Mohla som použiť označenie “bosorka”. Kedysi som sa tak označovala. Nejako sa mi však prestalo páčiť – prestala som sa s ním identifikovať. Takže toto nebude o “bosorkách”, ale o ženskej verzii bosorákov – o bosoráčkach. A bude to vybrané z knihy Carlosa Castanedu The Second Ring of Power.

Predovšetkým: ženy sú lepší Snívači ako Herci (stalkeri). Ich energia je lepšie uspôsobená na snívanie. Rozdielov medzi bosorákmi a bosoráčkami je hneď niekoľko:

• Ženy uchovávajú svoje spomienky v lone a muži v srdci.
• Ženy čerpajú energiu priamo cez lono, muži sa na ňu potrebujú napojiť.
• Ženy sa spájajú s vetrom.
• Ženy majú pred sebou po celý život prístupný prechod do iného sveta – a počas menštruácie ho dokážu ľahko využiť.
• Ženy vstupujú do snívania inak ako muži: kým ženy snívajú po ležiačky, muži sa do snívania ľahšie dostanú po sediačky.
• Do oblasti bosoráctva vstupujú ženy inak ako muži. Mužov treba nalanáriť. Ženy idú z vlastnej vôle. To je aj rozdiel v ich neskoršom bosoráckom raste – mužov treba viesť kým ženy treba skôr obmedzovať, kontrolovať, aby nepoprekračovali všetky možné hranice.
• Ženy nedokážu prekročiť samy od seba paralelné línie, ale keď sa dostanú na druhú stranu reality, nemajú problém uvoľniť sa a akceptovať ju, kým muži síce sami paralelné línie prekročiť vedia, ale majú problém prispôsobiť sa tomu, čo za nimi nájdu.

Tých rozdielov sa asi nájde oveľa viac. Keď sa o nejaký znova potknem, doplním ho sem.

Ženy a vietor

Ženy-bosoráčky sa spájajú vždy s nejakým smerom vetra. Muži to nemajú. Keď fúka daný vietor, je žena-bosoráčka iná; môže “svoj” vietor použiť na čokoľvek, čo potrebuje dosiahnuť. Keď sa zmení smer vetra na “jej” vietor, stáva sa z vetra jej pomocník.

Ženy a vietor majú veľa spoločného, preto ženy-bosoráčky vietor vyhľadávajú. Aj v Castanedovi aj v Tunneshende som našla pasáže, kde sa opisuje, ako sa žena nahá rozloží na skalu a nechá sa ovievať vetrom. Bosoráčka Soledad Castanedovi hovorila, že ak sa žena ukľudní a vyprázdni svoju myseľ od vnútorného monológu, “jej” vietor si ju nájde. Nemusí pritom byť nahá, ale vraj to pomáha. Keď spolupracuje s vetrom, učí sa vraj žena-bosoráčka oveľa rýchlejšie.

To isté som čítala aj v Merilyn Tunneshende.

Vietor vchádza do tela ženy cez lono. Keď vnikne do lona, nadviaže kontakt a začne žene hovoriť. Čím uvoľnenejšia je žena, čím menší vnútorný monológ má, tým jasnejšie ho počuje.

Vetry sú štyri: prvý je vánok, východný vietor, ktorý predstavuje raňajší vietor. Prináša nádej a svetlo a je znakom nového dňa. Niekedy je jemný a takmer nepozorovateľný; inokedy je dotieravý a nepríjemný.

Ďalší vietor je severný vietor: silný, teplý alebo studený alebo oboje súčasne. Je to poludňajší vietor. Fúka plný energie, ale aj pný slepoty. Vyráža dvere a rúca steny. Bosorák, ktorý chce používať tento vietor, musí byť sám veľmi silný.

Tretí vietor je  západný vietor, chladivý, popoludňajší. Smutný a ťaživý. Nikdy ťa nenechá na pokoji. Studí a rozplače. Má však v sebe takú hĺbku, že je viac než hodnotné pracovať s ním.

Posledný vietor je južný, horúci vietor. Zohrieva a ochraňuje a všetko obaľuje. Pre bosorákov je to nočný vietor. Jeho sila je najväčšia v tme.

Vietor má aj svoju osobnosť.  Východný je rozpustilý, premenlivý a neuchopiteľný. Západný je náladový a melancholický a stále pobáda k dumaniu. Južný je šťastný, uvoľnený a temperamnentý. Severný je energický, netrpezlivý a kontrolujúci.

Ženy a trhlina

Ženy sú špeciálne ešte v jednej veci – pred nimi sa nachádza niečo, čo Castaneda nazýva “trhlina” (crack). Cez trhlinu sa dá dostať do iného sveta. Kým muži si trhlinu musia vytvoriť, žena ju má pred sebou stále.

