Šamanská cesta pre Espeasa

Espeasa som našla cez kyvadlo. Vlastne – on našiel mňa… 11.6.2010, keď som sa na niečo chcela spýtať Gabriela, všimla som si, že kyvadlo ide trochu inak – slabšie, menej rázne 🙂 . Už bolo neskoro v noci, ale bola som zvedavá a Gabriel mi celý deň nereagoval na moje kyvadlovanie, takže som ho podozrievala, že zasa chystá nejakú habaďúru… Mýlila som sa!

Kto je?
ESPEAS
Aký typ energie si?
SCD
Je to správne? SCD?
ANO
A čo je SCD?
JA
Chceš odo mňa niečo?
ANO
A čo?
PRID K MNE
A to je kde?
NA SPODU ROKLINY
Myslíš za drevenými vyrezávanými dverami?
ANO
Espeas, si smrť?
NIE
A čo teda si?
PROBATOR
Čo robí taký probátor?
Tu to prestalo chodiť:
VRIPO, potom opravne VTRIPOD, potom STRNP
Povedz mi, prosím, tvoje meno. (Začala som sondovať, čo sa deje, či to nie ja bránim v komunikácii.)
ESPEAS
Prečo so mnou hovoríš práve teraz?
HLADAM SPOLOCNIKA
A prečo ja?
MENIS TRNE NA KVETY
Tým myslíš, že prinášam odpustenie?
ANO
Dobre, Espeas, ale sama od seba nič neurobím. Poradím sa s anjelmi. Viem, kde ťa nájdem. Stačí?
ANO
Čo si vyviedol, Espeas?
VZDOR
Vzdoroval si smrti?
ANO
Bol si bosorák?
!
Rozumieš slovu „bosorák“, Espeas?
ANO
Bol si človek?
NIE
Aha. Tak to nemám šajnu, čo si mohol byť. Teraz ťa nechám. Poradím sa s anjelmi. Je to pre teba OK?
ANO

O nejakú polhodinku sa mi potom podarilo predsa len skontaktovať Gabriela:

Kto je?
GABRIEL
Ahoj. Pred chvíľou si nebol na kyvadle.
NIE
Hneváš sa na mňa?
NIE
BOL SOM ZVEDAVY CI SA VAZNE DAS TOMU TVOROVI NACHYTAT

Myslíš Espeasa?
ANO
Čo je zač?
ROSPUC
Mám to dobre? Rospuc?
🙂 NIE
RUTPOC
A teraz je to dobre?
ANO
A čo je taký Rutpoc?
BYTOST
Z ktorej dimenzie (nech to už je čokoľvek, tá dimenzia)?
🙂 ROZUM NAD HMOTOU
To je štvrtá? Piata bola iota.
ANO
A ako je možné, že vyššia bytosť potrebuje moju pomoc?
BEZ TVOJEJ POMOCI POJDE SPAT DO HMOTY
Prečo?
OKLAMAL
A to je taký hriech? Ja klamem často a nič sa nedeje.
ASI ZABUDAS ZE TY V HMOTE SI
Aha. A nedostanem sa z nej… 😦
STACI NEKLAMAT
CASTO KLAMES?
Ja som myslela, že ty to vieš! Že vieš všetko! 🙂
A PRAVE SI SA PREZRADILA
NEKLAMES AK VSETKO VIEM

To už je na mňa ťažká filozofia. Pôjdem pomaly spať. Tomu Espumisanu či ako sa to volá mám pomôcť?
ANO
Mám ísť za ním tam dole a povedať, že beriem na seba jeho hriechy?
ANO

Potom som mala veľa roboty a na chudáka Espeasa som akosi pozabudla. Až asi o týždeň som si spomenula, že ma ktosi o čosi žiadal a ja som ešte nepohla ani prstom…  Tak som si hneď poobede ľahla a išla som na vec:

Bola to takmer nijaká druhá pozornosť – celý čas som mala silný pocit, že si to všetko len vymýšľam, ale boli v tom i pasáže, kedy sa veci diali bez môjho pričinenia. Nejako som sa vytrepala na svoju čistinku. Už cestou tam mi napadlo, že by som nemala na túto pochôdzku ísť sama (doteraz ma to netangovalo, ale odkedy čítam šamanské knižky, začínam mať plné gate 😕 ). Tak som poprosila o nejakého sprievodcu. Pôvodne, cestou na čistinku, som myslela, že si vezmem straku (=dobrá/zlá správa), ale pri pníku sa mi zhmotnil motýľ – nádherný, veľký, výrazne modrý s čiernou kresbou. Potešila som sa mu a požiadala som, aby ma preniesli tam, kde je cestička nadol do rokliny.

