Tonal a nagual sú dva rozdielne svety. Podľa dona Juana “v jednom hovoríme, v druhom konáme”.

Tonal a nagual sú prítomné vo všetkom, ale kým tonal je vo všetkom vnímateľnom fyzickými zmyslami, nagual je vo všetkom, čo je prístupné očiam bosoráka. Napriek tomu tak tonal ako aj nagual sú prítomné vždy vo všetkom. Ak bosorák povie “pozerám”, vzťahuje sa to na vnímanie tonalu, ktorý je vo všetkom. Ak bosorák povie “vidím“, týka sa to vnímania nagualu, ktorý je vo všetkom. Ak bojovník pozoruje svet ako človek, tak “pozerá”, ak ho pozoruje ako bosorák, tak “vidí” – a to, čo “vidí”, je nagual.

Mares a snívajúce Vedomie

Théun Mares na tému tonal a nagual:

Všetky-veci (Every-Thing, obvykle po slovensky “všetko”) je tonal, forma ľavej strany, a to, čo je Žiadne-veci (No-Thing, po slovensky “nič”), je nagal, nekonečný duch. Navyše pretože tonal je vyjadrením, teda zhmotnením nagalu, nielen že vo vzťahu k nagalu je ženský, ale súčasne dáva zrod zmyslu nagalu ako dôsledok prispôsobenia sa úmyslu nagalu. Tonal je preto vyjadrením túžby nagalu spoznať Všetky-veci (=všetko) o Sebe, pričom to “o Sebe” pre nagal ešte stále je v oblasti nepoznaného.

K tým ľavým a pravým stranám a ich formám sa vrátim neskôr, tuto je to zbytočné rozoberať. A keď uvidíte “nagal” miesto “nagual”, tak to je Maresova osobná pikoška, na ktorú neviem ako prišiel – španielsky hovoriaci Indiáni z oblasti Toltékov používajú “nagual” (mimochodom, číta sa “na-ual”), Juhoafričan (alebo tak dajako 🙂 ) Mares používa “nagal”.

Pre mňa je Maresov pohľad zaujímavý z toho hľadiska, že už som na minigrimi a na Mračnej hore spomínala teóriu, že existuje nejaké Vedomie, ktoré cez túto realitu spoznáva samo seba. Že kým je len jedno jediné a je všetkým, tak vlastne nevie, kto/čo je, pretože toto zisťujeme, len ak máme vonkajšie referenčné body, s ktorými sa vieme porovnať – a ak sme “všetko”, tak potom nijaké “vonkajší” neexistuje.

Ak sa Vedomie chce začať skúmať, musí samé seba “premietnuť navonok” – a pretože “navonok” neexistuje, tak samé seba premieta “dovnútra” vo forme svojho vlastného sna. V tom sne samé seba skúma. Naša hmotná realita je súčasť tohto sna a my sme síce plne v našej “realite”, ale je to realita len pre nás a pre Vedomie je to “sen”. Podobne je to i v hinduizme.

U Maresa sa “sen” rozdeľuje ešte na tri časti: na poznané, poznateľné (u castanedovcov nepoznané) a nepoznateľné. Poznané sa zasa u mňa z ľudského hľadiska akosi spája s 3D realitou, tonalom, poznateľné vnímam ako astrál a dimenzie za ním, kam sa vie ľudské vedomie vlastnou silou dopracovať, a nepoznateľné vnímam ako miesto za hranicou nášho vesmíru, za hranicou “sna” toho Vedomia, ktoré sníva práve nás. Pretože podľa môjho pozorovania to naše “snívajúce Vedomie” je len jedna súčasť sna nejakého iného Vedomia “tam vonku” – a toto “Vedomie tam vonku” sa pre mňa prekrýva s nepoznateľným. Takže poznateľné/nepoznané a nepoznateľné si spájam s nagualom.

V mojom vnímaní je “tonal” rovnocenný s fyzickou realitou a “nagual” s mimofyzickou. Oboje je vnímateľné, len inými zmyslami. Oboje je poznateľné – ale len pre tonal máme prostriedky, akými to popísať a pochopiť, pretože používame slovník fyzickej reality. Keď začíname popisovať nagual, musíme sa uchyľovať k obrazom. Navyše vzniká riziko, že ten istý prejav nagualu budú viacerí ľudia vnímať inak – každý si ho uloží do svojej “pamäte” cez iný obraz alebo sadu obrazov. Preto napríklad pre niekoho anjeli majú ľudskú podobu, pohlavie a krídla a pre iného zas nie. Niekto vidí jednorožce, iný vidí slony 🙂 . To neznamená, že “tam vonku” nič nie je – iba že to, čo tam je, len veľmi nedokonale dostávame do fyzického sveta cez obrazy, ktoré neboli na tento účel stavané.

