(Prepáčte preklepy, pôvodne som to písala bez diakritiky a niečo mi možno uniklo.) (A pretože som sa stretla s tým, že toto niekto označil za “čiernu mágiu”, tak len pripomínam, že ide o obyčajnú psychológiu, nič viac. 😉 )
Na svete sú rôzni ľudia – jedným ide všetko ľahko a hravo, iní o všetko bojujú a dosahujú, ďalší veci skúmajú a usudzujú a plánujú a plány im vychádzajú, iní zasa majú schopnosť vcítiť sa do tých druhých a pomáhať im. Ak sa však títo poslední „vcítia“ až príliš, zmení sa dobrý a príjemný svet na nepriateľské miesto, kde sa nevedia presadiť, kde ich ostatní využívajú, kde ich stíha smola a kde treba byť stále v strehu a predvídať budúce problémy. Temné okamihy začnú prevažovať nad okamihmi úspechu a z normálneho človeka sa postupne stane „bojovník“ alebo „obeť“.
Keď to nastane, je tu vysoká pravdepodobnosť, že daný človek stratil kontrolu sám nad sebou a spadol do kodependencie, teda „spoluzávislosti“.
Kodependencia je zvláštna forma nesamostatnosti: človek svoju hodnotu odvodzuje od toho, nakoľko sa mu darí napĺňať očakávania iných a „zachraňovať svet“. Jedno aj druhé robí nezávisle od toho, či si to prostredie praje alebo nie – jednoducho to robí z vlastného vnútorného presvedčenia. Tým ostatných vtláča do roly tých, ktorým treba pomáhať – a to aj proti ich vlastnej vôli…
Vo vzťahovo orientovaných kultúrach (napríklad slovenskej) je kodependencia bežnejšia než vo výsledkovo orientovaných kultúrach, ale vyskytuje sa všade. Jej problém je, že sa o nej obvykle nehovorí. Keď sa dostavia následky – depresie, samovraždy, tyranstvo a emocionálna závislosť – liečia sa obvykle následky, ale nie samotná príčina. Preto má bosorák i obyčajný človek veľkú šancu, že si aspoň raz v živote vyláme zuby na kodependentnom jedincovi… A to má ešte veľké šťastie, ak príznaky kodependencie neobjaví u seba!
Takže: čo to vlastne je, tá kodependencia?
Spočiatku sa kodependencia začala skúmať v skupine partnerov alkoholikov a drogovo závislých ľudí a takmer výlučne sa spájala s touto situáciou. Neskôr sa zistilo, že sa vyvíja aj v zdanlivo nesúvisiacich prostrediach: napr. matky ťažko zvládnuteľných deti ju dostavajú, hoci rodinné zázemie je celkom funkčné; deti alkoholikov ju majú; ľudia starajúci sa o chronicky chorých ju majú; ľudia žijúci s nezodpovednými osobami ju majú; rozšírená je medzi zdravotníckym personálom, sociálnymi pracovníkmi a inými “pomáhajúcimi” povolaniami.
Jednou podmienkou pre vznik kodependencie je život so závislým človekom (alkoholikom, narkomanom, gamblerom), inou je vyrastanie v rodine, kde funguje sada nepísaných, tichých pravidiel, ktoré nepripúšťajú diskusiu o problémoch. Nesmie sa otvorene prejavovať emócia, nie je možné priamo a otvorene komunikovať, kladú sa nerealistické očakávania (nesmieš byť ľudský, zraniteľný, omylný, sebecký, dôverčivý, nesmieš si užívať a pod.).
Podľa mňa možno najlepšia definícia kodependencie je od Roberta Subbyho (Co-Dependency: An Emerging Issue): “Emocionálny, psychologický a behaviorálny stav, ktorý vzniká ako následok dlhodobého vystavenia jedinca utiesňujúcim pravidlám (a ich dodržiavaniu) – pravidlám, ktoré znemožňujú otvorené vyjadrovanie pocitov, ako aj priame diskutovanie osobných a medziľudských problémov.”
Kodependencia je choroba, lebo je progresívna. Zo správaní sa stanú návyky a tie už potom bežia podvedome (ako autopilot). Najprv sú správania určené na sebaobranu, ale neskôr začnú zasahovať aj do situácií, v ktorých sú neužitočné alebo dokonca ohrozujúce. “Mnohí kodependenti ledva prežívajú; väčšina z nich nemá naplnené svoje základné potreby.”
Ak sa aj preruší vzťah s osobou, ktorá kodependenciu vyvolala, choroba nezmizne: kodepenďák si proste nájde inú, “náhradnú” osobu presne tých istých kvalít… Kodependencia totiž mení náš pocit sebahodnoty – znižuje sebahodnotu k nule.
Kodependencia je primárne reaktívny proces: kodepenďáci reagujú; prereagujú, nedoreagujú (reagujú na stres a neistotu života) – ale NEKONAJÚ. Ich reakcia ústi do sebazničenia, nie sebazáchrany.
Ako sa prejavuje?
Kodependentní ľudia majú veľké množstvo niekedy dosť protichodných prejavov, ktoré všetky vyplývajú zo zníženého pocitu sebahodnoty: “nevyhovujú”, “sú iní”, “nemajú ich radi”, “niečo si nezaslúžia” a podobne.
