Podľa bosorákov castanedovského typu (“toltékov”) sa bosoráci delia na dva tábory podľa toho, čo je ich hlavná schopnosť: na Stalkerov/Hercov a Snívačov. Kým Herci sa vyznačujú dokonalým napasovaním na hocijakú situáciu a jej ovplyvňovaním cez zmeny vlastného správania, Snívači dokážu premeniť obyčajné sny na špeciálnu formu vnímania, tzv. druhú pozornosť. Ženy sú vraj lepší Snívači ako muži.

Aj ja patrím k Snívačom. Dlho som to netušila; už som čítala Castanedu, závidela som im ich schopnosti a dúfala som, že jedného dňa ich budem mať aspoň trošku také ako oni… a potom som sa dostala k anjelom a rozprávaniam rôznych šamanov o tom, ako vnímajú šamanské cesty, a odrazu som vedela – to je predsa to, čo robím aj ja!

Snívanie

Snívanie je v podstate premena obyčajných snov na sny, v ktorých máme vôľu a možnosť riadiť priebeh sna. Snívači vpočas snívania zapájajú svoju “pozornosť nagualu”, prichytávajú ju o veci alebo udalosti obyčajného sna a tým sen menia na snívanie.

Štyri fázy procesu snívania

Snívanie  je veľmi rozsiahla téma a tak sa k nej budem vracať po menších kúskoch. Castaneda si kedysi vytvoril kategorizáciu rôznych etáp snívania. A hoci každý Snívač je iný, niektoré veci mali všetci spoločné. Podľa Castanedu prebieha snívanie v štyroch fázach:

• Uvoľnená bdelosť (restful vigil) je prípravné štádium, v ktorom sme ešte pri vedomí, ale zmysly už pomaly zaspávajú. Mne sa to spája s driemaním pri televízii alebo so stavom, do ktorého sa dostávam pri channelingu po tom, ako zas niekto “upravoval” môj kanál. Keď sa oči zatvoria, nastáva za nimi oranžové svetlo, podobné ako pozeranie do slnka so zatvorenými očami. Mne sa týmto spôsobom vždy hlási prítomnosť nejakej anjelskej energie: “svetlo za zatvorenými viečkami”.
• Dynamická bdelosť (dynamic vigil) je druhé štádium. V tomto štádiu mizne červenkavé svetlo a človek sa pozerá na nejakú statickú scénu: trojrozmerný, ale “zamrznutý” obraz niečoho. 
• Tretie štádium je pasívne prizeranie sa (passive witnessing), kedy už nevidíme nehybný obraz, ale pozorujeme dej, ktorý sa pred nami rozvíja. V tomto štádiu využívame hlavne svoj sluch a zrak.
• Štvrté štádium nazýva Castaneda dynamickou iniciatívou (dynamic initiative), pretože človek vstupuje do deja a koná.

Snívanie a šamanské cesty

Keďže nerobím snívanie presne podľa Castanedu, začala som okamžite špekulovať, kde sú styčné body medzi tým, čo robím ja, a ako to popisuje on. Mala som pocit, že žiadne nevidím, ale potom sa mi to rozležalo:

Napadlo ma, že pri šamanských cestách vôbec neprechádzam prvým štádiom – tým červenkavým svetlom. Ale odkiaľ ho potom poznám? Pre mňa je to svetlo synonymom kontaktu s vyššou energiou: kedykoľvek je Gabriel alebo iný z anjelov pri mne, keď zatvorím oči, vidím za nimi svetlo, nie tmu. Tak som sa naučila rozpoznávať, kedy som v toku ich energie a kedy som ponechaná “sama na seba”.

