Láska, strach a naše „programovanie“

Väčšina ľudí behá po svete s pocitom nedostatku – keby nás niekto tak skutočne miloval, keby sme mali ešte o pár tisíc korún viac, keby sa ľudia okolo nás správali aspoň trošku ohľaduplnejšie… Všimnite si, že za každým týmto vyjadrením je skryté porovnávanie. Máme predstavu o „ideálnom“ stave a porovnávame s ním skutočnosť. A pretože ideálne stavy neexistujú, vždy je skutočnosť len „nula celá niečo“ z toho, čo by sme chceli. Beháme po svete s pocitom prázdnoty a oklamania. Keby sme boli dostatočne dobrí, mali by sme ideál. Keďže ideál nemáme, niečo na nás musí byť v neporiadku. Iní sú asi na tom lepšie… A zasa porovnávame.

Porovnávanie je skaza

Porovnávanie je hlavná skaza ľudstva. Nielenže nás viedla k vojnám, ale každodenne nás vedie k nespokojnosti s nami samými. Prestávame sa mať radi – a potom sa čudujeme, že nás iní prestávajú mať radi…

Láska však nie je nič, čo by sme dostávali od iných ľudí, aby to zázračným spôsobom doplnilo náš deficit. Keď ste hladní, tiež váš deficit nenaplní, ak sa niekto iný naje! A preto keď nám chýba láska, keď nás naše vzťahy (tie romantické i tie iné) neuspokojujú, potrebujeme sa pozrieť na náš jediný zdroj lásky – na seba, na to, ako sami seba vidíme a nakoľko si sami seba ceníme.

Do našich vzťahov sa dostáva len toľko ústrkov a len toľko „emocionálneho jedu“, koľko sami dovolíme. Ak sa sami k sebe správame „macošsky“, považujeme sa za nemúdrych a podriadených, dovoľujeme ostatným, aby sa k nám takto správali. A keď im to dovolíme raz, nabudúce sa pokúsia byť ešte odpornejší. Neviem, prečo to tak je, ale je to tak.

Naopak, ak sa považujeme za rovnocenných (rovnako múdrych, rovnako láskyhodných), každý, kto by sa chcel vyvyšovať, tvrdo narazí – a nabudúce si to už netrúfne! Preto každý dobrý vzťah začína sebaláskou – a sebaláska mnohým ľuďom dnes chýba.

Je to dané tým, v akej kultúre vyrastáme. Táto kultúra nám v detských rokoch vnucuje svoje vlastné pravidlá, hodnoty a neurózy – tak nenápadne, že to ani nespozorujeme, len odrazu konáme podľa presvedčení, ktoré nijako nemôžu byť naše vlastné… Alebo prečo si myslíte, že už malé deti majú nevraživosť k Rómom alebo Maďarom/Slovákom, hoci s nimi nemali osobne do činenia? To preto, že sa na nich preniesli postoje ich rodičov – ktoré zas rodičia mohli podediť po svojich starých a prastarých rodičoch a tak ďalej. Predsudok bez osobnej skúsenosti. Tomu sa hovorí karmická dedičnosť – napríklad deti a detné deti obetí Holocaustu podedili od svojich rodičov isté postoje, ktoré ešte dnes okolo nich vytvárajú v ich vlastnom živote bariéru nedôvery a strachu a nechávajú ich na niektoré veci reagovať prehnane.

Sme predprogramovaní

„Programovanie“ nášho okolia pôsobí nasledovne: keď chceme niečo, čo nie je obvyklé, sme egoisti a musíme sa za to hanbiť. Keď sa nám nechce robiť to, čo robia iní, sme divní a musíme sa za to hanbiť. Keď si nevážime tie hodnoty, čo aj iní, sme nebezpeční a musíme to skrývať, lebo ak nám na to prídu, nikto nás nebude mať rád – vylúčia nás zo svojho stredu a my zostaneme celkom sami. Takýmto spôsobom sme od malého dieťaťa „programovaní“ a vnucujú sa nám umelé obmedzenia, ktoré nespochybňujeme, lebo sme sa prispôsobili prostrediu, ktoré ich považuje za „normálne“. A tak sa snažíme byť tým, čo sa od nás očakáva, alebo sa za našu existenciu nekonečne hanbíme.