A ako ich vníma okolie? Tu je pohľad narkomana na svoju kodependentnú rodinu: hostilní, kontrolujúci, manipulatívni, nepriami, vyvolávajúci pocit previnenia, ťažko sa s nimi komunikovalo, obvykle nepríjemní, niekedy priamo nenávistní, stále brániaci mu nadrogovať sa tým, že mu skrývali pilulky či alkohol… (Kodependentní ľudia upierajú obvykle iným ľuďom právo rozhodovať o svojom živote, lebo majú pocit, že to vedia „lepšie“.)
Lekári vytvorili celé spektrum kodependentného správania sa: vyhovovači, ktorí sa snažia ulahodiť iným ľuďom – martýri, ktorí sa obetujú pre iných ľudí – stoici, ktorých sa utrpenie iných nedotýka – tyrani, ktorí vnucujú svoju vôľu iným – popínavé rastliny, ktoré nedokážu žiť bez svojho „lepšieho ja“ – bútľavé rastliny, vyhorené, nič nechcejúce, ktoré samy seba opustili.
“Akosi sa strácam v iných ľuďoch. Ak môj muž je šťastný – a za to sa cítim zodpovedná -, tak aj ja som šťastná. Ak sa hnevá, cítim sa zodpovedná aj za to. Som vystrašená, zúfalá a nervózna, až kým sa neukľudní. Snažím sa dosiahnuť, aby sa cítil lepšie – a ak to nedokážem, mam pocit zlyhania.” Kodependenti sú slepí voči svojim vlastným problémom. Sú ubolení, sťažujú sa a snažia sa kontrolovať každého a všetko okrem seba samých. Väčšina kodependentov je posadnutá inými ľuďmi. S veľkou presnosťou a detailom recitujú dlhé zoznamy toho, čo daná osoba urobila alebo neurobila, čo si myslela, čo cítila, urobila alebo povedala (a rovnako aj čo necítila, neurobila, nepovedala). Kodependenti vedia, čo by ten druhy mal alebo nemal robiť (v zmysle “vedia lepšie”). A veľmi zoširoka sa čudujú, prečo to urobil alebo neurobil.
Test: Koľko z toho platí pre vás?
Kodependencia sa prejavuje rôznymi spôsobmi. Každý z nás má niektoré z prejavov. Je to podmienené tým, že v živote máme aj situácie, kde sme neuspeli, nie len tie víťazné zážitky… Ale keď si budete čítať zoznam prejavov a pomaly pri každom z nich sa nájdete, je vysoká šanca, že vaše správanie sa obráti proti vám, ak s tým niečo neurobíte! Neexistuje šťastný kodependentný človek. A neexistuje kodependentný bosorák. Šťastie i bosorovanie sú veci, ktoré si vyžadujú slobodu voľby, nie nutkavý prejav. Ak teda začnete mať podozrenie, že máte viac kodependentných prejavov, ako je vhodné, prejdite okamžite do protiútoku – a začnite zoznamom krívd!
Tak, a tu sú teda prejavy kodependentných ľudí (veeeeeeľmi stručné 😛 ):
-
myslia si a cítia sa zodpovední za iných ľudí – za ich pocity, myšlienky, činy, rozhodnutia
-
keď iní majú problém, pociťujú kodependenti nervozitu, úzkosť, ľútosť a vinu
-
majú nutkanie pomôcť inej osobe vyriešiť problém: nevyžiadané dobre rady, rýchla séria rôznych návrhov, ochorovanie pocitov
-
predpokladajú potreby iných ľudí
-
čudujú sa, prečo iní nerobia to isté pre nich
-
súhlasia, aj keď vovnútri nesúhlasia
-
nevedia, čo sami chcú/potrebujú, alebo keď to vedia, povedia si, že sú dôležitejšie veci na svete
-
uprednostňujú potreby iných pred vlastnými
-
nevedia prijímať – cítia sa vtedy neistí alebo previnilí
-
sú smutní, lebo celý život dávajú iným a nikto nedáva im
-
majú pocit, že ľudia v ťažkostiach sa k nim zbiehajú ako k majáku
-
nudia sa alebo sa cítia prázdni, keď nemajú nejakú krízu, o ktorú by sa postarali
-
cítia sa stále pod tlakom a v časovej tiesni
-
v hĺbke duše veria, že iní ľudia sú zodpovední za nich
-
cítia sa neuznaní, potlačení a používaní
-
dávajú si vinu za všetko
-
večne sa za všetko kritizujú: za to, čo si myslia, čo cítia, ako vyzerajú, ako sa správajú a čo robia
-
nevedia prijať pochvalu alebo kompliment, ale ich nedostatok ich deprimuje
-
cítia sa iní ako zvyšok sveta
-
myslia si, že nevyhovujú
-
nevedia si užívať a baviť sa – hneď majú pocit viny
-
boja sa odmietnutia
-
berú veci osobne
-
boja sa robiť chyby
-
očakávajú od seba perfekciu a čudujú sa, prečo ju nedokážu nikdy dosiahnuť
-
majú veľa “by bolo treba”
-
získavajú umelý pocit sebahodnoty z pomáhania iným
-
želajú si, aby sa im stalo niečo dobré, ale neveria, že to nastane
-
neveria, že si zasluhujú šťastie a dobré veci
-
neveria, že by ich iní mohli mať radi.