Takže zrejme aj to prvé štádium nejako funguje, ale si ho obvykle neuvedomujem. To druhé štádium si už uvedomujem – keď vizualizujeme obraz nejakého prírodného miesta, z ktorého potom vstupujeme do mimofyzickej reality, tak vlastne začíname vizualizáciou statickej scény. Ja sa potom obvykle sústredím na niektorý detail – najčastejšie na trávu – a ten sa začne hýbať. Takto scénu “oživím”, ale nesmiem sa na ten detail sústreďovať príliš dlho, lebo potom obvykle zaspím. Čiže sa len sústredím na detail, ten sa rozhýbe a ja sa začnem obzerať okolo seba. Pretože do mimofyzickej reality vstupujem cez les, vždy mám okolo seba stromy, nad nimi nebo, pod nohami lístie, bzučia muchy, lietajú a štebocú vtáky, niekedy v lístí šuchorí drozd… Toto je to tretie castanedovské štádium, kedy som len pozorovateľ.

Len čo sa pohnem a poberiem sa cez les, začínam konať. Niekedy už v lese niečo po ceste nájdem (napríklad jahody alebo žaluď alebo fialky, ktoré som doniesla Gaii, a minule mi na ruku sadla straka a doniesla som si ju na svoje silové miesto). Väčšinou sa však ponáhľam na silové miesto a skutočný dej začína obvykle až odtiaľ.

Takže sa nakoniec fázy šamanskej cesty a castanedovského snívania do vysokej miery kryjú. Nie že by mi to na niečo bolo, ale je dobrý pocit vedieť, že si nevymýšľam. 🙂

No, tak toľko Castanedove a moje teórie. A teraz sa ide na prax:

Nutné predpoklady

Je rozdiel medzi obyčajným snívaním a bosoráckym snívaním. Obyčajné snívanie sa nám “deje” zakaždým, keď zaspíme. Bosorácke snívanie má celkom inú kvalitu – kvalitu lucídnych snov. Začína tým, že sa naučíme poštvať naše zvyškové vedomie, ktoré máme aj pri spánku, na detaily nášho sna.

Toto zvyškové vedomie don Juan nazýva druhou pozornosťou. Dokážeme ho zaktivovať pomocou čohosi, čomu sa hovorí ne-robenie. Podtstným predpokladom snívania je totiž umlčanie vnútorného monológu (don Juan to nazýva “zastavenie vnútorného dialógu” 🙂 ), čiže “ne-robenie hovorenia so sebou samým” 🙂 . Castaneda si spomína, že ho to don Juan učil tak, že celé kilometre ho nútil chodiť s rozostrenými očami upretými tesne nad horizont so spoliehaním sa na periférne videnie. Tým, že ho don Juan nútil sústrediť sa na periférne videnie, zvyšoval súčasne Castanedovu schopnosť koncentrovať sa po dlhý čas na jednu jedinú činnosť.

Don Juan Castanedovi prezradil, že najlepší spôsob, ako sa dostať do snívania, je sústrediť sa na oblasť na konci hrudnej kosti, tesne nad bruchom. Pozornosť potrebná pre snívanie sídli totiž presne v tejto oblasti. Energia, ktorú zas v snívaní používame na to, aby sme sa pohybovali a hľadali veci, je umiestnená asi 3cm pod pupkom (tejto oblasti Číňania hovoria tan-tien). Don Juan túto energiu nazýval vôľa alebo moc vyberať, skladať dohromady (napríklad svoju realitu). U žien tak pozornosť, ako aj energia potrebná na snívanie zas sídlia v lone. Bosoráčky snívajú zo svojho lona, pretože to je ich stred. Stačí, keď svoju pozornosť presunú do svojho lona. Bosoráčka la Gorda hovorila, že len čo tak urobí, vidí to spomínané červenkavé svetlo a už frčí v snívaní.

Ja som si dôležitosť lona pre ženu uvedomila pri žam žungu. Spočiatku som stávala a cítila som, ako mi energia ide cez nohy do brucha a hore po chrbtici až do koruny hlavy. Keď tieto kanály boli už celkom priepustné, asi tak po dvoch týždňoch 20-minútového stánia som začala cítiť, ako mi energia do tela vstupuje cez lono. Bola oveľa silnejšia než to, čo vzlínalo cez nohy, a dokázala som dlhšie ustáť. Ku koncu som už stávala aj hodinu a pol a darilo sa mi vypínať vnútorný monológ na desiatky minút… Nevedela som, čo to znamená, ale pretože to bol dobrý pocit (takmer sexuálne vzrušenie 🙂 ), nevystrašilo ma to. Až keď som v máji čítala Castanedu, uvedomila som si, čo sa vtedy dialo.

