O zízaní do tieňov som už písala. 
V ďalšej Castanedovej knihe som sa znova stretla so zízaním do tieňov pri ne-robení (dostaneme sa k tomu neskôr). Castaneda tam popisuje svoj zážitok s donom Juanom zo sonorskej púšte (ono je to skôr planina ako púšť, ale nazývajú to púšť). Boli na výšľape a don Juan ho učil o ne-robení. Nnáhle poznamenal, že Castanedu sleduje nejaký tieň. Castaneda sa prekvapil, ale don Juan povedal, že Castanedovo telo to už dávno vie – keď mu to oznámil, mykla sa mu pravá ruka a to značí, že jeho telo vedelo, že “tieň” je vpravo. Išlo o tieň spojenca.
Castaneda sa pýtal, prečo ho don Juan nazýva “tieňom”, keď je to niečo celkom iné ako tieň balvanu. Don Juan odpovedal, že tieň kameňa i spojenec majú tie isté silové vlákna a preto sú “tiene”.
Potom ho vzal don Juan zízať na podlhovastý balvan pred nimi:
“Pozri na tieň toho balvanu. Tieň je balvanom a súčasne ním nie je. Pozorovať balvan, aby si sa dozvedel, čo taký balvan je, je robenie. Pozorovať jeho tieň je ne-robenie.”
“Tiene sú ako dvere, dvere ne-robenia. Rozhľadený človek vie napríklad odhaliť najtajnejšie pocity ľudí pozorovaním ich tieňa.”
“Môžeš v nich vidieť pohyb, môžeš v nich vidieť línie sveta alebo môžeš cítiť pocity, čo z nich vychádzajú.”
“Ale ako môžu z tieňov vychádzať pocity, don Juan?”
“Veriť, že tiene sú len tiene, je robenie. … Pozri na to tak: vo všetkom na svete je oveľa viac, takže aj v tieni musí byť oveľa viac. Koniec-koncov, tieň z nich robí len naše robenie.”
Tu sa asi musím aspoň krátko zastaviť pri robení a ne-robení. Robením nazýva don Juan náš obvyklý, tonalový prístup k veciam. Ne-robením nazýva neobvyklý, nagualový prístup k veciam, ktorý nám umožňuje odhaliť ich skryté stránky.
Castaneda si mal potom sadnúť. Don Juan pred neho postavil dva kopce a on mal sledovať ich tiene. Pritom mal trochu škúliť, ako keď sa hľadajú silové miesta v teréne, ale pri hľadaní silových miest bolo treba pozerať nez zaostrenia pohľadu, kým pri zíznaí do tieňov bolo treba škúliť a napriek tomu si udržať ostrý obraz. Castanedovou úlohou bolo škúlením prekryť tieň jedného kopca druhým. Don Juan tvrdil, že týmto spôsobom človek dokáže z tieňa vycítiť pocity.
Pri kopcoch to Castanedovi moc nešlo a tak don Juan urobil náhradné riešenie: postavil jeden kameň na druhý. Po chvíľke Castaneda prestal vnímať, že sa pozerá na kameň. Videl ostro každý detail a cez tie detaily mal pocit, že sa dostáva do iného sveta. Bol to len okamžitý pocit, pretože v tom okamihu sa don Juan postavil medzi slnko a kameň a tým tieň celkom zrušil. Povedal, že to bolo treba urobiť, pretože sa Castaneda začal do kameňa a detailov príliš vnárať. Castaneda:
Zmenšením sveta som ho zväčšil.
Naráža tým na to, že keď sa koncentroval len na maličký výsek reality, podarilo sa mu doňho vnoriť, akoby to bol celý veľký svet.
S týmto mám osobnú skúsenosť zo státia žam žungu. Obvykle ho stojím so zatvorenými očami, je mi to tak prirodzenejšie, hoci majster Lam odporúča stáť ho s pootvorenými očami. Niekedy sa mi však po istom čase oči otvoria samy. A niečo som spozorovala: Som silno krátkozraká, ale pri tomto státí s pootvorenými očami sa mi oči okamžite automaticky sklížia do škúlenia a odrazu sa mi veci tak na 2 metre predo mnou celkom zaostria – bez okuliarov! Záclona sa priblíži, akoby som ju mala 5 cm od nosa, a vidím na nej každé očko, každé vlákno… To je to, čomu Castaneda hovorí “zmenšením sveta som ho zväčšil”.