-
boja sa byť samými sebou
-
vyzerajú rigídni a pod kontrolou (=ovládajúci sa)
-
robia si starosti nad tými najsmiešnejšími vecami
-
hodne hovoria a rozmýšľajú o iných ľuďoch (problémy alebo správanie iných ľudí ich oberajú o spánok)
-
snažia sa nachytať ľudí pri prešľapoch voči „vhodnému“ správaniu
-
boja sa nechať veciam a ľuďom voľný priebeh
-
myslia si, že vedia najlepšie, ako by sa veci mali správne vyvíjať a ľudia správne správať
-
snažia sa kontrolovať ľudí a udalosti prostredníctvom bezmocnosti, viny, nátlaku, hrozieb, dávania rad, manipulovania alebo dominovania
-
cítia sa kontrolovaní ľuďmi a udalosťami
-
tvária sa, že situácia nie je v skutočnosti až taká zlá
-
zamestnávajú sa všeličím, len aby nemuseli o veciach premýšľať (stávajú sa z nich workoholici)
-
majú nutkanie míňať peniaze či prejedať sa
-
necítia sa spokojní so sebou alebo aspoň vyrovnaní
-
hľadajú šťastie vonku, mimo svojej osoby (upínajú sa na hocičo a hocikoho, od koho si sľubujú šťastie)
-
cítia ochromujúci strach zo straty človeka či veci, od ktorej si sľubujú šťastie
-
nemajú radi sami seba (myslím, že správny vyraz je POHŔDAJÚ samými sebou)
-
často hľadajú lásku u ľudí neschopných lásky (to im potvrdzuje potom ich pôvodný pocit nevyhovovania)
-
veria, že im nikdy nikto nepomôže
-
stotožňujú lásku a bolesť
-
cítia, že ľudí viac potrebujú než chcú
-
trápia sa nad tým, či ich iní majú radi
-
nerozoberajú a nevedia povedať, či oni majú radi tých “iných”
-
od vzťahov očakávajú, že im poskytnú všetky tie dobré pocity
-
keď sa zamilujú, strácajú záujem o svoj vlastný život (tzv. “rozpustia” sa vo vzťahu)
-
zotrvávajú v nefunkčných vzťahoch (lebo sa boja, že by sa sami o seba nevedeli postarať)
-
čudujú sa, či niekedy vôbec nájdu lásku
-
vyvíjajú nátlak
-
prosíkajú
-
rozdávajú rady s presnými návodmi
-
nehovoria, čo si myslia
-
nemyslia to, čo hovoria
-
keď niečo chcú, žiadajú o to nepriamo, napr. naznačovaním, vzdychaním a pod.
-
majú problémy isť priamo k veci
-
snažia sa hovoriť to, čo ľudí donúti konať tak, ako od nich chcú
-
rozoberajú iných ľudí
-
vyhýbajú sa hovoriť o sebe samých, svojich problémoch, pocitoch a myšlienkach
-
čakajú s vyjadrením svojej mienky, až kým poznajú mienku ostatných
-
majú problém vyjadriť úprimne, otvorene a vhodne svoje pocity
-
hovoria o sebe cynicky, sebaponižujúco alebo nepriateľsky
-
večne sa ospravedlňujú, že otravujú iných ľudí
-
hovoria, že nebudú tolerovať iste správanie, postupne zvyšujú svoju toleranciu, až nakoniec odtolerujú všetko to, čo hovorili že tolerovať nebudú
-
nariekajú, obviňujú a snažia sa kontrolovať, ale pritom neprejavia ani naznak, že by mohli zo situácie odkráčať
-
nakoniec sa napália a stanú sa totálne netolerantnými
-
neveria iným ľuďom
-
potláčajú svoje pocity hnevu
-
hodne plačú, upadnú do depresie, prežierajú sa, ochorejú alebo robia ohavnosti, len aby oplatili iným ľuďom ich správanie; konajú nepriateľsky alebo majú záchvaty zúrivosti
-
trestajú iných za to, že ich rozhnevali (alebo aj vopred, keď majú pocit, že by ich mohli rozhnevať)
-
emocionálne sa odťahujú od svojho partnera
-
čudujú sa, prečo sex nevychutnávajú
-
vymýšľajú si dôvody, aby nemuseli mať sex
-
majú silne sexuálne fantázie o iných ľuďoch
-
majú problémy byť spontánni a baviť sa
-
ich rozhodnutia a emócie kmitajú z extrému do extrému.
Keď to prepukne naplno…
Posledné štádium sa prejavuje nasledovne:
1. sú letargickí
2. dostanú depresie
3. stiahnu sa do izolácie
4. totálne stratia denné rutiny a štruktúru dňa (napríklad sa to prejavuje tým, že celý deň prespia, že sa neumývajú, opustia sa, civia celý deň na televíziu a pod.)
5. zanedbávajú svoje povinnosti (v tom aj deti)
6. prepadnú beznádeji
7. začnú plánovať únik zo vzťahu, v ktorom sa cítia chytení do pasce
8. pomýšľajú na samovraždu (agresia voči sebe)
9. začnú byt násilnícki (agresia voči okoliu)
10. začnú prejavovať vážne známky emocionálnych, mentálnych alebo fyzických porúch.
Najhoršie je, že kodepenďáka z toho nemôže dostať nikto – len on sám. Ale najneskôr od bodu 4 až do bodu 9 je to „beznádejný prípad“, ktorý sa postupne od situácie i od seba dištancuje a stráca posledné záchvevy citu, sebaľútosti, súcitu alebo dôvery v to, že konaním niečo dosiahne… Ak to prežije a dostane sa až do bodu 9, dokáže sa z toho vysekať, pretože agresia voči okoliu predpokladá hnev a hocijaká emócia je lepšia než žiadna emócia!
Ako vyliezť zo začarovaného kruhu?