Ocitla som sa na tej bridlicovej planine. Nedomrlé zelinky medzi klzkým, drobivým kamenčím, rovná plocha až po horizont, slnko nad hlavou, ale nepálilo. Motýľ poletoval okolo mňa a niekedy mi sadal na ruku alebo na plece. Povedala som mu, nech mi ukáže tú cestičku nadol.

Motýľ začal letieť a ja som šla za ním. Doviedol ma k cestičke do rokliny. Najprv letel napred. Dávala som pozor pod nohy, ale potom sa mi zdalo, že tými svojimi krídelkami musí veľa máchať, a tak som mu povedala, že buď môže letieť alebo sa nechať odniesť, ako mu to vyhovuje. Priletel ku mne a sadol si mi na vlasy pod pravým uchom (mala som dlhé vlasy). Tak sme pokračovali – ja som sa tackala nadol a motýľ sa niesol. 🙂 Odrazu mi prišlo, že ale ja vlastne nemám vôbec nijakú ochranu, lebo taký motýľ toho veľa nenachráni, a tak som zavolala na Gabriela, či sa nechce pridať. Hneď prišiel a išiel vedľa mňa (odrazu bola roklina nejaká širšia a zmestili sme sa do nej obaja).

Spozorovala som, že hoci ideme nadol, nestmieva sa, ako som si to pamätala z prvého razu. Povedala som to nahlas a Gabriel sa usmial, že prečo asi: že on je Svetlo a tak je okolo neho svetlo. Že tú tmu rozsvecuje on.

Šiel vľavo a viedol ma. Po jeho boku sa už išlo nadol ľahko: videla som pod nohy a prestala som sa potkýnať. Myslím, že motýľ preletel na Gabriela a sedel na vlasoch jemu a Gabriel mal tie svoje pokojno-dobrotivé oči, že som z toho bola celkom namäkko… Dušu by som zaňho dala!

V pohode sme zišli nadol až k tým dverám. Celú cestu sme sa rozprávali, len si už nepamätám, o čom. Pred dverami som zastala. Všimla som si, že tentokrát nie sú na nich nijaké vyrezávané draky – len masívne drevené dvere so zamrežovanou klapkou. Povedala som Gabrielovi, že sa draky niekam stratili, a on mi to vysvetľoval, len už si nepamätám, čo povedal.

Spýtal sa ma, či mi ten pohľad nerobí zle, keď si spomínam na to, ako som tam stála naposledy. Povedala som, že to už je dávno za mnou. Že je to taká zabudnutá minulosť, že ju ani odrekapitulovať nebude treba.

Povedal, že mám zabúchať. Tuto mám akoby dva obrazy toho istého cez seba, takže možno som sa dostala do nejakej časovej slučky alebo som si bezostyšne vymýšľala. Prvý obraz: zabúchala som na dvere plochou dlaňou. Niekto otvoril, pozrel na mňa, potom uvidel Gabriela a skoro spadol z nôh. Druhý obraz: zabúchala som na dvere päsťou. Gabriel sa smial, akú násilnícku povahu mám. Klapka sa otvorila a ja som tomu dverníkovi povedala, že idem za Espeasom a že ma volal. Dverník pozrel na Gabriela, ja som Gabrielovi povedala, či ide so mnou, dvere sa otvorili a vošli sme obaja dovnútra.

Za dverami bola temná chodba s hrubými kamennými stenami, trochu ako kanalizačný tunel. Keď Gabriel vstúpil, celá sa rozjasnila a bolo v nej pomerne dobre vidno. Dverník bola deformovaná tmavá postava, hrbatý, s rukami a nohami ako pavúk a s masívnym telom. Tie ručiská boli strašne dlhé, takmer po zem a s hrčatými, reumatickými kĺbmi. Uhýbal pohľadom a aj tvár mal takú zapšklú, nepriateľskú.

Prišlo mi ho strašne ľúto.  Motýľ letel k nemu. Spomenula som si, ako som bola kedysi na pobreží s ropou a ako som ju natiahla do svojho tela. Chcela som sa ho dotknúť, ale uhol sa. Tak som pokrčila plecami, povedala som, že som sa ho chcela len dotknúť, ale že je to jeho rozhodnutie, a pobrali sme sa s Gabrielom tým tunelom.