Práve preto asi existuje u Maresa nepoznateľné. Nie že by to bol nejaký zákaz, zamknutá “trinásta komnata”, ale jednoducho naše vnímanie nemá vhodné percepčné orgány a mentálne kategórie, aby z toho dokázalo urobiť čokoľvek, čo dáva aspoň aký-taký zmysel… (Bože, už zniem ako Mares. Toto musí prestať! 😦 )

Dva druhy pozornosti

Podľa dona Juana v centre našej bytosti (a nášho sveta) stojí akt vnímania. Naše vnímanie nám “poskladá” z vnemov tú realitu, v ktorej žijeme (viac o tom tu v časti o kotviacom bode). Toto isté tvrdí aj zákon rezonancie. Pre dona Juana sú vnímanie a pozornosť nedeliteľná jednota, ktorá má dve domény. Prvá je “pozornosť tonalu“, teda schopnosť priemerného človeka vnímať a prichytávať svoju pozornosť  o fyzický svet. Don Juan nazýval túto pozornosť aj “prvý kruh moci” a opisoval ho ako úžasnú schopnosť vnášať poriadok a organizáciu do nášho vnímania fyzickej reality, ktorú však už berieme za celkom samozrejmú.

Druhá doména je “pozornosť nagualu“, teda schopnosť bosoráka prichytiť svoju pozornosť o mimofyzický svet. Volal ju “druhý kruh moci” a hovoril o nej ako o schopnosti vnášať poriadok a organizáciu do nášho vnímania mimofyzickej reality.

Všetci sústavne vnímame oboma spôsobmi, ale rozhodli sme sa pamätať si vnemy len jedného spôsobu a ten druhý buď potlačíme, alebo ho zahodíme ako “nepoužiteľný”. Toto vedomie mi hodne pomohlo vnímať energiu a auru. Kým je aura niečo exotické, čo vidí len pár ľudí, je vysoká šanca, že ju práve my neuvidíme. Ale ak si uvedomíme, že ju vidíme odjakživa, že malé deti vidia veci, ktoré dospelí nevidia, tak môžeme pokojne pripustiť, že je tu svet, ktorý by sme dnes vnímali, keby nás rodičia a spoločnosť neboli naučili, že “také niečo neexistuje” a “tam predsa nič nie je”. Moja pamäť je slabá a tak neviem, či som ako dieťa niečo neobvyklé vnímala alebo nie, ale viem, že keď som pripustila, že celý čas sa pozerám na auru a vidím ju, ale nevnímam, v mojom videní energie sa niečo pohlo dopredu. Ešte stále nevidím auru tak, ako ju zobrazujú populárne zdroje – ako farebný energetický oblak okolo tela – ale keď som čítala Villolda a jeho popis texemuyo, odrazu som zistila, že predsa len niečo vidím – vnímam energetické vlákna, ktorými sú veci pospájané. Vidím texemuyo.

Náš každodenný svet existuje tak, ako existuje, z jedného jediného dôvodu – vieme, ako si udržať v pamäti jeho obrazy. Ak sa naša pozornosť odpúta od potreby udržiavať tieto obrazy, celý fyzický svet sa “vypne”. Ale aj pri obvyklom upnutí pozornosti na fyzický svet sa za istých podmienok (hlavne pod stresom, pri únave alebo v stave totálnej uvoľnenosti) niekedy naším mozgom odcenzúrované spomienky vynárajú na povrch a my máme dva rôzne obrazy tej istej udalosti. To, čo sa don Juan snažil po celý čas u Castanedu potlačiť, nebola ani tak jeho prílišná racionalizácia, ale skôr jeho “pozornosť tonalu”, teda prilepenie vnímania výlučne na veci fyzického sveta.

Naša “prvá pozornosť” sa začína formovať od detstva. Celý život žijeme v dojme, že to je jediné, čo existuje. Pre väčšinu ľudí zostáva “druhá pozornosť” skrytá a prejavuje sa len v okamihoch smrti. Je však cesta, ako túto “druhú pozornosť” zaktivovať – a to cez snívanie.