Prvý krok je priznať si, že niečo s vami nie je v poriadku: vidieť svoje prejavy ako to, čo skutočne sú – kontraproduktívne „údery na oplatu“ voči každému a všetkým… Keď som sa dožila do štádia 9, pomohli mi znovuobjavené emócie začať so sebou niečo robiť. A hoci som nikdy nemala potrebnú disciplínu, v tomto jednom prípade som jej bola schopná!
Dnes mi na stene, každý deň na očiach, visí nasledovný „ťahák“:
1. REAGUJEŠ? Väčšinou, keď stratíš kľud, vyzerá to nasledovne: cítiš strach, napätie, hnev, ústrk, sebaľútosť, hanbu, zmätok, obavu, odmietanie.
2. UKĽUDNI SA… Keď zbadáš reakciu, nič nehovor ani nerob – kým sa ti myseľ neukľudní. Vystúp zo situácie (emocionálne, mentálne aj fyzicky). Rob niečo iné.
3. ANALYZUJ, ČO SA STALO. (Tuto si treba vytvoriť návod pre váš špecifický problém – môj boli prehnané reakcie.) Ak ťa niečo vážne vytočilo, pozhováraj sa o tom – V ŽIADNOM PRÍPADE TO NEZAŽER DO SEBA! Udrel niekto na tvoje slabé miesto? Je to skutočne koniec sveta, alebo len náramne mrzuté?
4. ROZHODNI, ČO UROBÍŠ. Rozhodni s chladnou hlavou, na základe reality. (Zasa komentár podľa individuálneho problému – u mňa to bola snaha obracať iných na svoju „vieru“.) Nezodpovedáš za to, aby ostatní “pochopili”. Zodpovedáš LEN ZA SEBA. A ak nie si v kľude, nerozhodni – ešte nenastal čas rozhodnúť.
Kedysi som ho študovala pri každom pohnutí citov. Dnes už nemusím. Ale kedy-tedy sa naň pozriem a snažím sa spomenúť si, či som v poslednej dobe tieto „prikázania“ niečím predsa len neporušila…
A ako vyzerá postup?
-
Najprv si zadefinujeme, čo je náš problém. Ako vyzerajú situácie, kde zlyhávame? Ako pomôcku môžeme použiť zoznam nevhodných kodependentných správaní.
-
Urobíme si zoznam parametrov takýchto situácií. Z neho si potom vyberieme emócie, podľa ktorých hocikedy zistíme, že táto situácia začína nastávať. Tieto emócie si zapíšeme do bodu 1 predchádzajúceho „ťaháku“.
-
Potom si zadefinujeme, čo spúšťa neželanú reakciu. Je viazaná na isté prostredie alebo na istých ľudí? Budeme sa im vyhýbať, nakoľko to len pôjde. Zistenia si zapíšeme do bodu 3 nášho „ťaháku“.
-
Nato si urobíme “výhybku”, teda náhradné správanie. Najčastejšie vyzerá ako odstup od situácie alebo odchod z nej. Keď nás niekto začne rozčuľovať a cítime potrebu usporiadať jeho život podľa našej predstavy, povieme si STOP! a zo situácie odídeme. Venujeme sa miesto toho niečomu inému, čo nám spôsobuje potešenie. Zakážeme si myslieť na situáciu, z ktorej sme odišli. (A dodržíme to.)
-
Nakoniec, keď už sme sa skľudnili a zbavili celkom pocitov spojených s danou situáciou, porozmýšľame, aké rôzne možnosti riešenia danej situácie existujú pod slnkom. Samozrejme, prvé nás napadne to naše. Nesmieme sa uspokojiť s tým, že je jediné! Pýtame sa sami seba: „Čo presne chcem dosiahnuť?“ a dáme si celkom otvorenú, úprimnú odpoveď. Pokiaľ ukazuje na to, že chceme, aby niekto iný zmenil svoje správanie, vezmeme na vedomie, že z nás hovorí kodependencia. Nemôžeme zmeniť správanie iných alebo okolitého sveta. Jediné, čo môžeme zmeniť, je naša reakcia na tieto správania. Takže začneme hľadať spôsob reagovania, ktorý od iných nevyžaduje nijaké zmeny – úpravu svojho vlastného správania. Urobíme si zoznam možností. (Tieto môžeme doplniť do bodu 4 nášho „ťaháku“ hore.)
-
Keď si vyberieme, ako budeme v budúcnosti v takejto situácii reagovať inak a bez emócií, ideme „do terénu“ a vyskúšame si toto správanie. Ak nám bolo veľmi proti srsti alebo neviedlo k zlepšeniu, siahneme po ďalšom v našom zozname. Skúšame tak dlho, až nájdeme reakciu, ktorá nám „sedí“ a ktorá nevedie ku kodependentným prejavom.
A potom si sadneme a pochválime sami seba, že máme za sebou prvú lekciu bosoráckeho stalkingu – zručnosti potrebnej na Ceste mágie!