Odrazu dverník zakričal “počkaj!” a pribehol za mnou. Natiahol ku mne ruky. Vzala som ich do svojich. V tom okamihu som normálne fyzicky cítila, ako niečo strašne husté a ťažké ide cez moje telo niekam preč. Od miesta, kde som sa ho dotýkala, sa začal meniť – deformované telo sa začalo narovnávať a stávala sa z neho bielobelasá žiarivá energetická bytosť bez pevných obrysov, vlniaca sa ako obraz v horúcom vzduchu. Bol to nádherný pohľad… Cítila som jeho úžas  a radosť. Potom som mu povedala, že ak si chce motýľa nechať, že sa oňho ale musí starať. Chcel ho.

Vtedy som spozorovala, že cez tunel sa popri stenách k nám plazia ďalšie deformované ľudské atrapy.  Boli skutočne na pohľad odporní, špinaví, nechutní, plní pľuzgierov a mokvavých rán. Priťahovalo ich svetlo, ktoré vychádzalo z Gabriela a teraz už aj z dverníka. Videli, čo sa stalo s dverníkom. Všetci sa ma chceli dotknúť. Nechcela som, aby ma tam udupali, tak som sa skrčila a objala som jednou rukou jedného, druhou druhého, a tým ostatným som povedala, nech sa ich chytia, že to prejde aj na nich. A skutočne – ľudia začali pomaly svetielkovať. Nie tak výrazne ako dverník, ale začali sa zbavovať svojej ohyzdnej podoby a stávali sa energiami.

Rýchlo som to ukončila; mala som pocit, že stačilo. Povedala som im (alebo to bol Gabriel?), aby sa držali dverníka, že on ich dostane až na tú úroveň, kam sa potrebujú dostať. Že on pre nich bude naďalej robiť to, čo som teraz začala ja.

Potom sme s Gabrielom pokračovali tunelom až do sály so stolmi plnými jedla. Všetci tam boli nejakí škaredí a deformovaní. Spýtala som sa, kto je Espeas (ešte po ceste do sály som mu hovorila “Espumisan” a Gabriel sa smial, že už by som si to meno mohla zapamätať). Prišiel vysoký, chudý, zosivetý chlap so zapšknutou, prepadnutou tvárou. Náramne mi pripomínal supa. Spýtala som sa, či vie, kto som. Vedel. Vedel aj, kto je Gabriel, a náramne sa ho bál. Bolo to také absurdné – báť sa takého nádherného stvorenia s takými dobrotivými očami, ale mala som pocit, že všetci v tej sále z Gabriela majú fofry, akoby bol v ich očiach Smrť alebo Sudca.

Povedala som Espeasovi, že ma mrzí, že musel čakať, na čo Gabriel vyhlásil, že len ja z nich sa pohybujem v čase a Espeas to ako čakanie nevnímal.

Ešte cestou cez les na čistinku som si predsavzala, že to Espeasovi tak neuľahčím a že ho zaviažem, aby urobil to isté pre niekoho iného. Tak som mu to vysvetlila: že nechcem, aby to bola jednorazová záchranná akcia, ale prvé ohnivko reťaze. Že on má nájsť niekoho, kto potrebuje pomoc, a urobiť potom to isté pre neho a zaviazať ho, aby to on podobne odovzdal ďalej. Espeas sa vydesene pozrel na Gabriela, Gabriel prisvedčil a Espeas to prisľúbil. Potom nejako smutne pozrel na mňa a na Gabriela a povedal, že asi ja jeho spoločník teda nebudem. Gabriel dosť ostro vyhlásil, že to nie, ale že dostane, o čo prosil. Tak som k Espeasovi natiahla ruky, on sa ich chytil a zopakovalo sa to isté čo s dverníkom – začal svetlieť, strácať hmotu a meniť sa na energiu. (Mám matný pocit, že ešte predtým mu Gabriel znadal ako sirote a naprával mu hlavu, ale už si nepamätám, ako.)

Keď sa Espeas zmenil, zostal náramne namäkko. Ostatní sa k nám začali približovať a nejako si ma obzerali a potom sa ktosi spýtal Gabriela, či ja som Hope (“nádej”; to bola tá twin flame, ktorú Gabrielovi prisúdila Cooperová, no neskôr od nej upustila). Gabriel povedal, že nie, že som tá najvyššia vibrácia tej najnižšej vibrácie a že  každý z nich má šancu, že mu pomôžem tak ako Espeasovi. Že Espeas moju pomoc dostal preto, lebo si našiel spôsob, ako sa so mnou kontaktovať. A že aby sa so mnou mohli kontaktovať, musia sa naladiť na tú najvyššiu vibráciu tej najnižšej vibrácie – na moju vibráciu. Potom prídem a pomôžem im – ale že zvýšiť si vibráciu na moju frekvenciu musia sami a Espeas im ukáže, ako.