A samozrejme – ako aj inak 😕 – sa do toho detailu celkom vnorím… 😦
Cítila som, že toto je mimoriadny stav, ale nevedela som, kde v ňom robím chybu. Tak teraz už viem a viem, čo budem skúšať nabudúce – vnímať detaily a súčasne sa do nich nezahlbovať! Stále si držať veľký obraz!
Don Juan povedal, že tým takmer premenil ne-robenie na robenie, pretože vnárať sa do detailov je prirodzená reakcia každého človeka. Nakoniec sa ešte vrátil k tieňom:
“Počas dňa sú tieňe bránou k ne-robeniu, ale v noci, kde tak-či-tak len málo platí robenie, všetko je tieň – aj spojenci.”
A preto naše najhoršie nočné mory prichádzajú za tmy – pretože naša obvyklá interpretácia sveta v tme začína zlyhávať a my dostávame záblesky niečoho, čo tam je a my si to nevieme vysvetliť – a reagujeme strachom! Pritom toto “niečo” tu je stále a cez deň nás nedesí, pretože máme dostatok svetla na to, aby sme udržali našu tonalovú interpretáciu funkčnú.
Cvičenie na vnímanie reality za realitou
No a po dokončení článku som na Nininom blogu našla obrázky, ktoré nám pomôžu natrénovať si to “škúlenie” 🙂 . Berte to ako tréning pozornosti nagualu – kliknite na obrázok, aby sa vám zväčšil, zízajte naň a potom začnite škúliť tak dlho, kým z neho nevytiahnete “hĺbku”. A potom cezeň prejdite myšou a sledujte, čo sa stane… :-):
Tak tomuto sa hovorí po bosorácky vidieť. A keď si to natrénujete za počítačom, tak bežte von a skúste v prírode zízať presne týmto spôsobom!
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
tie stromy su uzasne len neviem ci to vidim spravne ked v prostriedku obrazku sa mi objavuju dve vyrazne vypukliny dovnutra priestoru s az zrkadlovo hladkym povrchom, neviem to lepsie opisat ale kazdopadne je to velmi pekne cvicenie…
Páči sa miPáči sa mi
Tých vrstiev “vnemu” je tam asi niekoľko… Ja viem zatiaľ o dvoch: dve veľké “jaskyne”/figuríny (ktosi to nazval, myslím, snehuliakom) v strede, pričom pravá je vyššia na pravej strane a potom sa mi obraz rozpadá aj na tri vrstvy – horná časť stromov ako “previs” nad zvyškom, ktorý je akoby “priehlbina”.
Som zvedavá, kto tam ešte uvidí čo. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Ja mam trocha inu otazku… 🙂 Doma mame koberec v tvare obdlznika. Je iba z dvoch farieb. Okraj je ako ram, siroky 30 cm farby zltej a vnutro ako vnutro obrazu – cize maly obdlznik farby modrej. Cize ako modry obdlznik v tej istej mierke ako koberec len mensi a okraj zlty. Je to uplne klasicky koberec, aj tuctovy vzor. 🙂 No a teraz ja ked sa zadivam na ten okraj, hoci kde na okraj co je zltej farby, tak za par sekund cely koberec zozltne, aj s tym modrym stredom, je to super pohlad a zas ked sa zadivam na modry stred, tak cely koberec zmodrie. Neviem co to je, asi je to normalna vlastnost ludskeho oka a mozgu ale je to sranda. Napriklad ked som sa raz dival na klucku, klucka mi zmizla a ostala tam iba ta podllhovasta cast kde sa dava kluc. No neviem ci je to tiez to bosoracke videnie… 😕
Páči sa miPáči sa mi
Neviem, čo to je – ale znie to zaujímavo… Aj ja chceeeeeem!!!! 😦
Páči sa miPáči sa mi
zvláštne…tiež viem niečo podobné. Dívam sa na presne na luster na strope, sústredím zrak na strop a luster zmizne (alebo splynie zo stropom).
A ešte niečo viem. Keď sa dívam do zrkadla na tvár a rozprestiem pohľad stane sa toto (ale nieje to po poradí, už dávno som to nerobil): vidím presnú polku tváre, potom sa začne meniť (ale to už asi celá, ak si pamätám) a vizerá fakt dobre 😀 ako taká šelma
čo hovoríš Helar?