Eprakone - ezoterika a spiritualita 
ahoj hela,
ako syn alkoholika viem presne o com clanok hovori, aj ked som nazov kodependencia nepoznal….nastastie som si niektore svoje nespravne postoje zacal uvedomovat relativne skoro, ale zbavit sa vsetkych navykov ktore pestujes do 18 roku zivota ako normalnu sucast zivota je naozaj velmi velmi tazke a s niektorymi bojujem stale…. mne osobne najviac pomohla zmena prostredia (odstahovanie sa tam kde ma nikto nepozna a budovanie medziludskych vztahov od nuly – v starom prostredi sa navyky dost rychlo vratilil), sustredenie sa na sport a zaluby a najme partnerka z harmonickeho manzelstva…
Páči sa miPáči sa mi
Ahoj, Helar,
Tu som zistila, že spolu s mojím priatelom sme navzájom kodependentní- totiž tu som zistila, že sa to tak volá a že to treba vykoreniť. Dosť blbé na to, že sa máme radi a sme spolu takmer dva roky 🙂 Pokúsim sa hlavne zvládnuť seba, ale už tuším, kam to v našom vzťahu asi povedie… Neviem, či sa mám pokúsiť potom pomôcť aj jemu (lebo viem, že je dobrá duša a bude ma mrzieť, ak ho ľahkovážne odpíšem zo svojho života) a ak to nepochopí, tak dovi…Alebo je táto veta opäť príznakom kodependencie z mojej strany. U neho sa to prejavuje tým, že je veľmi citovo zraniteľný a stále na mna dohliada, plánuje a rozmýšľa za mňa, “riadi” aj môj voľný čas, takže často “prchám” a zatajujem, že som mala voľno, aby som ho mohla stráviť aj sama so sebou a svojimi záujmami. Ked mu to poviem, tak sa chudák trápi a zožiera, že zlyhal, že ma nevie uspokojiť a urobiť šťastnou. Všade chce so mnou chodiť, až mám pocit, že už nevlastním súkromie. Vážim si síce jeho starostlivosť, aj som mu to povedala, ale…takto to nie je zdravé. Sťažuje si, že som nevypočitateľná a náladová a mne je to zas lúto, že sa trápi a často zase obetujem svoju osobnosť, aby sa netrápil. A takto dokola. A tiež ma berie za svoj majetok, myslí a koná podla seba a je presvedčený, že pre mna je to tiež ideálne. Už som raz pred pol rokom tento vzťah preto ukončila a psychicky sa skoro zosypal. Neakceptoval to a o dva dni ked som pricestovala, s kyticou vypátral, kde som a konal sa dlhý rozhovor, kde som príčiny jasne vysvetlila. Bol vyvalený, ale povedal, že človek sa môže zmeniť aj k lepšiemu a že urobí všetko, aby som bola spokojná, čo ma ale vydesilo, lebo tá veta znie dosť divne. prišlo mi to akoby mi nahováral, že sa vzdá svojej identity, čo som mu povedala, že od neho práve nechcem. Že nechcem nič, len voľnosť pre neho aj pre seba. Zdalo sa, že moc mu to nevonia, lebo som sa zrejme stala jeho hobby. Ale poľavila som napriek divnému pocitu (kodependentný prejav) a súhlasila som, že to ešte skúsime, ale zostáva to otvorené. Odvtedy sa snaží (ja tiež)- on je menej “panovačný” a ja sa zas viac snažím ozvať, ked sa mi niečo nepáči. A on sa zas krčovito snaži ma aj počúvať, aj ked sa sem tam zabudne. Aj ja sa občas zabudnem. Neviem. Nechám tomu voľný priebeh. Dakujem, Helar za rozlepenie mojich ospalých očí!
Páči sa miPáči sa mi
Prečítala som si teraz predchádzajúci komentár zistila som, že som zabudla dodať, že som dcérou alkoholika, ktorý bol a je kodependentný na mame a na mne. Kedysi som bola aj ja na nom (cítila som sa zodpovedná za jeho nálady a povolaná vnášať do rodiny mier napríklad aj tým, že som bola bez chrbtovej kosti a každému navonok všetko tolerovala), ale prerušila som to. Teraz ked to na mna zas príde, tak to riešim humorom a snažim sa všetkých rozosmiať, aby sa pozornosť upriamila na niečo uplne iné, než na hádky o ničom a osobné útoky. Aj ked na mna nikdy neutoči ani neutočil . Lenže, ked proti nemu prejavim nespokojnosť, alebo zlu mienku o nom, správa sa akoby prišiel o rozum -cítiť z neho zúfalstvo, beznádej a začne útočiť na mamu, že proti nemu hucká deti. Chce byť v našich očiach žiarivý a dokonalý, ale realita je úplne iná…On je už momentálne v štádiu, ked mu je všetko fuk a celý den prespí, strávi v robote alebo pred telvízorom alebo na rybačke pri jazere, ked je sezóna. Považuje tento spôsob života za svoj a v poriadku.
Páči sa miPáči sa mi
Tak je to pravda, aké to majú ťažké tí ľudia, ktorí sú empatici, nielen že majú vlastné problémy, ale trápi ich aj to, čo sa deje s inými, preto sa s tým musia naučiť žiť, je to ťažké, no tiež som empatický, ale s týmto som sa veľmi nestretol, možno raz ma trápilo, čo sa stalo jednej, ale to bolo tak nachvíľu a sám som zistil, že je to zbytočnosť sa trápiť za iných, no však problémy im rád pomáham riešiť.
Páči sa miPáči sa mi
Asi treba nejako zvoliť zlatý stred, lebo si neviem napríklad predstaviť, že by som sa úplne od iných izolovala a stala sa tak necitlivá, brrrr!hrúza! že by som bola zadebnená len v sebe a starala sa len o seba, aj ked by to nemuselo byt až tak zlé. Ale to asi celkom nejde, kedže človek je tvor spoločenský 🙂 Už od praveku sa predsa zgrupujeme do tlúp a navzájom si pomáhame, aby skupina prežila a mala sa dobre. Možno odvtedy sa to traduje do dnešných čias, len doba je už iná a tie princípy sa nejak pokryvili a vznikli psychicé poruchy. Najhoršie, že je z nich ťažká cesta von a vždy hrozí recidíva…
Páči sa miPáči sa mi
Alenka,
váš komentár svedčí o tom, že ste dobrý človek a pravdepodobne aj dobrý liečiteľ/ šaman – ale nie vhodne “nastavený” bosorák… U bosoráka jedna z prvých vecí, o ktorú sa snaží, je “odľudštenie”, teda zbavenie sa emocionálnych reakcií na veci; zbavenie sa pút, ktoré preňho znamenajú očakávania iných ľudí; sústredenie sa do vlastného vnútra a na svoje špeciálne silné stránky a cez ne splynutie s Univerzálnou Energiou.