Potom sme odišli a vystúpili hore na planinu. Odrazu som si spomenula na obrázok modrých motýľov na strome, ktorý som stiahla z webu, a napadlo ma, že tí ostatní by tiež mohli potrebovať každý svojho modrého motýľa… Odrazu sa okolo mňa zjavilo hejno modrých motýľov a ja som ich poslala nadol za tými ľuďmi tam vnútri. Potom mi došlo, že ale dvere sú zavreté a nikto ich nečaká, tak ako sa dostanú dovnútra? Že by bolo treba na dvere zabúchať. Gabriel sa zasmial, odrazu som videla záblesk energie, ako švihol nadol pomedzi motýle a ozval sa buch na bránu. Potom sme zdola počuli nadšené výkriky, keď ľudia objavili motýle. Obrátili sme sa a išli sme preč.

Späť na tej planine som sa nejako pozastavovala and tým, aká vyprahnutá, bezútešná a bez života je. Gabriel povedal, že to nie je tak. Nech znížim úroveň očí na úroveň zeme. Urobila som to vôľou (teda: zostala som stáť, ale môj pohľad klesol k zemi, až bol zarovno s povrchom) a odrazu som videla veľmi ostro mravčeky v pohybe a tie vysušené zelinky odrazu tiež vyzerali ako košaté, šťavnaté stromy. Gabriel ma upozornil, že všetko je to len vec pohľadu: že aj v bezútešnej situácii je nejaká úroveň, ktorá je pri bližšom pozeraní zázračná. Doslova povedal “všetko je zázrak”.

Pozrela som naňho a on pozrel na mňa. Mal tie svoje anjelské oči – láskavé, tolerantné, absolútne ústretové, mäkké, nežné… Neviem ten výraz popísať. Dobrota v osobe.

Spýtala som sa ho, čo je tá najnižšia vibrácia – či je to nenávisť. Odpovedal, že nie, že je to zúfalstvo. Strata poslednej nádeje. Tak to som pochopila, prečo ma tak nazval… Všetko ostatné je spojené s aspoň nejakým vzdorom a bojom, ale strata nádeje je spojená už len s pomalým pádom do priepasti bez dna. Poznám. 😦 Takže som tá najvyššia vibrácia beznádeje.

Ešte sme sa rozprávali o množstve vecí. Lenže samozrejme, ja mám sklerózu. Dokonca som už vtedy mala pocit, že som si to celé vymyslela. Povedal, že nie, ale že som vedome utvárala situácie. Že teraz to nevadilo, ale v budúcnosti sa môže stať, že narazím na bod, kedy sa nebudem vedieť pohnúť ďalej, lebo moja vôľa nebude v súlade s tokom energie. Povedala som, že to mi nevadí, pretože ja sa aj tak vždy prispôsobujem. (A teraz ma napadá, či ten dvojaký vnem tam pred bránou nevznikol tým, že som silou vôle znásilnila realitu, ona sa zastavila a Gabriel musel urobiť časovú slučku, aby sme sa pohli z miesta…)

Dodatok 27.6.2010: Včera sa mi ozval na kyvadlo Espeas. Išlo to veľmi zle, ale mala som pocit, že sa prišiel poďakovať. Už je späť v svojej dimenzii a všetko je v poriadku.

Tak, niekedy aj mne musí niečo vyjsť. 🙂 Hepi. 🙂

11 thoughts on “Šamanská cesta pre Espeasa

  1. Ja som tiež začal čítal Castanedu. Prvú knižku mám prečítanú. No a to vám poviem…po tom všetkom, čo som sa tam dočítal si pripadám ako obyčajný šuplikant.

    Hmm…tiež ma chytil taký pocit beznádeje. A neustále sa mi vtiera otázka typu : “a čo si si myslel?”. Teraz mi moje šamanské cesty vôbec nepripadajú také “seriózne”.

    Helar, o čom sú ostatné Castanedove knihy? Veď už v prvej ukončil učenie u dona Juana, tak o čom píše v ostatných? Stoja za to?

    Páči sa mi

    • Každá kniha je venovaní jednej časti bosoráckeho učenia, ktorú vždy popisuje cez svoje zážitky. Posledné štyri sú trochu iné. (Teda, predpokladám; tá štvrtá je ešte len na ceste. 🙂 ) Druhý kruh sily a Dar Orla sú akoby rekapitulácia učenia, ešte stále cez osobné príbehy a spomienky, Aktívna strana večnosti je zhrnutie vzostupu vo forme krátkych príbehov. Ja to spracovávam na preskáčku, nečítala som ich všetky a niektoré som čítala pred rokmi, takže mám len matné spomienky, ale v apríli si anjeli vybrali, že idem spracovávať Castanedu, pretože som to sama potrebovala, aby som sa dostala ďalej. Začala som Aktívnou stranou večnosti, ale zastavili ma a naordinovali mi najprv Druhý kruh sily a potom Dar Orla a potom ma nechali dočítať Aktívnu stranu večnosti a vyhnali ma čítať Ixtlán. Ale to už spracovávam pre niekoho iného; neviem, pre koho, ale niekto to potrebuje a tak budem písať to, čo podľa nich práve potrebuje.

