Ďalší z článkov, čo som našla na internete, sa venuje odstraňovaniu nízkych vibrácií z nášho života. Zástupne za nízke vibráciu tu stojí strach. Väčšina z nás má celkom jedinečnú sadu drobných a väčších strachov, ako napr. obava o blízkych, finančné obavy a podobne. Mávame však aj veľa “univerzálnych” strachov – nazvime si ich “kolektívne obavy” -, ktoré nám sprostredkuje naše okolie.

Tieto obavy sa často viažu k situáciám, v ktorých sme sa cítili zraniteľní a bezbranní, ako napríklad celosvetová pandémia (a vakcíny na ňu), teroristické útoky, ekonomická a finančná kríza…

Nielenže o týchto desivých veciach stále vidíme alebo počúvame z médií a od ľudí okolo nás, ale energia takéhoto kolektívneho strachu vsiakne do poľa našej reality (kvantového Poľa/hologramu) a zostáva okolo nás rezonovať.

Pretože sme všetci prepojení s kolektívnym vedomím, môžeme túto negatívnu energiu absorbovať i pri našich denných rutinách, ktoré s danou obavou nemajú nič spoločné!

Inými slovami: ak sa spoločnosť rozhodne manipulovať a kontrolovať ľudí, aby zostávali v nízkovibračnom stave strachu – toto je schodná cesta…

Cítili ste sa niekedy už zraniteľní, nervózni, netýkaví – a bez zjavnej príčiny? Aj keď sa nám vo všetkom darí, môžeme byť ovplyvnení týmito kolektívnymi obavami a následne sa cítiť nesvoji. A čo je horšie, len čo sa sústredíme na tieto nízkovibračné pocity, začíname dodávať energiu kolektívnym obavám a zosilňujeme ich pôsobenie na nás i na iných ľudí! 

Ako znížiť dopad kolektívnych obáv?

Nie je jednoduché dosiahnuť, aby sme neabsorbovali všetky tie desivé správy – hlavne vtedy, keď sme nimi dennodenne obklopení… (helar: Niekde som čítala krásny príklad toho, ako médiá skresľujú naše vnímanie sveta. Bol to príklad ostrovného štátu v južnom mori, ktorý pozostáva z 360 ostrovov. V mori žijú žraloky. A kedy-tedy nejaký žralok zaútočí na plavca. V podstate nie častejšie ako raz do roka. Raz do roka, to nie je veľa… ale ostrovy majú spoločnú televíziu. A v nej nájdete dennodenne správu, že na ostrove XY zaútočil žralok na človeka… Nakoniec si ľudia myslia, že len čo vlezú do vody, niečo ich zozžerie. A to všetko len preto, že médiá ich zásobovali sústavne hororovými historkami, pretože nešťastia, katastrofy, horory a surovosti najviac pútajú ľudský záujem!)

Miesto toho, aby sme týmto hororom podľahli, môžeme urobiť niekoľko vecí.

Prvý, najzjavnejší krok je obmedziť dobu, kedy sedíme pred televíziou – a to hlavne v obdobiach, keď sa udiali nejaké hororové príbehy a televízne noviny ich vykuchávajú do poslednej nitky. Príklad z našej televízie: niekde na ceste sa stane nehoda, autobus sa prevrhne a spústa ľudí zomrie. Prvý deň sa o tom hovorí a ukazujú sa obrázky a hovorí sa s tými, čo prežili – a halvne tými, čo bez ostychu plačú na kameru. (Slzy dojímajú a priťahujú pozornosť.) Druhý deň ukazujú tie isté obrázky a zopár plačúcich z prvého dňa a pridajú k tomu rozhovory so záchranármi. Tretí deň hovoria s vyšetrovateľom – a zase idú snímky z nešťastia. Štvrtý deň je problém, kde budú koho pochovávať. Piaty deň sú výsledky rozborov krvi šoféra. Šiesty deň sa hovorí so starostom mesta, kde ľudia bývali alebo pri ktorom sa nehoda udiala. Siedmu deň sa začína pripravovať pohreb. Osmy (malo byť ôsmy, ale neviem napísať veľké ô) deň sa rozposielajú pozvánky na pohreb. Deviaty deň sa pochováva. Desiaty deň niektorý zo zranených podľahne zraneniu. Jedenásty deň začína prokuratúra zvažovať, koho za to verejne popraví. Dvanásty deň niektorý z pozostalých niekoho obžaluje… a takto to ide dokola. Jedno nešťastie, ale denne ho vidíme na obrazovke a náš mozog to vyhodnocuje ako “denne sa prevracajú na cestách autobusy a zomierajú ľudia a pozostalí plačú”. (A potom je prvé výročie nehody, iná nehoda, pri ktorej sa spomenie aj táto, …)

Ak sa tomuto strašeniu vystavíme, len tým posilňujeme vlastný pocit zraniteľnosti a zvyšujeme intenzitu kolektívnej obavy. Ak teda hľadáme zdroje informácií, mali by sme vyhľadávať tie, ktoré majú čo najväčšiu šírku (a tak nie sú nútené “vykuchávať” staré správy) a poskytujú skôr faktografiu ako rozhovory s pozostalými. A ak už sme konfrontovaní s niečím desivým, mali by sme svoju pozornosť čo najrýchlejšie obrátiť na niečo, čo nás nedesí.

Navyše si sústavne pripomínajme, že prevažná väčšina vecí, ktorých sa obávame, sa nikdy neprihodí. Ak si pripomenieme, že venovanie pozornosti niečomu negatívnemu to negatívne k nám priťahuje (LOA), rozhodne si začneme viac kontrlovať svoje myšlienkové pochody!

Keď sa niečo hrozné udeje a my vedome presmerujeme svoju pozornosť na niečo menej hrozné, pozitívne, pomáhame tým vyvážiť negatívne informácie, ktoré sme nechtiac nazbierali. Ak si do života cielene a plánovito naprogramujeme pozitívne a radostné zážitky, vedieme tieto pocity do kvantového poľa a tým vyvažujeme aj jeho negativitu!