Pritom môžeme byť len jedným – tým, čo v skutočnosti sme, nie tým, 1. čo si myslíme, že by sme mali byť, 2. čo od nás spoločnosť očakáva, že budeme, alebo 3. čo si myslíme, že by bolo pre nás lepšie. Je to naša koža, z ktorej nevylezieme. A problémom nie je to, čo v skutočnosti sme, ale to, že to posudzujeme a odsudzujeme miesto toho, aby sme to akceptovali. Pozorujeme, porovnávame s okolím a podľa miery zhody alebo nezhody ociachujeme všetko znamienkom plus alebo mínus. Jednoduché – a absolútne zhubné. Keď totiž máme kategórie „plus“ a „mínus“, nič nás nenúti rozmýšľať, prečo sa niekto správa tak, ako sa správa. Keby sme sa na vec vedeli pozrieť jeho očami, zistili by sme, že sa správa absolútne racionálne a v súlade so svojím vnímaním reality – ale toto vnímanie že je značne odlišné od nášho. Ale pretože sme zvyknutí posudzovať a porovnávať (napríklad s nami), miesto neporozumenia okamžite nasadíme odsúdenie.

Naše neustále posudzovanie a odsudzovanie seba samého znehodnocuje náš pocit spokojnosti zo života. Inými slovami: svoje peklo si strojíme sami.

Keď sa na to pozrieme z tohto hľadiska, tak odpomoc je jasná – potrebujeme prestať veriť tým lžiam, čo si sami o sebe hovoríme, a prijať sa, akí skutočne sme, s dobrými i menej dobrými stránkami. Každá naša stránka je tu na to, aby nám pomáhala v istých situáciách. Sama o sebe nie je zlá; zlou sa stáva, keď ju z nedostatku sebakontroly prejavíme v situácii, do ktorej sa veľmi nehodí.

Žijeme svoj vlastný „sen“

Šamani opisujú život ako „sen“ – na základe našich interpretácií toho, čo sa deje, si „snívame“ svoj vlastný život a on sa nám zhmotňuje do reality, ktorá sa kryje s tým, čo sme si vysnívali. Obvykle je náš „sen“ snom strachu – zo zlyhania, z nesúhlasu okolia, z toho, že nás niekto odmietne či oklame, z toho, že nás niečo (napríklad rozchod) bude bolieť…

Na vneme bolesti ukážem, ako taký „sen“ pôsobí. Kedysi som bola chorá a trpievala som pravidelnými bolesťami nárazového druhu. Brala som lieky, čo nebolo riešenie, pretože lieky boli návykové. Ale spozorovala som jedno: keď som očakávala bolesť, bolesť prišla. Len čo sa začala hlásiť, tak sa celé moje telo proti nej vzoprelo. Čím viac sa jej telo bránilo, tým silnejšia bola.

A potom, jedného dňa, som si spomenula na starú taoistickú múdrosť „staň sa bolesťou bolesti“. (Oni taoisti majú vo zvyku hovoriť veci značne záhadne. 😛 ) Tak som to pri najbližšom záchvate bolesti urobila – prestala som sa bolesti priečiť a miesto toho som „išla s ňou“ a v rovnakých cykloch, v akých ona drásala moje vnútro, som rozkladala zvnútra ja ju. Predstavovala som si, že som plot z deravých kvádrov, cez ktoré bolesť preteká ako voda a nemá sa do čoho zaprieť. Po chvíľke bolesť poľavila. Nezmizla, ale dala sa zniesť. Tak som sa na ňu usmiala. A usmievala som sa na ňu takmer hodinu, stále viac a viac, až bolesť nakoniec celkom ustúpila – bez injekcií a práceneschopnosti! Jednoducho som kontrolu neprenechala bolesti, ale som ju prevzala do vlastných rúk. Zmenila som svoje očakávanie toho, čo nastane.

A presne toto sa stane s naším životom – čo očakávame, to aj nastane. Ak chceme zmeniť ten neželateľný stav, v ktorom sa nachádzame, musíme zmeniť naše správanie a náš postoj (stať sa bolesťou bolesti). Musíme si prestať niečo predstierať a vytvárať okolo seba príbehy, v ktorých sme obeť, agresor alebo záchranca v žiarivom brnení. Musíme sa na seba pozrieť a pravdivo priznať, čo sa nám na našom položení páči a čo sa nám nepáči – a potom robiť viac toho, čo nás vedie ku šťastiu a spokojnosti (spokojnosť je oveľa dôležitejšia v živote človeka ako šťastie) a menej toho, čo nám prináša zlé pocity. Potrebujeme sa naučiť vidieť veci také, ako sú, bez nánosu našich emócií a sústavného vnútorného monológu, ktorým večne hodnotíme sami seba. Keď sa zbavíme tohto nánosu, preberáme plnú zodpovednosť za náš život.