Prijímať energiu lonom je pre ženu veľmi silná možnosť. Pamätám sa, že mi raz Gabriel hovoril, že byť anjelom sa cíti ako “večný orgazmus” 😀 . Trochu sa čudujem, odkiaľ to tak dobre vie, ale keď má raz pravdu, tak má raz pravdu. A nie len raz. Zakaždým. 😆

Pre ženy-bosoráčky je najťažšou časťou celého umlčať vnútorný monológ. La Gorda hovorí, že jej to trvalo celé roky:

“Nagual Juan Matus mi obvykle kládol studené riečne kamene na brucho, aby som cítila tú oblasť. Alebo naň položil nejaké závažie; špeciálne pre mňa si zohnal kus olova. Hovoril mi, že mám zavrieť oči a sústrediť svoju pozornosť na to miesto, kde som cítila závažie. Vždy som pritom zaspala. To mu však nevadilo. V podstate je jedno, čo robíš, pokiaľ je tvoja pozornosť na lone. Nakoniec som sa naučila sústrediť sa na to miesto bez toho, aby bolo niečím zaťažené. Jedného dňa som sama od seba začala snívať. Cítila som svoje brucho v tom mieste, kde Nagual tak často kládol závažie, a odrazu som ako obvykle zaspala, lenže tentokrát ma niečo vtiahlo do môjho lona. Videla som červenkavý svit a potom som mala nádherný sen. Ale len čo som sa snažila prerozprávať ho Nagualovi, vedela som, že to nebol obyčajný sen. Nedokázala som mu povedať, o čom bol.”

Don Juan hovoril, že hocijaké ne-robenie je dostatočnou podporou pre snívanie, pokiaľ sa nám podarí udržať pozornosť. Napríklad la Gorda a iní bosorácki učni celé hodiny pozerali na lístie a kamene. Bosorák Pablito sa naučil chodiť pospiatky a aby sa nemusel ani obzerať, vyrobil si prilbu so spätnými zrkadlami.

Pozícia, v ktorej sa pri snívaní nachádzame, je rovnako dôležitá. Pre ženu je najlepšia pozícia sedieť so skríženými nohami a pri zaspávaní nechať telo jednoducho padnúť dozadu. Castaneda to spočiatku tiež skúšal ležiac na chrbte, ale don Juan povedal, že preňho bude lepšie sedieť na mäkkej, tenkej podložke s chodidlami opretými o seba a stehnami opretými o zem. Pri zaspaní v tejto pozícii sa telo jednoducho preklopí dopredu a čelo spočinie na nohách.

Ďalšou témou bol čas vhodný na snívanie. Najlepšie sú hodiny neskoro večer alebo skoro ráno (pre mňa najlepšie fungujú skoré ranné hodiny, tak okolo 4:00). To preto, že vtedy je bosorák sám a nikto ho nevyrušuje. Pritom pod “vyrušovaním” nemyslím fyzické rušenie, ale pozornosť ľudí v jeho okolí. Tá je obvykle zakotvená pevne v prvej pozornosti (fyzickom vnímaní) a nedá sa vypnúť. Len keď pozaspávajú, poklesne ich fixácia na hmotný svet a bosorákovi sa ľahšie presúva do druhej pozornosti.

Aj toto poznám z cvičení čchi-kungu. Keď som cvičila v skupine rôzne zdatných, ale na čchi-kung orientovaných ľudí, cvičilo sa mi ľahšie a ustála som oveľa dlhšie, ako som dokázala ustáť sama. Energia skupiny robí veľa – buď podrží a podporí, alebo celkom zmetie z nôh. Predpokladám, že aj snívanie sa robí oveľa ľahšie v priestoroch, kde sú naokolo podobne naladení ľudia. A teraz už vidím aj dôvod, prečo sa bosoráci castanedovského typu sťahovali a žili pokope, podľa možnosti ďalej od iných ľudí… Nebol to pokus vyčleniť sa ako “niečo lepšie”, ale pokus udržať si ľudí v prvej pozornosti čo najďalej od tela, aby ich energia neneutralizovala ich vlastný pokus prejsť do druhej pozornosti.