To, že sa zoskupujeme a pomáhame si, je dané predovšetkým pocitom, že by sme sami bez druhých neobstáli v boji o prežitie. Takto zvyšujeme svoje šance, ale pretože sa už rodíme s presvedčením, že tých druhých ZÚFALO potrebujeme, sme prednastavení na robenie kompromisov – a to aj v prípadoch, keď nevedú k dosahovaniu nášho CIEĽA, ale len k udržaniu zdania, že je VZŤAH v poriadku. Z toho potom vzniká naša “posadnutosť” vzťahmi (nie výsledkami, ktoré sa v konečnom dôsledku starajú o naplnenie našich žalúdkov – a teda aj o prežitie), precitlivelosť a psychické poruchy. Niekde vnútri som presvedčená, že keby nás nebolo toľko na jednej kope, nemali by sme toľko psychických porúch, pretože by sme reagovali na reálny svet “tam vonku” a nie na konštrukciu predstáv a predpokladov o reálnom svete “tam vonku”, ktorú si spoločnosť vytvorila. Ovšem, priznávam – asi by sme chodili spať hladnejší ako dnes… 🙂
Páči sa miPáči sa mi
hmm niektore priznaky sa objavuju aj u mna ale niektore so mnou maximalne nesuvisia…jak to mam brat??….vlastne zacinam so zoznamom krivd takze to je asi vsetko a zaroven to najlepsie co mozem spravit hmm:)
Páči sa miPáči sa mi
Jerry,
všetci máme “niektoré príznaky”. Problém začína, až keď máme “všetky príznaky” alebo aspoň hodne veľa príznakov odrazu 🙂 …
Páči sa miPáči sa mi
Veľmi zaujímavé čítanie, hlavne, keď tam človek nájde “pomenovanie” vlastného veľkého problému. Problému, ktorý ho trápi celý život a nevie s ním pohnúť. Problém sa týka mojej mamy, teda človeka, ktorého nechcem odsunúť na druhú koľaj, pretože viem, že v tomto živote mám riešiť práve “tieto” situácie.
Čo teda s prípadom, keď som ja ten “macík na hranie”, ktorý sa nechce správať ako mu niekto nariadil, ktorý sa nemôže zmieriť asi s 85 percentami kodependentého správania? Ako reagovať? Ako riešiť, keď ten druhý to nemá snahu riešiť?
Páči sa miPáči sa mi
Siria22,
kedysi som počula jednu rakúsku pesničku, z ktorej som si vzala ponaučenie. Spievalo sa o starkom, ktorému starká večne obžierala uši a on na to povedal: “mám ju rád a nemusím počuť všetko, čo mi hovorí”. Mne to pri mojej mame hodne pomáha. Proste nemusíte počuť každý komentár, ak nie je nutne dôležitý, ale rozprávajte s ňou o veciach, kde máte rovnaký názor – aby nemala pocit, že ju “vyčleňujete” zo svojho života…
Nakoniec, možno práve táto situácia je vaša najbližšia “lekcia” – ako zvládnuť “drobného tyrana”. Je to jedna z najvýdatnejších lekcií, ktoré sa bosorákovi môžu prihodiť 😛 .
Páči sa miPáči sa mi
hej 🙂 🙂 heh… toto je tiež jedna vec, ktorá ma zaujíma… povedali ste jednať bez zámeru ovplivnovania (nikde už skôr v nejakom článku), ale takéto cielené jednanie znamenázámer ovplivnenia… no ak je to v dobrom tak to teda si nevadí… napr… kamarátka mala na nič náladu a ja ju poznám využil som to s rozsmial som ju aspon trochu… no tak neviem.. možno v tom nemám trochu jasno..
Páči sa miPáči sa mi
Vlk,
obávam sa, že vždy konáme s nejakým zámerom, inak by sme nekonali. Neviem, k čomu presne sa vzťahuje váš komentár, ale bosorák vždy koná s jasným cieľom – ale nikdy nie za každú cenu. Môže byť, že som to myslela takto?
