Nepriateľ rozvinutej bytosti: vlastná dôležitosť

bubbagatorV ezoterike sa večne točíme okolo ega ako pes za svojím chvostom. A zasa – ako vždy – nám pravdepodobne jazyk prekáža v poznaní. Proste podliehame syntaxi nášho života v hmote

Ego… Čo to je? Urputne s ním bojujeme. Od anjelov viem, že moja fixácia na ego a boj s ním ich už unavuje. Pre niekoho je prejavom ega, keď máte na veci vlastný názor a odmietate sa prispôsobiť názoru iných, len aby ste “patrili do skupiny”. Podľa iného je prejavom ega, keď používate slovo “ja”. (Som zvedavá, ako by sa títo ľudia chceli dorozumieť v angličtine.) Podľa zas iného je to to, keď všetko vnímate cez seba. Podľa niekoho to, keď sa považujete za pupok sveta. A tak ďalej…

Ak však dokážeme do slova “ego” nadupať všetky tieto interpretácie, tak nám to slovo je nanič! Nemáme kontrolu nad tým, že keď ho použijeme my s naším významom, presne tak ho pochopí aj ten druhý.

Ja som kedysi delila ego na “nižšie” a “vyššie”. Nižšie bolo na úrovni “som”, vyššie boli všetky tie stotožnenia sa a falošné interpretácie, “výkladné skrine” a masky, ktoré si v priebehu života vytvárame. A potom prišiel Castaneda a ponúkol mi nové slovo: vlastná dôležitosť (alebo vzťahovačnosť ako jej prejav) – sebadôležitosť (self-importance). Bingo!

Keď sa cítime dôležití, všetko na svete vzťahujeme k našej osobe. Aj veci, ktoré k nej nemajú nijaký vzťah. Ale pretože sme si najdôležitejší, tak sme citliví primárne na seba. Navonok sa prejavujeme ako s očami upretými večne na tých druhých: čo robia, čo o nás hovoria, čo si o nás myslia, či nás majú/nemajú radi a či si trúfajú nás brať/nebrať na vedomie: “To povedal? Čo mi tým chcel naznačiť?” Nič… Je to debil a nevie sa poriadne vyjadrovať. Povedal, čo mu slina priniesla na jazyk. Jeho slová sú výpoveď o ňom, nie o tebe! Nerob si vrásky! (Pre mladšiu generáciu: Nerieš. 🙂 )

A k tejto vzťahovačnosti som našla aj peknú pasáž zo zážitkov Carlosa Castanedu, ktorý bol typický produkt západného životného štýlu a preto je veľmi jednoduché identifikovať sa s ním 🙂 :

“Neverím; to nie je možné!” zvolal som.

Don Juan vzal môj výkrik doslovne a pokarhal ma. Povedal, že už je unavený z môjho správania sa, akoby som bol absolútne dôležitá bytosť, ktorej treba znova a znova poskytovať dôkazy, že svet je tajuplné a zázračné miesto.

Priznal som, že som nikdy nikoho ani nerešpektoval, ani nemal rád, dokonca ani seba samého, a že som sa odjakživa cítil ako od prírody zlý a preto môj postoj k iným bol vždy zahalený maskou trúfalosti a mykania bicepsom.

“Pravda,” povedal don Juan. “Ty sa skutočne vôbec nemáš rád.” … Jeho odporúčanie bolo, že by som nemal cítiť výčitky svedomia za nič, čo som kedy urobil, pretože označovať vlastné činy ako zákerné, ohavné alebo zlé znamená pripisovať neoprávnenú dôležitosť sebe samému.

Povedal, že pocit pohody je čosi, čo treba cielene vyhľadávať. Povedal, že jediné, čo ja viem vyhľadávať, je pocit nepohody, dezorientácie a zmätku.

Posmešne sa zasmial a ubezpečil ma, že  aby som sa cítil nanič, musel som na tom veľmi intenzívne zamakať a je absurdné, že som si nikdy neuvedomil, že presne to isté úsilie som mohol venovať na to, aby som sa cítil kompletný a silný!

“Trik je v tom, čo zdôrazňuješ. Buď zo seba robíme chudákov alebo silných ľudí. Množstvo úsilia je vždy rovnaké.”

Nuž, skutočne je ľahké identifikovať sa s Castanedom… Nerobíme to všetci? 🙂

  • Nepožadujeme stále dookola nové dôkazy, akoby tu tento svet bol len na to, aby nám niečo dokazoval… nám? A prečo práve nám? Prečo nie niekomu inému?
  • Nechlievikujeme svoje jednotlivé skutky, akoby boli fakty samy o sebe a nie len jedno ohnivko v reťazi celého nášho života? Nepripisujeme im (a tým aj sebe) väčšiu váhu a dôležitosť, než v skutočnosti majú?
  • Nekladieme automaticky niečo iné nad nás a nesnažíme sa tomu celý život prispôsobovať? Nežijeme život v predstave, že sme nevyhovujúci a musíme sa zlepšovať? Nemáme preto oči stále beznádejne upreté do budúcnosti a nepachtíme sa za stavom “až budem…” – a neuniká nám pritom tu a teraz, kedy sa náš život skutočne odohráva? Akú spokojnosť môžeme dosiahnuť, ak sme večne zameraní na odstraňovanie našej nedokonalosti miesto vychutnávania si našej dokonalosti? A akí prínosní môžeme byť pre okolie, keď sme večne nespokojní?

