si orezala na superrýchlu techniku. Odvtedy frčím na nich. 🙂