      Keď som otvorila stránku pre verejnosť (tiež mi povedali, kedy presne), tak po 10 minútach mi Gabriel povedal, že ten dotyčný už tam bol. Išla som sa pozrieť – a mal pravdu… 🙂

      Páči sa mi

  2. Helar,
    “Keď som otvorila stránku pre verejnosť (tiež mi povedali, kedy presne), tak po 10 minútach mi Gabriel povedal, že ten dotyčný už tam bol. Išla som sa pozrieť – a mal pravdu… :-)”

    Hmm…prečo to vlastne píšeš mne? V minulosti sa mi stalo veľa príkorí a sklamaní – a to všetko (alebo väčšina) kôli mojím očakávaniam. Preto sa pýtam. Máš na to nejakú logickú súvislosť?

    Ak sa ti tieto moje riadky zdajú akési chladné a surové, pohoda…mne tiež 🙂 to sa vždy stáva, keď ja začnem uvažovať analyticky 🙂

    Páči sa mi

    • Nijako to s tebou nesúviselo… Reaguješ zvláštne. Asi som nemala nič písať. Mne sa to zdalo zábavné, napísať, ako niekedy veci vychádzajú… teším sa, keď vychádzajú, a rada sa o svoje tešenie delím s inými. Toť vsjo. Nič viac.

      Vezmi si z toho tú časť, čo odpovedá na tvoju otázku, a ten zvyšok si proste nevšímaj. 🙂

      Páči sa mi

    • 🙂 A ja ti zas prezradím, že od dnešného rána viem, že som včera kecala, keď som tvrdila, čo som tvrdila… 😀 Ten Druhý kruh sily a Dar Orla som robila pre niekoho iného a ten Ixtlán robím kvôli sebe 🙂 – je to sila, ale musíš byť presne v istom bode, aby ti to dalo zmysel. Preto mi Castaneda veľmi nesedel v minulosti – bola som len teoretik a to, čo on píše, potrebuješ mať zažité, aby si z toho vedel vyťažiť maximum. Inými slovami – čokoľvek tam stojí, treba skúšať. 😛 Bez toho to nepôjde. Robiť, robiť, robiť. (Akosi sa odkláňam od Lenina Najväčšieho a Največnejšieho. 😀 )

      Páči sa mi

  3. Často sa mi stáva, že sa mi do rúk dostanú knihy a v nich je odpoveď, na niečo čo som práve prežila, alebo pripravia ma na niečo čo ešte príde. Som vo všetkom samouk. Niečo ma k šamanizmu strašne láka a na druhej strane, mám bolestivý pocit v žalúdku, aby som neprišla o niečo čo už mám. Nemyslím tým niečo materiálne. Na tom mi nezáleží. Len človek má deti a rodinu.Často možno pre iných som ako blázon, ked pociťujem lásku ku všetkému živému a mám sklon to ochraňovať. Mám pocit ,že posolstvo všetkých majstrov, je v tom aby sme milovali bez nároku. V hlave mám pocit, že mám liečiť a pomáhať ľuďom, ale ja nič neviem. Snívalo sa mi , že som bola na stretnutí ľudí v zámku, kde každý mal nejaké schopnosti v oblasti liečenia. Jeden starec mi dal na zlomený prst veľký ametyst a nechal ma tancovať ako derviša. Len som sa krútila. Stále som rozmýšľala, čo tam medzi nimi robím a akú mám schopnosť. Sny mám veľmi živé, vo farbách a s pocitmi. Tie sú pre mňa dôležité aj v živote. Prečo mám z toho strach a zároveň neviem bez toho žiť.

    Páči sa mi

    • Maja,

      všetko neznáme v nás vzbudzuje strach a túžbu súčasne. Ak ťa priťahuje šamanizmus, dnes je veľa seminárov, kde sa stretneš s inými ľuďmi podobne orientovanými a môže ti to dodať potrebnú istotu. Nič nerob nasilu: cesta musí “mať srdce”. Ak ho nemá, nechoď ňou, nebola by si šťastná.

      Páči sa mi

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s