Názorný príklad: čo je tonal a čo nagual?

V knihe The Second Ring of Power je pekne popísaný spôsob, akým vysvetlil don Juan svojim jednoduchším žiakom rozdiel medzi tonalom a nagualom. Vzal ich na výlet do pustej doliny v kopcoch. Do ruksaku nabalil nejaké bežné veci z domácnosti, tak halabala, bez výberu, a jednému z chlapov prikázal niesť na pleciach malý stolík.

Keď prišli do pustého údolia, položil stolík na zem a porozkladal po ňom veci, čo si sebou priniesli. A začal vysvetľovať.

Povedal, že tonal sú veci, ktoré v každodennom živote vnímame a berieme na vedomie ako “veci” – a že sú to aj naše osobné presvedčenia a názory, ktoré po celý život nesieme so sebou. Je to náš spôsob vnímania hmotného sveta. Osobný tonal každého človeka prirovnal k tomu stolíku a veciam na ňom v tom obrovskom údolí – maličký ostrovček naplnený vecami, ktoré poznáme. Nagual zas prirovnal k nevysvetliteľnej sile, ktorá stolík držala na mieste a ktorá sa podobala na obrovský priestor celého údolia.

Povedal, že bosoráci sa potrebujú na svoj tonal pozerať z diaľky, s odstupom, pretože obyčajný človek sa sústreďuje stále len na dosku stolíka a kŕčovito sa drží každej z vecí, čo sú na nej položené. Bosorák potrebuje vidieť, čo je skutočne okolo neho.

Potom žiakov nechal pozerať si veci na stolíku a skúšal, nakoľko si ich zapamätali. Väčšina žiakov si ich zapamätala hodne. Don Juan povedal, že to preto, že ich pozornosť bola vytrénovaná sústreďovať sa na tonal, teda na stolík.

Potom ich vyzval, aby preleteli pohľadom to, čo je pod stolíkom, a vymenovali to. Výsledky boli biedne. Don Juan potom zmietol veci z povrchu stolíka a každého zo žiakov donútil, aby si na ten stolík ľahol na brucho a pozorne skúmal priestor pod ním. Vysvetlil, že pre bosoráka nagual je presne to miesto pod stolíkom. Pretože celý nagual je príliš rozsiahly a je nemysliteľné postihnúť ho, tak sa bosoráci sústreďujú presne len na tú oblasť nagualu, ktorá sa nachádza pod ostrovčekom tonalu. Túto oblasť nazval druhou pozornosťou alebo pozornosťou nagualu. Dosahovala sa tak, že bosorák (“bojovník”) zmietol zo svojho tonalu všetko, čo na ňom bolo. A keď sa mu podarilo druhú pozornosť dosiahnuť, spojili sa obe pozornosti do jedného celku a vytvorili kompletného človeka. Na to bolo treba viesť bezchybný život bojovníka, ktorý viedol k strate ľudskej formy. Bez tejto straty sa obe pozornosti nedokázali spojiť.

Z tonalu do nagualu a späť

V The Second Ring of Power je aj pasáž, kde bosorácki učni absolvujú svoj posledný test – majú skočiť do priepasti. Castaneda to popisuje ako pád, počas ktorého sa nejakých 11x prekmitol medzi tonalom a nagualom hore-dole. On sám nedostal nijakú inštrukciu, ale iný zo žiakov sa dozvedel, že pri tomto striedaní tonalu a nagualu nemá vyhľadávať bizarné vízie svetov iných ako jeho vlastný. Povedal mu, aby sa učil len o svojom svete, pretože tam nájde jedinú silu, ktorá mu bude prístupná.

Toto je extrémna situácia, kde sa ľudské telo prekmitávalo medzi tonalom a nagualom, ale normálne je nagual prístupný každému z nás cez snívanie alebo šamanské cesty alebo meditácie. To, nakoľko dobrí Snívači sme, určuje, kam sa až v naguale dostaneme. Existujú v ňom vrstvy, ktoré sú bežne prístupné, ako aj vrstvy, ktoré sú “strážené” bránami a na to, aby sa človek (ehm, jeho vedomie 😕 ) cez takúto bránu dostal, je potrebný istý stupeň hutnosti vlastného energetického tela.

Ale o tom až neskôr 🙂 , predsa ešte nie je všetkých dní koniec! 😛