Teraz sa mi už dobre hovorí po dvoch rokoch anjelského “lámania”! 🙂 Potrebovala som dôkaz, že hovorím s anjelmi. Nejaký mi dali. Hneď som ho spochybnila a čakala som na nový dôkaz. Jedného dňa ich to prestalo baviť. Pamätám si Otcovu odpoveď po kyvadle: “LASKA NEPOTREBUJE DOKAZY“. Buch. Buď nás máš, babo, rada, alebo sa choď pásť… Odrazu som prestala byť pani veledôležitá a mohla som si navoliť, či v budúcnosti dôležitá budem… Čo vám budem hovoriť – volila som vyše roka. Ale nakoniec po mnohých “ach!” a “jaj!” ma dokázali dotlačiť do pozície, kedy som už nijaké dôkazy nepotrebovala – a odrazu sa začali hrnúť jeden cez druhý…

Celý čas som sa cítila ako lepšia alebo horšia, než bolo treba. Až do minulého roku na Samhain, keď som sa v hneve pokúsila poslať anjelom “vírus”. Ovládla som sa skôr, než som napáchala škodu. Dokázala som bez pomoci skorigovať svoj hnev v záujme vyššieho celku. Dokázala som bez pomoci urobiť z toho nie osobnú pomstu, ale “nápravné opatrenie”. A vtedy som si uvedomila, že som dobrá presne taká, ako som – že presne v tejto podobe mám istú funkciu a tú na 100% napĺňam. Nie som ani viac ani menej ako anjel – som niečo iné, ale rovnako potrebné. 🙂

Ten Samhain budem so sebou ešte hodne dlho nosiť… Uzavretý a odrekapitulovaný, ale naďalej nesmierny zdroj poznania o mne a svete naokolo.

A vtedy, presne v tom období, prestala aj moja nespokojnosť so sebou. Rovnako prestali aj moje večné doťahovačky s anjelmi. Dokázala som ich prijať ako to, čo sú (čo ja samozrejme presne neviem, pretože mi chýba dôkaz 😛 ).  Život nie je vždy fér. Beriem ich ako energetický fakt, ktorý je nejaký nezávisle od toho, či sa mi to páči alebo nie. A aj seba beriem ako energetický fakt, ktorý je nejaký – a mne sa na tom nemá čo páčiť alebo nepáčiť, pretože napĺňam istú funkciu, pre ktorú mám na tomto svete oprávnenie existovať. 🙂

Nepoznám svoju dôležitosť. Ale nejaká už len bude, inak by ma Matka Príroda nedržala pri živote a anjeli by ma už dávno boli poslali vodu mútiť. Lenže pretože neviem presne, aká veľká alebo malá tá dôležitosť je, od istého času už príliš neposkakujem. Mohla by som zistiť, že som zas až taká dôležitá nebola… 😀

Takže piánko, pekne krôčik za krôčikom a hranice zisťovať postupným ohmatávaním, nie ustavičným prekračovaním; človek sa pri tom menej napadá na zobák.

8 thoughts on “Nepriateľ rozvinutej bytosti: vlastná dôležitosť

  1. To s očami beznádejne upretými do budúcnosti” mi pripomenulo dialóg v Starwars ep.1: “Nemám z toho dobrý pocit majstre”/ Ja necítim nič” /”Nie je to o našej misii, cítim niečo iné, vzdialené…”/ “Nerozptiľuj sa predtuchami Obi-wan, sústreď sa na to čo sa práve deje a to práve teraz” /”Ale majster Yoda hovorí že máme myslieť na budúcnosť.” /”Ale nie na predom danú chvílu, musíš sa sústrediť na daný moment”. A potom ďalšie: nesnaž sa vidieť budúcnosť, sústreď sa na danú chvíľu, nechaj sa viesť osudom”. Je to trocha nepresné ale podstata tam je :). Tá sebadôležitosť je tiež večny problém ktorému neraz podľahol aj skúsený majster; Obi-wan:” Môj padawan mi robí starosti, vďaka svojím schopnostiam je arogantný…” Yoda: “Á tak častá chyba u Jediov, príliš sebaistý sú, aj tí starší a skúsenejši…” Ani veľkí majstri neboli úplne dokonalí :D, star wars to je moje 😀

    Páči sa mi

  2. No bubagátor
    neviem ako sa k tomu môjmu egu mám vyjadriť ..máš priveľké zuby ..aby som povedal pravdu 😀 Ale zostala mi prvá otázka “Kto som?” a keď že žijem “čo sa tu deje?” ja viem opakujem sa ..ale mám to od malinka ..ale zhoduje sa to s tým že “niečo skúma samo seba”
    😀 a v kritických situáciach ma to dostáva niekde do nadhľadu . 😛 ..tuším som to “more pokoja” dovliekol predsa zo sebou ..je to ako môj spoločník 😀
    Včera som sa zastavil pri ožranovi ktorý spal na trávniku..
    “Tak čo, opovrhuješ ním.”
    “ani nie, ale rozmýšľam prečo je závislý” 😕
    “A ty nie si závislý?”
    “A som?”
    “Pomáhaš iným?”
    “Snažím sa ..ale čo to má zo závislosťou?”
    “Presne to, ako sa cítiš po tom ako si niekomu pomohol”
    “Stále nerozumiem..”
    “Znadal ti niekto, keď si mu pomohol ?”
    ” Ano ”
    “A ako si sa cítil?”
    “Nič moc..možno pod psa?”
    “Neurážaj psa 😀 ”
    “Tak že, presne ako keď opitý abstinuje :D”
    “Nó asi..takže nemám pomáhať?
    “Špatne ..tvoje očakávanie ťa robí závislým ..tvoj pocit lepšieho ako ostatný 😀 ”
    “Tak že, keď pomáham… pomáham sám sebe? 😀 ”
    “Presne.. zahryznutím do jablka, začala vaša závislosť na jedení 😀 “

    Páči sa mi

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s