Keď začneme robiť viac toho, čo nás teší, a menej toho, čo je nám odporné, dostaví sa sebaláska. Sebaláska je základ uspokojivých vzťahov. Sme sami sebou, neposudzujeme a neodsudzujeme sa. Nepotrebujeme sa pred nikým brániť a obhajovať – ale nepotrebujeme ani nikoho odsudzovať a posudzovať a od nikoho nečakáme, že sa bude brániť a obhajovať. Tak, ako sme tolerantní k sebe, stávame sa tolerantnými i k druhým.

Ideálny pes = ideálny vzťah

Niekde som čítala, že ideálny je vzťah, ktorý máme so svojím psom. Náš pes je ideálny, pretože od neho dostávame presne to, čo od neho očakávame. Keď prídeme domov, obskakuje nás, vrtí chvostíkom a teší sa z toho, že nás vidí. Nikdy od neho neočakávame, že medzičasom vynesie smeti alebo že bude upratovať svoju búdu. Akceptujeme ho takého, aký je, a milujeme ho preto, že je taký, aký je. Našich partnerov však málokedy akceptujeme takých, akí sú – chceme, aby boli iní, aby sa správali inak, než je pre nich prirodzené. Keď to neurobia, sme sklamaní – naše očakávania na nich sa nenaplnili (znamienko „mínus“). Myslíme si, že partnera milujeme, ale vlastne milujeme našu predstavu o tom, aký by mal byť. A to sa nám stáva len vtedy, keď máme „dlhy“ v našom vlastnom vnútri – keď nevieme akceptovať sami seba, akí sme.

Napríklad vezmime ten „psí“ vzťah. Ak sme nesmelí a chceme, aby si ostatní o nás mysleli, že sme silní, samostatní a nebezpeční, kúpime si dogu. Ale kým sme s dogou sami, sme sami sebou – a doga sa nám prispôsobí. Síce ešte stále bude čo do vzrastu teľa, ale nebude hrozivá ani nebezpečná. Ale my ju máme na to, aby bola hrozivá a nebezpečná, my to od nej očakávame! A ona hrozivá nie je? Mínus!

Našťastie voči zvieratám sa ľudia málokedy správajú takto krátkozrako. Akosi chápeme, že ten dunčo nemôže vedieť, aké očakávania naňho kladieme. V našich vzťahoch už tak rozumní nebývame. Ak sa cítime podriadení, často naznačujeme. Ten druhý nemusí pochopiť (najmä ak sme naznačovali „kvalitne“, teda nenápadne). Nepochopí – a očakávania nenaplní. Nenaplnil – takže nás nemá rád! Mínus!

Ako sa mať rád?

„Nebo na zemi“ si vieme vytvoriť, keď sa nám podarí zbaviť moci naše vnútorné posudzovačné myšlienky a presvedčenia. Keď sa nemáme radi a zmeníme tieto presvedčenia, zmení sa tým náš celý život. Bosoráci tomu hovoria „presunúť kotviaci bod“.

Začneme tým, že budeme sami sebou – bez posudzovania a odsudzovania. Nájdeme svoje silné a slabé stránky a experimentovaním zistíme, na čo sú jedny aj druhé dobré. (Všetko na nás slúži nejakému účelu. Príroda to tak zariadila. Výnimkou je jedine slepé črevo – to slúži len na to, aby nás jedovalo.) Zvykneme si na svoju novú existenciu. Možno prídeme o zopár známych – práve tých, ktorí nás chceli najviac meniť a najviac dirigovať. Bez tých sa obídeme. Po čase zistíme, že začíname hovoriť a konať uvoľnene, bez obavy z toho, čo si iní o nás pomyslia. Vec nám začne byť dôležitejšia ako vzťah. Prestávame byť emocionálne vydierateľní.