Páči sa miPáči sa mi
Helar a ostatní…
toto je môj postoj na to čo je to ego a čo je to ,,éterický dvojník,, nedával by som to sem, ale myslím že táto téma je podstatou toho ako sa stať ,,bosorákom,, … prípadné nezrovnalosti rád prediskutujem… alebo doplním ak niekto bude mať záujem…
Moje ,,ja,, čiže v podstate ,,MÔJ ÉTERICKÝ DVOJNÍK,, potrebuje telo na to aby sa mohlo prejavovať a pohybovať v tomto svete… reč, zrak, sluch… a telo potrebuje ego na to aby prežilo v tomto svete… ale principiálne je moje ,,ja,, vládcom tela aj ega… ale behom ,,evolúcie,, sa začala egu prikladať stále väčšia dôležitosť, pretože človek si uvedomoval, že čím lepšie sa jeho telo cíti tým je mu celkovo lepšie… a na to aby sa telo dobre cítilo je tu ego… proste porovnáva čo je dobré a čo je zlé… teda je to celkovo jednoduchšie ako dlhosiahle vnútorné sebaspytovanie a premýšľanie… no potom ako každý vyvíjajúci sa systém začalo ego ,,mutovať,, akoby sa v podstate naše ,,ja,, stotožnilo s týmto egom… čiže človek si myslí že on je to telo a ego… ale to sú iba jeho nástroje… a ego začalo silnieť, to znamená, že rástli určité emocionálne prejavy…
Keď si predstavíme, že niekedy keď sa človek vyvíjal, tak prežili tie jedince, ktoré boli schopné a mali tendenciu sa ,,zgrupovať,, a tým pádom, sa začal z generácie na generáciu prenášať tento ,,charakter,, bytia… a teda sa už samozrejme vyžadovalo, aby ľudské telo sa združovalo teda aby to bolo ako prirodzene vyvolaná závyslosť… ale čo je to závislosť??… závyslosť je droga… či už psychická alebo fyzická… čiže v ľuďoch sa prirodzene vytvorila drogová závislosť na ,,ľuďoch,, zvaná ,,emócie,, aj indiáni používali určité drogy(no oni dobre vedeli čo sú a že ,,drogy,, sú tu pre nich a nie oni pre drogy)… aj jedlo je svojim spôsobom droga (no uznajme rozdiel… jedlo je potrebné preto, aby prežilo naše telo, ktoré nosí nás… musíme sa o neho starať a mať ho radi… lebo telo niesme ,,my,, telo je schránkou a od jej ,,kvality,, závisí to ako sa bude môcť prejavovať naše ja, no emócia je droga psychického rázu, bez ktorej sa obídeme.. naše telo proste prežije jediné čo umrie s emóciami je naše ego… ten pocit vlastne dôležitosti… ) takže tu by som sa ešte pozastavil na tým ,,mojim éterickým dvojníkom,, neviem isto, ale je to pojem, s ktorým sa začínam stále viac stotožňovať, že to nieje môj éterický dvojník, ale že ja som ten éterický ,,dvojník,, čiže som éterická bytosť obývajúca toto telo, no v podstate moje telo a moje ego (oni niesu ja ale sú moje vlastním ich…) sa môže prirovnať k ľudstvu vs. stroje… stroje sú tiež len nástrojom človeka, no pomaly im ľudia dávajú stále väčšiu moc… a takto získavalo moc aj naše ego… čiže naše éterické bytosti sa začali stále viac spoliehať na ego… dávali mu stále väčšiu moc… a napokon sa tieto sily vyrovnali, no ego zvíťazilo… a rááástlo a ráááástlo… a teraz niekto niekomu povie že je egoista… ale heh… každý kto má emócie a riadi sa nimi je egoista… len mu nepovedia si egoista, pretože koná podľa určitých pravidiel, ktoré určujú nakoľko sa môžu jeho emócie prejaviť v spoločnosti a celkovo v systéme a aké emócie si má vytvárať aby ,,spĺňal kritériá,, a ked to niekto ,,preženie,, tak je to proste egoista… na záver…
Páči sa miPáči sa mi
Fuha tak toto som nečakala, ale vážne som sa z časti našla no zistila som, že čím viac sa niektoré veci dozvedám a robím pre seba ako cítim tak niektoré s týchto vecí vypúšťam, čo som rada…Helar ďakujem za nejaké to pomenovanie problému a opisu zase som sa kúsok pohla…
Páči sa miPáči sa mi
helar……:)))no ked som to docitala…tak ma napadlo,ze bosorka zo mna asi nebude…:))))…no myslim, ze som odfajkla, hodne tych prejavov kodependencie…nie som sice na tom tak zle, lebo nepocitujem, depresie…sice neriadim zivoty inych…dokonca…ani svoje deti…:)))akosi prirodzene zijem s vecsinou ludi,vcetne mojich deti v harmonii,ponechavam slobodu inym, lebo sama ju potrebujem…ale az prilis vela prejavov kodependencie sa na mne prejavuje…ale co je najhorsie…mna to dokonca obstastnuje, ze mozem pomahat inym…:)))))dokonca robim aj v zdravotnictve..:)))a som v znameni ryb..:)))ktore maju doslova potrebu pomahat…no napriek tomu, ze som schopna obetovat sa, zostavam vo svojej podstate dost chladna voci utrpeniu ludi, sama tomu trochu nerozumiem, zistila som to vlastne ked som sa starala dennodenne o zomierajucu mamku, robila veci na ktore moje sestry nemohli ani pozerat, po smrti som ju este umyla,prebalila, zviazala sanku, pohrebnici sa len divili, ze som to robit nemusela,no ja som to urobila z radostou, pre nu, ale neviem ci sa chcem zbavit tej vlastnosti, ci ega ktore chce pomahat druhym,lebo mna to sice vystavilo, no zaroven mi to dodalo neuveritelnu chut do zivota, mam doslova pocit znovuzrodenia… ale to nie je dovod preco by som necitala a neskusala dalej…myslim, ze mas dar pomoct cloveku,aj ked z neho nebude prave bosorak…:)))
Páči sa miPáči sa mi
Koris,
jednak prejavy kodependencie, ak si ich pozrieme v jednotlivom, sú aj prejavmi normálnych ľudí. Pokiaľ to nie je jediný spôsob nášho života a nepociťujeme akési zvrátené uspokojenie z toho, že sme obeťou, tak je to v poriadku. A to, čo píšete, svedčí o tom, že to zvrátené potešenie nepociťujete – dokážete sa odosobniť od utrpenia iných. Nepotvrdzujete si svoju sebahodnotu tým, že iní by bez vás nevedeli existovať (aspoň sa mi to zdá). Verte mi, to nie je kodependencia… 😛
Nie každý sa musí stať bosorákom. Stačí, keď si upraceme v svojom vnútri a budeme si žiť svoj “obyčajný” ľudský život spokojne ďalej. Niekto cíti “volanie” – a ten potom musí ísť ďalej. (To je môj prípad.) Iný cíti potrebu – a tú si musí ošetriť a nemusí už potom urobiť nič viac. Preto je to taká jednoduchá vec – v každom jej okamihu máme kontrolu vo vlastných rukách a pokiaľ sa nerozhodneme odovzdať ju, tak tam aj zostane – a ak sa rozhodneme odovzdať ju… nuž, bolo to naše rozhodnutie!