Čo to je s tou “druhou pozornosťou”?

V začiatkoch snívania potrebujeme pozornosť veľmi tvrdo upierať na nejaký predmet alebo prvok sna. Len cez znehybnenie pozornosti môže človek premeniť obyčajný sen na snívanie. Počas snívania používame tie isté mechanizmy ako pri bežnej pozornosti. Naša prvá pozornosť je naučená pevne sa sústreďovať na vybrané časti našich amorfných a chaotických vnemov a poskladať z nich ako-tak štruktúrované vnímanie sveta, ako ho poznáme z každodenného života.

Druhá pozornosť pritom slúži ako maják, ktorý nás upozorňuje na možnosti. Čím viac ju trénujeme, tým presnejšie dosahujeme želané výsledky. A keď sa v bežnom živote potkneme o nejakú priaznivú udalosť, často ju nazveme “náhoda” alebo “šťastie” a nevidíme, že naša druhá pozornosť ju k nám pritiahla.

Myslím, že spomínaná druhá pozornosť je to, čo trénujeme pri zákone rezonancie. To, čo začína v našom živote zhmotňovať. Cielené sebavedenie a silná orientácia na cieľ, ktorý nie je v protiklade s princípmi sveta, hoci možno niekedy je v protiklade s prianím niekoho, koho prianie je v protiklade s princípmi sveta. 🙂

Hľadáme svoje ruky

Don Juan mal niekoľko krokov, ktorými trénoval druhú pozornosť svojich zverencov. Prvý začínal tým, že si v sne mali nájsť vlastné ruky. Merilyn Tunneshende hovorí, že postačí hocijaký dôverne známy predmet – ona napríklad hľadala svoje náramkové hodinky, ale aj zvuk vlastného hlasu vraj urobí to isté – človek si uvedomí, že je v sne. (Mimochodom, narazila som na špekulácie, ktoré Merilyn Tunneshende stotožňovali s Castanedovou la Gordou. Nezdá sa mi to pravdepodobné, pretože majú odlišnú históriu a pokiaľ viem, la Gorda bola Indiánka z kmeňa Mazatecov a Tunneshende je beloška, ale na toto skutočne nie som odborník. A možno som to celkom doplietla a Tunneshende nestotožňovali s la Gordou, ale so “ženským nagualom”. Ale asi je to aj tak fuk. 🙂 )

Ja som svoje ruky v sne nikdy nenašla. Lucidita sa u mňa dostavovala veľmi náhodilo a začala som mať pocit, že to azda nikdy nezvládnem… V tom čase som začala experimentovať so šamanskými cestami, ktoré sa odohrávajú v polosne, nie priamo v spánku, a odrazu sa moja blokáda prelomila. To, čo začínalo ako šamanská cesta, prerastalo zakaždým do lucídneho sna. Nemusela som hľadať svoje ruky – už som bola “v tom”! 🙂

Pri neskoršom čítaní Tales of Power som potom na to hľadanie rúk dostala vysvetlenie – je jedno, čo hľadáme; proces je podstatný, pretože nás učí uprostred sna prebrať kontrolu nad snívaním a premeniť ho na snívanie. (Tieto slovné hračky ja môžem. 🙂 )

Ďalšou úlohou je ísť počas snívania na špeciálne miesta. Castanedovi napríklad zadal don Juan, že si má v sne vybrať nejakú lokalitu, sústrediť sa na ňu a potom cez deň snívať a zistiť, či sa tam skutočne dokáže dostať. Dokonca Castanedovi navrhoval, aby pri tom spolupracoval s inou osobou, ktorá by v tých miestach vtedy bola a niečo by na tom mieste upravila alebo ukryla – niečo, čo by Castaneda sám od seba nikdy nehľadal, ale teraz bolo jeho úlohou zistiť to.