Čoskoro sa ukáže, ktoré z našich presvedčení sa zakladali na realite a ktoré boli „naprogramované“. Upravíme si svoj sebaobraz i obraz o svete okolo nás. Keď máme jasnejší a reálnejší pohľad na veci, nepotrebujeme všetko naokolo kontrolovať – ani ľudí, ani vzťahy. Sme tolerantnejší. Ostatným sa začne v našej prítomnosti ľahšie dýchať. Odrazu zistíme, že ľudia vyhľadávajú našu prítomnosť, hoci pre to nič nerobíme. Možno nemáme partnera, ale nie sme osamelí. Máme seba a svoju schopnosť vytvoriť príťažlivé prostredie pre iných.

A pretože nám nezáleží na hodnotení iných, ale len na našom vlastnom, tak sa ani nemôžeme strápniť. Pretože navonok vyžarujeme sebaúctu, nikto si netrúfne nás ponižovať. Vymkli sme sa bežným kategóriám ľudí, vytvorili sme si svoju vlastnú a v tej sme vzorom i jediným zástupcom: „Nezápasí a nebojuje a preto nie je na svete nikto, kto by sa s ním odvážil merať.“ (Tao-te-ťing)

V tomto štádiu si uvedomíme, že sme dokonalí takí, ako sme. Nemusíme za každú cenu zháňať partnera. Keď je človek hladný, ošetruje len svoj momentálny hlad – bez ohľadu na to, aký dlhodobý dopad tento „hlad“ bude mať. Keď sme hladní po láske, je nám jedno, koho si zavesíme na krk, len nech tu niekto je. Ale o rok, o dva, o desať nám to už jedno nie je… Ak sme sami sebou, nepotrebujeme, aby nás niekto „dopĺňal“, nepotrebujeme „dušu spriaznenú“. Sme dokonalí a nie sme závislí od súhlasu alebo nesúhlasu iných ľudí (a preto necítime strach). Možno sme sami, ale nie sme osamelí. Sme sebou i svetom naokolo.

My sme náš sen.

Linka na  Tao-te-ťing

  

Doplnkové čítanie s podobnou tematikou:

Postoje

Projekcia

Odvaha byť sám sebou

drakdrak.jpg

 

Reklamy

39 thoughts on “Láska, strach a naše „programovanie“

  1. Ja som sa dozvedel, že to slepák je na to, že je to taká miestnosť, kde sa ti schovajú baktérie, ktoré ti čistia črevo a ak ich nemáš kam schovať, tak ich črevo vyplaví a človek je náchylnejší na choroby.

    Like

  2. Dnes som sa dostala na stránku, kde sa uvádza 10 zbytočných orgánov u zvierat, rastlín a ľudí. Číslo 1 je ľudské slepé črevo so zdôvodnením, že má funkciu podpory trávenia u prežúvavcov, ale u ľudí nemá žiadnu funkciu a keď ho vyberú ešte za zdrava, pre daného človeka sa nič nezmení. Je vraj len dôkazom, že vo vývojovom rade sme mali nejakého hodne bylinožravého predka 😛 .

    Je to tu: http://www.livescience.com/animals/top10_vestigial_organs-1.html (linka už nechodí)

    Ešte pre zaujímavosť :z ľudských orgánov tam boli začlenené aj zuby múdrosti a prsné bradavky a prsné väzivo u mužov.

    Like

  3. aj napriek tomu by som netvrdil, ze je to zbytocny organ…mozno je jeho funkcia potlacena stravovacimi navykmi, mozno ma len podoprnu funkciu, ktora nie je hned zrejma…a ak si ho “priroda” nechava v zalohe napriek tomu ze, ubehlo vela vela rokov kedy sa nasi predkovia zivili vylucne rastlinnou potravou (tj trava, listy, NIE plody!) tak sa asi este moze zist a funguje v “stand-by” rezime :))
    mne osobne sa napriklad zidu aj zuby mudrosti, kedze zadne stolicky su najviac opotrebovane a kazove…a co sa tyka muzskych prsnych bradaviek – nazorny priklad efektivity “prirody”: je omnoho jednoduchsie mat pre jeden druh jeden templat a pomocou “niecoho” (napr. hormonov) vyzdvihnut alebo potlacit jeho nejaku vlastnost/funkciu, ako tvorit templaty dva….a navyse ked aj ta potlacena funkcia moze sluzit k tak prijemnym veciam… :))
    a apropo, neverte vsetkemu co povedia vedci…oni su totiz za to plateny aby sa tvarili ze, tomu vsetkemu rozumeju, ale pravda…. ??? :))