Páči sa miPáči sa mi
nie nemam pocit, ze by nemohli bezo mna existovat iní…som rada, ze to nie je kodependencia…ta moja potreba pomahat..:)))…chcem na sebe popracovat,lebo viem ze moje myslienky sa casto uberali nespravnym smerom…bola som obetou..to si priznavam, ale zaroven som bojovala ten boj,nechcela som byt obetou…mozno je to priskoro hovorit o tom… no odo dna kedy chodim ako posadnuta :)))na Vasu stranku, je to vlastne len par dni…mam pocit, ze neuveritelne citim aku maju silu, moje vlastne myslienky,denne sa s tím stretavam,nedari sa mi vzdy drzat sa tych zasad, o ktorych sa tu pise…no citim sa ovela,ovela silnejsia…ako clovek…:)))
Páči sa miPáči sa mi
Rada by som doplnila zoznam o typ závislák-spasiteľ, s ktorým som sa stretla,ako typ”bezmocná obeť na pokraji zúfalstva”.Veľmi silné ego,obrovská duchovná pýcha, silné presvedčenie, že prišiel s duchovným poslaním zachrániť svet, pravdaže nikdy to o sebe nepovie, ale očakáva, že to všetci na ňom poznajú a budú ho za to obdivovať…Presvedčenie, že byť v jeho blízkosti má byť pre každého božia milosť, vízie, silné prežívanie svojich emócií.Verejné protestovanie proti zlu, upozorňovanie na seba cez “hrdinské” činy.To ho dostáva do stavu vzrušenia a presvedčenia, že urobil niečo mimoriadne pre záchranu planéty a “hore” to veľmi oceňujú….Súčasne s veľkými činmi potrebuje prežívať veľké city (nová veľká životná láska…), neuhasiteľný sex.apetít, pôžitkárstvo, schopný násila, manipulatívnosť, vypočítavosť, hystéria…V práci najprv vynikajúce výsledky, workholizmus a nakoniec, keď by už chcel riadiť celý svet- vyhadzov na hodinu…Pozor dámy, veľmi preveľmi zničujúca droga, ja som sa z toho zrútila ! Toto je mužska verzia, neviem, ako vyzerá ženská…
Páči sa miPáči sa mi
🙂 Rovnako. U žien je tá manipulatívnosť azda najvypuklejšia. Posielajú iných bojovať ich bitky, rozoštvávajú a potom prichádzajú v úlohe “parlamentárov” urobiť ďalší hrdinský počin a znova raz zachrániť svet. 🙂
A tam, kde sa chlapi spoliehajú na silu svojho slova (alebo aj nie), ženy sa spoliehajú na silu polopravdy alebo vyslovenej lži. Všetko je dosť dobré, keď to slúži “vyššiemu” cieľu. Triafam? 🙂
Páči sa miPáči sa mi
uplna zhatlanina blaboly vela veci spojenych nesuvisiacich so sebou vseobecne popisanych velmi jednoduche zadelenie a pritom take obdobia mame vsetci raz tak raz tak toto je omyl a nie vedecky clanok,to co je davno popisane odbornejsie je tu znova opisane ale nedokoncene naozaj treba ist do hlbky ale toto tu je ako od nahuleneho pod vplyvom niecoho omamneho. zial treba popracovat na clanku takto by to bolo velmi zle na svete keby toto bola veda, clanok ma vela nepresnosti.
Páči sa miPáči sa mi
možno, že sme všetci…….. 😆 nekterý vác 😀
Páči sa miPáči sa mi
[…] Ak je rana príliš hlboká, môže sa stať, že celú svoju dušu (spontánnu, intuitívnu bytosť plnú radosti zo života) odložíme do skladu a to, čo zostane, je obrovská čierna diera, ktorá do seba všetko vťahuje, pretože potrebuje byť zaplnená. Miesto po našom skutočnom ja sa snažíme zaplniť inými vecami a inými ľuďmi. Dočasne to môže zabrať, ale nikdy to neošetrí ten obrovský pocit vnútornej prázdnoty. V tomto pocite majú korene aj naše závislosti (napríklad niekto sa prejedá a pchá do seba jednu čokoládu po druhej, iný to rieši alkoholom či máriškou a iný zas nutkavým sexom). A keď sa túto čiernu dieru snažíme zapchať ľuďmi, stávame sa kodependentní. […]
Páči sa miPáči sa mi
[…] z rodín alkoholikov, ktoré sú už preto poznačené kodependenciou, si napríklad časom vypestujú „amnéziu“, kedy zabudnú na svoju minulosť (alebo si […]
Páči sa miPáči sa mi