Obraz sveta si udržiavame našou pozornosťou. Bosoráka je veľmi ťažké vycvičiť, pretože jeho pozornosť je vždy uzavretá, na niečo sústredená. To, na čo sústreďujeme pozornosť, udržiavame “nažive”. Jedna zo základných téz dona Juana znie: keď  prestaneme sústreďovať pozornosť na svet, svet skolabuje. A ženy preto, že  väčšinu času nesústreďuje svoju pozornosť na nič, bývajú stále otvorené. Platí to hlavne počas menštruácie.

Keď žena menštruuje, nedokáže sa dobre sústrediť. To je tá “trhlina”, ktorú pred sebou má. Miesto toho, aby sa snažila sústrediť, mala by žena nechať obrazy voľne plynúť, napríklad nezúčastneným pozorovaním kopcov, vody alebo oblakov.

Keď takto pozorujeme s otvorenými očami, oči sa unavia a nám sa začne točiť hlava; keď to robíme s poloprivretými očami a často pritom žmurkáme a pohybujeme sa od kopca ku kopcu, od oblaku k oblaku, dokážeme sa tak pozerať celé hodiny, niekedy celé dni. Niekedy totiž treba pozorovať celé dni, než sa trhlina otvorí.

Ženy a bosorácke videnie

Pod videním Castaneda nikdy neopisuje fyzické videnie, ale skôr akt vnímania mimofyzickej reality. Aj ten je u žien iný ako u mužov (predpokladám, pretože som akosi ešte nikdy nebola muž 🙂 ). Pri rozhovoroch s la Gordou sa jej Castaneda raz pýtal, aby mu popísala pocit, ktorý má pri tom, keď vidí… A pretože už vieme, že zhmotňovanie sa deje tým, že dokážeme v tele nasimulovať pocit, akoby daná situácia nastala, je la Gordin popis pre ženy dobrým návodom:

“Ako si videla všetko toto?”
“Jednoducho mi to prišlo.”
“Ale ako?”
“Mala som pocit, ako keď vidím, ktorý začal hore na mojej hlave, a vtedy som vedela to, čo som ti práve povedala.”
…
La Gorda povedala, že ten pocit začal hore na vrcholku hlavy a potom zišiel nadol jej chrbtom a okolo jej pása do jej lona. Cítila ho v svojom tele ako pohlcujúce mravenčenie, ktoré sa zmenilo na poznanie.

Štyri rohy sveta

Pri čítaní Castanedu som sa stretla so zaujímavou poznámkou o “štyroch rohoch” (four corners). Pravda je taká, že to nie je výlučne o ženách, ale ženy fungujú lepšie ako “štyri rohy”. A čo tie “štyri rohy” sú?

Keď sa nagual (v zmyle: vodca bosorákov) vydáva na nejaké riskantné podujatia, potrebuje mať svoju bezpečnosť poistenú. “Štyri rohy” preňho predstavujú takúto poistku. V princípe môže ísť o hocikoho, ale pokiaľ ide o štyri ženy, každú spojenú s iným vetrom, je jeho sila mnohonásobná.

V The Second Ring of Power som našla popis jednej takejto situácie. Nazýva ju tam “postoj moci toltéckeho bojovníka”. Castaneda tvoril stred tohto rozmiestnenia – zaujal pozíciu “bojovníka”, článku spájajúceho štyri rohy sveta. 

Bosoráčka Lidia si stala oproti nemu po jeho pravej strane, vzala ho za ruku, dlaňou na dlaň bez prepletenia prstov a potom sa ľavým ramenom zahákla o jeho pravú ruku tesne nad lakťom a pritisla sa k nemu. Tvorila “východný roh” a zbraň, ktorú toltécky bojovník drží.

Roznako si oproti nemu z ľavej strany stala bosoráčka Josefina. Tvorila “západný roh” a zachytávač duchov, ktorý drží bojovník v ľavej ruke.

Bosoráčka Rosa sa mu postavila tvárou v tvár, zahákla svoje ramená popod jeho pazuchy o jeho plecia.  Tvorila “severný roh”, štít, ktorý chráni predok bojovníka.

Bosoráčka la Gorda sa postavila za neho, ovinula mu ruky okolo pása z preplietla si presty nad jeho pupkom. Predstavovala “južný roh”, košík, v ktorom bojovník nosí na chrbte svoje silové predmety.

Prirodzený postoj bojovníka v tomto útvare bol tvárou na sever, aby mohol zbraň držať svojou pravou rukou. Ale každý toltécky bojovník má dve tváre, z ktorých každá pozerá opačným smerom – a tak jeho druhá tvár sa pozerá na juh. Táto “druhá tvár” je totožná s druhou pozornosťou.