    Like

  4. Ollijanko,

    to, čo ste napísali, ma zaujalo. Od Castanedovcov viem totiž, že “samičí” sa v prírode považuje za “univerzálny”. Nemám to overené z nejakého iného zdroja, ale pamätám sa, že už som to v minulosti počula: keď vyhynie jedno pohlavie v živočíšnom druhu, tak sa nejakí jedinci opačného pohlavia “preštelujú” a ich pohlavie sa zmení, aby sa zasa mohol daný živočíšny druh rozmnožovať. Castanedovci síce tvrdia, že schopnosť transmutovať majú len samičky, ale možno sa mýlia a tie prsné bradavky a prsné väzivo sú “záloha” pre prípad, že by samičky vyhynuli… zvláštna predstava, ale stojí za úvahu! 😛

    Like

  5. Hela,

    netrufam si tvrdit ako to naozaj je…ale podla mojho sucasneho stupna poznania si tiez myslim ze samici princip je univerzalnejsi nakolko z neho vychadza novy zivot…nesexualne rozmnozovanie (=delenie sa “samic”, ak takto pomenujeme organizmus ktory dava novy zivot – rovnako ako funguje delenie buniek) bolo na pociatku evolucie zivota…potom priroda kopirujuc zakladny princip sveta (vesmiru,…) YIN a YANG (jednoducho parovost) “zistila”, ze je pre prezitie druhu omnoho efektivnejsie mat 2 komplementarne informacie na roznych miestach a potom ich spojit, cim sa predide kopirovaniu chyb do potomstva…a stvorila nas samcov…ehm muzov … z toho vyplyva, ze nasou primarnou ulohou je uchovavat polovicku informacie a v prihodnej chvili ju spojit so samicou…takze ine veci ktore od nas samice pozaduju su uz nad ramec nasej biologickej funkcie, preto sa na nas prosim nehnevajte ked nie sme v inych veciach taky dobry a aktivny… :)))
    z toho teda sudim, ze keby sa zo sveta vytratili samci, tak samice by presli k povodnemu nesexualnemu rozmnozovaniu…naopak, keby sa vytratili samice, tak by zanikol zivot….
    preto aj ked nie je MDZ, skladam VELKU UCTU vsetkym samiciam…:))

    Like

  6. Ahojte,
    zaujimave clanky…pred rokom som “usla” do Londyna najst samu seba a najst silu na ukoncenie vztahu…bola som tam sama 3 mesiace a uvedomila som si tam bod za bodom veci ktore som si tu prave precitala…pisala som si tie pocity, este aj fomulacie su podobne, zaujimave…najdolezitejsi bol moment zistenia, ze byt sama neznamena byt osamela a aky je medzi tym rozdiel.
    chcem sa este spytat,clanky ktore sa nedaju otvorit, je mozne niekde najst, alebo budu pristupne neskor? (napriklad v bode c.2)
    saveta

    Like

  7. Saveta,

    táto stránka postupne rastie (teda, “postupne” ani zďaleka neoznačuje pomalosť toho procesu 😕 …) a tak linky, ktoré ešte nie sú linky, sa nimi stanú časom. Tie linky, ktoré sú modré (ale také doteraz ešte nie sú), sú vyhradené pre špeciálnu skupinu bosorákov a nebudú prístupné každému, ale mienim to urobiť tak, aby aj “nebosoráci” mali pred sebou rozumnú a ucelenú cestu.

    Like

  8. specialna skupina bosorakov?a ked niektori ,,nebosoraci” dosiahnu uroven bosorakov nebudu sa tam moct dostat?volako tomu nerozumiem…ale tato stranka je super

    Like

  9. Bela,

    stránka je robená tak, aby nebosoráci a “obyčajní” bosoráci z nej mali rovnaký úžitok – jedni si poupratujú vnútro a dostanú život pod kontrolu, druhí sa naučia zvýšiť a manipulovať svoju úroveň energie, aby sa im darilo bosorovať s vysokou pravdepodobnosťou úspechu.