Aj druhou úlohou la Gordy bolo nájsť domy alebo budovy v snoch a pozerať na ne bez toho, aby sa ich obraz rozplynul. Don Juan vravel, že umením snívača je udržiavať obraz svojho sna. Obyčajní ľudia dobre ovládajú pozeranie na veci a zapamätanie si týchto vecí, “držanie obrazu”. Robia to však podvedome, bez toho, aby poznali presný spôsob. V snívaní musíme robiť to isté, ale musíme sa to najprv naučiť. Musíme sa nie pozerať, ale len letmo pohľadom preletieť a napriek romu si udržať obraz.

Spočiatku sa v snívaní snažíme našu pozornosť znehybniť, uprieť na nejaký predmet. Ale nesmieme to robiť dlho. Keď sa na predmet totiž pozeráme, začíname s ním splývať, strácame zmysel pre proporciu a nevieme sa v snívaní orientovať. Preto si treba navyknúť veci len letmo preletieť pohľadom a zapamätať si ch, pretože ak sa sústredíme na niečo, začneme strácať kontrolu nad snívaním.

Ide to však aj inak. La Gorda rozpráva:

“V tom čase som stratila svoju ľudskú formu a začala som pred sebou vidieť oko. Don Juan povedal, že to oko zmenilo všetko, a nakázal mi, aby som ho použila na to, aby som sa vytrhla z reality. Povedal, že nemám čas vytvoriť si dvojníka v snívaní, ale že to oko je ešte lepšie. … Používala som oko tým najlepším spôsobom. Nechala som sa ním vtiahnuť do snívania. Zatvorím oči a zaspím v okamihu, dokonca aj cez deň a hocikedy. Oko ma vtiahne a ja vstúpim do iného sveta. … Don Juan nám povedal, že počas menštruácie sa u žien snívanie stáva mocou. Počas týchto dní sa pred nami otvorí trhlina. Dva dni pred menštruáciou dokáže žena otvoriť trhlinu a vstúpiť cez ňu do iného sveta.”

No a poslednou úlohou bolo “vyliezť z tela” a sústrediť svoju druhú pozornosť na celého seba. Castaneda to popisuje ako okamih, keď vyšiel z tela a videl sám seba ležať a spať – a podľa návodu dona Juana sa nezastavil a nezačal sa skúmať, ale opustil miestnosť a išiel konať v sne tak, ako keby konal vo fyzickej realite. Viac k tomuto neviem povedať a tak dám len odkaz na to, aké metódy používam ja.

Podľa dona Juana, keď sa bosorák dopracuje tak ďaleko, že už sám seba vidí spať v posteli, tak sa jeho druhá pozornosť rozvinula už do tej miery, že dochádza akoby k zlomu v osobnosti – vytvára sa niečo ako identická verzia jeho ja, ibaže táto je “snová”. Castanedovci ju nazývajú snové telo (dreaming body).

Pupok a snívanie

V snoch si potrebujeme nájsť nejakú ochranu pre  náš pupok. Pri snívaní totiž vnímame pupkom a tak ho potrebujeme chrániť. Potrebujeme trochu tepla a pocit, že niečo tlačí na pupok, aby sme dokázali udržať obrazy z našich snov. Ja napríklad spávam na bruchu a s rukou podloženou presne pod pupok. Je to celkom intuitívna poloha a uvedomila som si ju až vtedy, keď som začala spracovávať tento článok.

La Gorda rozpráva, ako si našla v snoch mušľu, ktorá bola dosť veľká, aby jej prekryla pupok. Potom na príkaz dona Juana hľadala túto mušľu v hmotnom svete, až kým ju nenašla. Pripevnila si ju na opasok a ten nosila odvtedy 24 hodín denne. Jeho nosenie jej uľahčovalo zapamätanie si snov.

Aj od Taishe Abelar, ktorá žila medzi Snívačmi, poznám metódy, kedy si Snívači viazali okolo pása šály a opasky – zrejme tiež na to, aby si chránili pupok.