Páči sa miPáči sa mi
Neštvite ma… od závisti dneska už ani nespím! 👿
Ja keď kuknem do zrkadla, vidím starú babu – a nech sa kukám hociktorým okom, furt je to len stará baba a ani sa nezmení, ani nezmizne… 😦
Ale začala som si upravovať svoje “jantárové telo” (=snové telo) a tam som dosiahla za 2-3 zásahy podstatné zoštíhlenie v bokoch (aj na fyzickom tele). Hepi. 🙂 (Len zas gate zo mňa padajú. 😆 )
Páči sa miPáči sa mi
tak si poupratuj; bude s teba fešanda 😀
už sa teším na článok o snívaní, mám veľa otázok. Ale nedá mi – ak máš dobre vytvorené snové telo, tak sa to cíti ako by dobre držalo po kope? Mne sa totiž tak trochu rozplíva ak sa nesústredím.
A ešte skúsim niečo spraviť s tým zrkadlom, a dám vedieť 😀
Páči sa miPáči sa mi
Spočiatku je snové telo také rozplizlé, bez presnej formy, len náznak obrysu, ako meňavka. Keď som začala s cvikom, čo som dostala od dona Juana, tak som bola len energetická guča bez presných tvarov. No a potom mi jeden z nich, on alebo Gabriel, povedali, že si mám vytvoriť snové telo. Tak som s tým začala. Je také medovožlté, tak mu hovorím “jantárové” – vždy, keď stečiem z balvanu, venujem sa chvíľku snovému telu. A zaskočilo ma, keď bola u mňa kámoška (asi tak 2-3 dni po tom, ako som ho začala formovať) a povedala “ty si schudla”. Najprv som myslela, že už má schopnosť vidieť energiu a nevie o tom, ale potom som obliekla nohavice, ktoré som už chvíľu nemohla… 🙂
O to zrkadlo sa nestaraj. Stačí nepozrieť sa. 😆
Mimochodom… vieš, že cez teba práve hovoril anjel? 🙂
Páči sa miPáči sa mi
dáš do článku neskôr aj cvičenia na formovanie snového tela? A vlastne môžem robiť aj ja to cvičenie čo ti povedal don Juan? A na čo je to ešte dobré?
Tak trochu ti nerozumiem. Ako sa venuješ snovému telu ak si roztečená na skale? Teda nemyslím ako (sposob) ale ako je to možne. Ja si to predstavujem takto : snové telo si tvoríš z tej energickej guče, nie? A vlastne prečo si si vytvárala snové telo až teraz?
Takže formovaním snového tela vlastne ovplivnuješ aj fyzické?
/sorry za toľko otázok 🙂 /
teraz ma napadlo, že tvár ktorú som videl v zkadle by mohlo byť moje snové telo.
Je možné, že cezo mna hovoril anjel. Tá moja prvá veta v predošlom príspevku bola akési vnuknutie 😀 a ako to tak čítam po sebe (vlastne po nom) tak to vyzerá na jeho Gabrielstvo 😀
Páči sa miPáči sa mi
🙂 Bol to Gabriel. Potvrdil mi to. 🙂 Totiž ja som sa na to upratovanie chystala… Nikde som to nepísala a bolo divné, že si to z ničoho nič pomenoval… a rovnako divné je, že Gabriel nevedel, že sa na to chystám. Tak túto myšlienku zo mňa nevydoloval. 😛
Ak nájdem nejaké cvičenia, tak ich samozrejme napíšem. Problém je, že knihu k snívaniu som čítala ako prvú a budem ju musieť prelúskať znova. Toto jedno cvičenie viem, pretože som ho dostala ako úlohu (a myslím, že v Castanedovi sa nič také nenachádzalo). Cvičenie je popísané v článku o mimofyzickom tréningu (je to pár dní). Ja stojím na skale, ruky mi visia nadol, potom z nich začnú ísť energetické vlákna a po tých “stekám”. Najprv som myslela, že ich musím aj vidieť, ale teraz idem celkom bez zraku a stekám aj tak, len to dlhšie trvá. No a z tej guče potom formujem svoje jantárové telo.
A prečo až teraz? Lebo mi to prikázali. 😀 Samú ma to nikdy nenapadlo. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Takéto obrázky poznám 🙂 Kedysi som ich videla v nejakom časopise o UFO a podobných veciach… Keď na ne človek “škúli”, po chvíli sa z obrázka vynorí 3D obraz. Vyzerá to plasticky, prehnuté do priestoru a hladko, zrkadlovo, ako napísala brisingr.