    Ale môj osobný cieľ nie je robiť kúzla. Môj osobný cieľ je dokázať manipulovať energiu do tej miery, aby som sa sama stala fyzicky neviazanou energiou. A toto nemôžem sprístupniť ľuďom, u ktorých neviem nič o ich motivácii a schopnostiach a nemám kontrolu nad tým, že prípravu robia poctivo a neskáču z témy na tému. Tam, kde to začne byť nebezpečné, musím mať kontrolu nad procesom – a preto tá vybraná skupina!

    Like

  10. pekná stránka 🙂

    Jalen k tomu slepému črevu .. Robievam rôzne druhy masážií a meditácií, a okrem iného sme sa učili na lymfodrenáži aj o imunitnej funkcií organizmu, a otom, že podľa najnovších poznatkov má slepé črevo imunitnú funkciu, pretože sa tam tvoria biele krvinky, ktoré ako vieme likvidujú baktérie a vírusy … tak isto ako v lymfatických uzlinách, slezine a mandliach.

    Like

  11. Helar tento clanok je fakticky uzasny, ako aj vacsina clankov..z tohto sa dalo fakt vela veci zobrat..snazis sa zmenit ludi alebo vlastne nas uviest na spravnu cestu, pokial sa na nej udrzim(o com nepochybujem) ti v buducnosti budem este velmi velmi vdacny…inak ja citam castanedu..vsimol som si v niektorych clankoch z tvojej strany akusi vlaznost voci nemu hm? ci to ma na svedomi ta jeho zabednenost?? 😀

    Like

  12. Jerry,

    ja ku Castanedovi nezaujímam postoj. Nebol môj prvý “učiteľ”, ale rozhodne je veľmi výdatný a ako ho čítam, zisťujem, že hovorí veci, ktoré už dávno viem, možno v trochu inej perspektíve… Tak ako všetko, snažím sa overiť aj informácie, ktoré od neho beriem – a zatiaľ vo vysokej miere “sedeli”.

    Pokiaľ chce byť niekto bosorákom, Castaneda je výborný bod, z ktorého vyštartovať. Mojej filozofii je skôr bližší Théun Mares a niekde hlboko vovnútri mám predsa len skryté to dôverčivé villoldovské “dieťa”, ktoré odmieta svet vidieť ako priateľský či nepriateľský, preto mám niekedy trochu skeptické poznámky ku Castanedovi, ktorý vníma svet ako veľmi nepriateľský. V mojej filozofii svet nie je ani priateľský ani nepriateľský – jednoducho JE – a je zbytočné vytvárať si k nemu nejaký postoj, lebo tomu svetu je to fuk. Treba ho akceptovať, poznať jeho zákonitosti a využívať ich tak, aby človek (=bosorák) z toho mal prospech. 😛

    Like

  13. Dobry den,
    Ja prave citam clanok o programovani sa a programovani nas, ked sme boli male deti na zaklade strachov a nevyrovnanosit nasich rodicov, blizkych atd. A o tom, ze clovek vlastne si svoj sen (zivot) vytvara sam. Ale potom napr. ludia, ktori zazili vojnu si ju vysnivali? Vacsina ludi, ked sniva, tak o peknych veciach a tie hrozy, co zazili vo vojne si ani nevedeli predstavit. A ak si to aj naprogramovali este predtym, ako sa narodili, tak ako im to mohlo pomoct nieco sa naucit? Ved preveze to su tazke depresie az do konca zivota a to zlo sa predsa potom zase prenasa dalej. A vacsina ludi sem pride prezit nieco pekne, nie?A potom to kolektivne vedomie iba viacej trpi, nie? A taky zazitok sa neda vymazat. Napr. ako sa ma zbavit takeho strachu a na mat sebelasku k sebe niekto, kto zazil napr. holokaust, ako ste spominali. Ved, aj ked ten clovek mal predtym extremnu sebelasku k sebe a nebol naprogramovani na poziadavky ludi a jednoducho aj tak niekto tu sebelasku z neho vytrepal….jednoducho niekedy sa ta sebelaska asi neda, lebo clovek v takychto pripadoch asi rezignuje. Ked niekoho daju do takych podmienok a bju ho napr. kazdy den, a davaju jest jedenkrat denne zbrndu a zatvaraju do jednej miestnosti, ponizuju, biju atd.

