Tento článok píšem pre Samuela k našej nedávnej diskusii. Už vtedy som ho mala v počítači, len som ho ešte nemala prečítaný a nevedela som, ako presne sa viaže k tomu, čo Samuela trápilo (teda, domýšľam si, že sa presne viaže k tomu, čo Samuela trápilo 😛 ). Je od dona Miguela Ruiza mladšieho, syna dona Miguela Ruiza, ktorého poznáme z jeho kníh o toltéckom prístupe k životu. Snažila som sa tému prerozprávať čo najľahšie a najzrozumiteľnejšie. 🙂

V gestalt terapii sa hovorí o tendencii spájania tvarov, v slovenskej kuchyni sa hovorieva o domýšľaní si – ale pritom je to o tom istom. Princíp znie: “Spájanie tvarov nastáva vtedy, keď nejaký objekt nie je dokonalý alebo priestor nie je dokonale ohraničený. Ak z konečného tvaru vidno dostatočne veľa, ľudia ho vnímajú ako uzavretý tým, že si doplnia chýbajúcu informáciu.”

Napríklad ak nakreslíte dve strany trojuholníka, náš mozog je schopný uzavrieť obraz tým, že si v duchu domyslí chýbajúcu tretiu stranu. Ak kreslíme kruh a nedotiahneme ho do konca, mozog to urobí za nás.

Túto schopnosť mozgu dokresľovať si chýbajúce údaje do obrazov využívajú umelci. Ale náš mozog sa nezastaví na geometrických tvaroch; tú istú tendenciu spájania používa aj v každodennom živote: pri interpretovaní správania ľudí, dekódovaní príčin, prečo robia to, čo robia, ako aj pri racionalizácii nášho vlastného konania. Tomuto hovoríme predpoklady.

Poznáme časti pravdy alebo udalostí, čo sa okolo nás dejú. Poznáme ich cez vnímanie alebo cez stanovisko (názor). Sú akoby dve strany toho istého príbehu, ale potrebujeme ešte tretiu, aby sme ho uzavreli. Ale keď nám potrebné informácie chýbajú, máme tendenciu vyplniť chýbajúci priestor historkami a prisudzovaním dôvodov (prečo, kedy, kde, kto, čo, ako), ktoré si sami domýšľame. Ale táto “tretia strana trojuholníka” je výlučne produktom našej mysle: vezmeme informácie, čo máme – pravdu a fakty – a z nichsi vo vlastnej predstavivosti vytvoríme chýbajúcu časť. Ale táto chýbajúca časť nie je fakt.

Nebezpečenstvo vytvárania si predpokladov spočíva v tom, že máme tendenciu s nimi narábať ak s faktami – uveríme im a konáme na ich základe! A podľa nášho osobného naturelu môžeme tú chýbajúcu časť doplniť s optimistickým pohľadom na svet, alebo s pesimistickým. Tu už naša tendencia veriť v naše vlastné príbehy začína podmieňovať naše vnímanie života. Ak dopĺňame optimisticky, je náš pohľad na život optimistický a máme tendenciu čakať to najlepšie. Ak dopĺňame pesimisticky, za všetkým hľadáme nepriateľstvo, podraz a našu vlastnú bezmocnosť a bezbrannosť (komplex Sudcu a Obete). Ale ešte stále nenarábame s realitou, ale len s našou interpretáciou toho, ako by mohla vyzerať – s predpokladom! Robíme rozhodnutia, na ich základe konáme a jedno i druhé nie je reagovanie na realitu, ale reagovanie na našu predstavu o nej. A ten výsledok konania podľa toho aj vyzerá.

(Tu sa do toho zapája zákon rezonancie – s čím rezonujeme, to si do života vťahujeme. Naše predpoklady predstavujú našu vlastnú rezonanciu. Naše konanie predstavuje spôsob, akým dostávame do nášho života výsledok – rezonančne podobné situácie. Keď teda máme tendenciu veci si prikrášľovať, často prehliadneme maličké náznaky negativity a niekedy bývame prekvapení, ako to, že sme to nespozorovali… Keď máme tendenciu vidieť veci len v tom horšom svetle, ešte aj podávaná pomocná ruka v našich očiach vyzerá ako kyjak.)

To, že si vytvárame predpoklady, je prirodzená reakcia na jednu zo základných ľudských potrieb – na potrebu vedieť. Preto, ak nemáme dostatok informácií, tak si chýbajúcu časť dotvoríme. Keď teda ruizovci hovoria “nerob predpoklady”, tak to v podstate neznamená, že odteraz si už nebudeme myslieť nič o ničom, ale že nebudeme našim predpokladom automaticky veriť, pretože sú založené na skresleniach, inými slovami – sú lživé.

Ale ako môžeme prestať robiť predpoklady? Už len tým, že si začneme uvedomovať, že robíme predpoklady. Že ich začneme ako predpoklady rozpoznávať. Dobrá pomocná otázka je: Je to skutočnosť, ktorú by absolútne každý, aj môj nepriateľ, vnímal presne tak isto – alebo je to len moja interpretácia mojich vnemov? Keď je hladina rieky na 8 m, je vysoká šanca, že absolútne každý náhodný okoloidúci (aj ten váš príslovečný “protikus” 🙂 ) ju bude vnímať ako 8-metrovú. To, že zajtra bude na 9 m už je len naša interpretácia. Niekto si pomyslí, že bude na 10 m, iný si pomyslí, že stúpne už len o pol metra a ten váš “protikus”, aby do vás rypol, môže začať hlásať, že dokonca klesne… Toto všetko sú len predpoklady. Rovnako ako to slovné spojenie “aby do vás rypol”. 🙂

Nehanbime sa za to, ak sa prichytíme, že sme urobili predpoklad a narábame s ním ako s pravdou svätou. Je to prirodzené, máme to “v BIOSe”. Netrestajme sa za to. Proste to jednoducho akceptujme a narábajme s tým ako s predpokladom až do okamihu, kedy si ho môžeme dokonale overiť a potom s ním môžeme začať narábať ako s faktom a uveriť mu. Verme len tomu, čo je doložené ako fakt. A ak to fakt nie je, tak na základe toho nerobme rozhodnutia a nekonajme.