V tom časopise bol aj návod, ako sa naučiť na to pozerať. Mne pomohol a teraz vidím ten obraz takmer okamžite. Možno to niekomu pomôže:
Na začiatku treba mať obrázok blízko očí, takmer až pred nosom. Na obrázok pozeráme tak, akoby sme chceli vidieť to čo je za ním. Zrak smeruje na jedno miesto na obrázku, ale pozeráme sa akoby do diaľky. Oči pri tom trochu škúlia. Potom pomaličky po milimetroch obrázok odďaľujeme od očí (alebo hlavu vzďaľujeme od obrázka, ak ho máme na monitore počítača) pričom sa snažíme pozerať rovnako ako na začiatku. V istej vzdialenosti oči divne zaostria (môže to byť zvláštny pocit, ja som to cítila akoby mi ťahalo oči) a obrázok sa preformuje do priestoru.
Možno to nepôjde hneď na prvý krát alebo ten 3D efekt rýchlo zmizne, ale na to treba len cvik. Keď už vieme udržať obraz tak dlho ako chceme, môžme skúsiť chodiť očami po celom 3D obrázku, je to zaujímavé 🙂
Na tom prvom som videla anjelika čo drží v rukách knižku, ale tvár má nejakú divnú, veľké oči ako tenisové loptičky 😀 .
Na druhom sú snehuliaci, ten vpravo je vyšší. Pekne na nich vidím obočie, oči, mrkvový nos, ústa, čiapku na hlave (pripomína mi kvetináč 😀 ), aj gombíky na bruchu.
A ten tretí s textom je super, len neviem či to môžem prezradiť, čo tam je. Nechcem skaziť srandu 😀
Mimochodom, Helar, čo sa má stať keď prejdem cez obrázok myšou? Ja som ju len videla zdvojene…
Páči sa miPáči sa mi
Ti poviem, si dooobrá! Ja len kde-tu niečo vidím. Asi ešte neškúlim poriadne 😛 .
Keď prejdeš po obrázku počas “škúlenia” myšou, oči sa automaticky zaostria na kurzor a kúzlo je v čudu. Inými (bosoráckymi 😛 ) slovami – len čo sa tvoja pozornosť upriami na čo len malú časť tonalu, začína fungovať tvoja “interpretácia tonalu” a v tej nagual nemá čo robiť – a tak ho prestaneš vidieť, hoci si ho pred chvíľkou ešte videla… 🙂 Hodinka filozofie skončila. 😀
Páči sa miPáči sa mi
zaujimave je aj jemne pootacat hlavu pri pohlade na obrazok, cely priestor sa vlni… ty snehuliaci maju predsa cilindre… 🙂 take lahke nevies? 🙂
A ten text je fakt poucny… 🙂
Páči sa miPáči sa mi
Aj cilindre sú fajn. Ale kto by už len nedal snehuliakovi na hlavu kvetináč? 😀
Ktovie, čo sa nám Helar snažila tým textom naznačiť… 😀
Každopádne, kedysi by mi ani nenapadlo, že tie obrázky pomáhajú naučiť sa bosorácky vidieť…
Páči sa miPáči sa mi
Helar to tiež nevedela do chvíle, kým sa na takýto obrázok nepozrela… 😀 …a potom sa to v hlavičke-makovičke nejako poskladalo: Čo robíš, dievča? Škúliš. A čo z toho vylieza? Pohľad pod povrch veci. Ergo: … a výsledok je známy. 🙂
Veci bosorácke treba proste robiť, až potom človek začne chápať, o čom to je. Kým som len čítala, všeličo mi vychádzalo ako nezmysel. Keď som začala robiť, nezmysly mi začali dávať zmysel. 🙂
Inak, ten text… myslím, že riadky, v ktorých dochádza k “hĺbkovému efektu”, majú v sebe zabudovanú “chybu”, nesymetričnosť. Možno tieto “chyby” sú aj prechod “pod povrch” v obyčajnej realite… 🙂 Neviem, ale preskúmam. 🙂
Páči sa miPáči sa mi
chyby typu deja vu ? 🙂
Helar, mozem ta poprosit o pomoc s jednym snom co sa mi stale opakuje…?
Páči sa miPáči sa mi
Hm, zaujímavé, prečo nevidím svoj tieň…..počkať….jááj, to sa musím najprv postaviť do svetla. 😉 A teraz môžem škúliť. 😛
Páči sa miPáči sa mi
😆
Páči sa miPáči sa mi