    Like

  14. Soňa
    To, čo si napísala je dobré, ale nepochopené. Je pravda, že si človek vytvára svoj vlastný svet, to je chyba, ale doteraz to tak funguje. Nemyslím si, že ľudia by si vojnu vysnívali, je to skôr o tom, že nejakí bohatí a vplyvní ľudia si povedali, že im nestačí to ich územie a že chcú rozšíriť svoj vplyv aj do iných krajín, napríklad chcú získať ropu, ako Spojené štáty, ktoré onedlho prídu aj do Iránu. Nemyslím si ,že toto ľudia chcú, to chce skupinka ľudí, ide tu len o osobné záujmy, o nič iné.

    O tom naprogramovaní, je to o tom, že naši predkovia sa naučili nejaké veci a teraz sme to po generáciách sa to naučili, prispôsobujeme sa vlastne dobe a to podvedome. Ak človek zažije niečo také, ide tu stále o nekontrolované vplyvy. Za druhej svetovej vojny, ktorá bola taktiež v rukách vplyvných ľudí dali na smrť 22 miliónov ľudí, takže nemyslím si, že tu ide o to, že by to tak chceli. Druhá svetová vojna, ako aj Irak sú len politickými nezmyslami, aby Spojené štáty museli kupovať peniaze od súkromnej federálnej banky v rukách súkromníkov a to, že sa toto deje sú chvíle, aby človek sa zamyslel nad tým a nechcel zvoliť zas ďalšie zlo vo voľbách v Spojených štátoch, ktorý patrí do skupiny vplyvných a mocichtivých. Toto nie je o naprogramovaní, je to o vojne, ako získať moc nad ľudmi, tomu sa aj ja venujem na mojom blogu, ale bola by to naivita si myslieť, že sa to malo stať, lebo sme naprogramovaní, je to všetko o moci a peniazoch.

    Like

  15. Mily Dalibor,
    nie, to nie je nepochopene, to je pochopene. ja velmi dobre chapem, o com je vojna a ze si ju nevysnivali ti ludia (tym, som chcela praveze povedat, ze si ju nevysnivali), ale stala sa prave im. ale je to o jednotlivcoch a prave ti jednotlivci v nej ziju a trpia. a tak mi vysvetli, preco prave ti alebo vlastne ktokolvek, musi trpiet.tym nebolo myslene len utrpenie ako je vojna, ale vsetko…od rodicov, ktori tyraju svoje deti atd. …

    Like

  16. Soňa
    Toto, čo už opisuješ je karma, ľudia si to zvolili, ja sám som zažil veľmi nepríjemné dlhé roky trápenia a povedal som si, aj keď to môže znieť zvláštne, jednoducho mi tí ľudia pomohli vo vývoji a pomohli mi sa dostať na tú moju cestu kde som dnes a viem, že je dobrá. Ľutovanie a kričanie, kritizovanie a utešovanie svojho ega nikomu ešte nikdy nepomohlo a nepomôže. Vieš, je to o tom, že niekto ti pomôže a berieš to ako dobré, no tie najcennejšie rady sa berú od tých ľudí, ktorých zvyčajne považujeme za nepriateľov, ale to je len naše subjektívne hodnotenie. Preto ak odpustíš, budeš sa cítiť lepšie a načo spomínať na minulosť, žijeme teraz tak načo a že sa stali niektoré veci už nezmeníme, ale môžeme nim čeliť a to tak, že sa budeme žiť v súčasnosti a nie len skákať z minulosti do budúcnosti a dúfať v to, že tento súčasný deň čoskoro prejde.

    Like

  17. Dalibor, Soňa,
    zaujímavá debata, čo tu vediete, je jasné, že z minulosti, ako bola vojna, sa treba poučiť, aby sa to už nestalo, že tí ľudia vo vojne si asi odslužovali svoju karmu, že to, čo nám druhí ubližujú, je na to, aby nás to posilnilo, poučilo a posunulo ďalej, prečo ale z toho majú niektorí ľudia ťažké depresie, ktoré ich brzdia v ďalšom vývoji, hoci chápu, že to zlé bolo na niečo dobré. Hovorím to z vlastnej skúsenosti. A to nie som človek, ktroý sa vŕta v minulosti a rozoberá krivdy, na ňom spáchané. Tým ľuďom som dávno odpustila a pochopila som, že vlastne bolo aj dobé, že to tak bolo, že mi napr. nastavili zrkadlo a pod., ale tá nešťastná depka to všetko brzdí, čo mi chce povedať?

    Like

  18. Hanka
    Napísala si to veľmi zaujímavo, teší ma, že sa na niektorých veciach zhodneme. A o tom odslúžení karmy, vojna nie je ako zemetrasenie, nemôžeme to brať ako niečo, čo sa nedá ovplyvniť. Ľudia, ktorí napríklad volili Hitlera boli ovce, ktoré si mysleli, že niečo zmenia, ak ho volia. Teraz je to presne aj s Obamom, ľutujem ich vopred. Hitler bol financovaný Prescotom Bushom, takže si vieme predstaviť ako sa Hitler mohol dostať k moci.

    Like

  19. Dobry den pani Helar :). Ja som si trocha zmenil prezývku, z riuga na ryuuga, dufam ze to nevadí :). Píšem lebo by som potreboval poradiť, zas mám totiž pár problémov, s ktorými si neviem poradiť. Prvý problém mám už niekoľko mesiacov, ide o to, že nech robím čo robím, to čo chcem sa proste nestane. Podobnú situaciu som zažil aj v minulosti, ale znova nie som schopný nič spraviť. Nechcem to tu rozpisovať, len v stručnosti poviem, že je to neprijemný pocit keď niekoho fakt ľúbite a tá osoba vás bere najviac ako nejakého “vedľajšieho” kamaráta.. Ja môžem aj básne recitovať a proste nič.. V minulosti som urobil tú chybu že som podľahol svojmu strachu a nepovedal nič, a teraz keď som aj povedal-znova nič, môzem len tupo kývať hlavou.. Skúšal som hodne vecí, ako sa zbaviť v tomto prípade emócii, ale nič nepomáha.. Ujsť od toho nemôžem, zahojiť sa to nedarí, hmm som v koncoch… Potom s tým asi nepriamo súvisí to že som doma núteny veriť v kresťanstvo (ktoré žiaľ nenávidím, a dlho aj budem), a keď som sa pokúsil dohodnúť s rodičmi že ja mám skrátka vlastnu cestu, pravé peklo sa len začalo, bola to zmes citového vidierania a ďalšieho hrubého nútenia veriť v obmedzenosť ich viery… viem že asi podlieham vlastným predstavám a emóciam, ale neviem ich odstrániť, vždy keď sa pokúsim, deň nato sú späť, jediné vychodisko by bolo proste odísť od všetkého, ale to je nie veľmi možné, lebo dospelý ešte zrovna niesom.. Keby ste mali niečo čo by pomohlo, napíśte prosím, vždy mi pomohli aj vaše rady :), nech sa znova môžem pohnúť na ceste lebo som vkuse nejak zaseknutý s tým všetkým… Akoby som stratil tú vôlu čo som mal na začiatku, musím sa z toho nejak vyhrabať ale fakt neviem ako.

    Like

  20. Ako teraz mozem jasnejsie vidieť zas som spadol na začiatok :(, ale prinajmenšom mi pomohlo že som sem aspoň napísal svoj problém, je to taká spoveď ktorá fakt pomáha :D. Zas raz som sa spoliehal len na emócie, zas raz som spadol späť k svojim skresleným presvedčeniam až sa mi nechce veriť že som až taký hlupák :D. Takže si zasa idem písať zoznam krívd, zas idem všetko rekapitulovať a zas idem nulovať ego (ktoré je pravdepodobne za tým všetkým a ktoré som si zas neustrážil) a všetky presvedčenia :). Hlavne som zabudol na to “nejako bolo nejako bude” pretože som sa asi sám udržiaval v tých odporných pocitoch, ktoré boli od komplexu menejcennosti až po čistý hnev :). Ale keďže už vidím jasnejšie aj vďaka tomu že som sa vrátil na začiatok a uvidel to čo som vidieť nechcel- že som s tým celým prestal pretože som si myslel že to už mám celé “zmáknuté” a zas ma jedna nepredvídaná situácia dostala na kolená. Snáď som trocha prispel pre takých ako ja, ktorý moc nepíšu, alebo sa proste boja hovoriť o takýchto trápnych problémoch. Riešenie je tu už mnohokrát spomenuté na mračnej hore aj minigrimi, vždy to isté, zbaviť sa emócii a presvedčení (a keď sa niečo zlé stane tak potom nevykrikovať ako to bolí ale začať sa liečiť :)) a hlavne nezastať potom v pýche- “veď ja už to všetko viem” a nedovoliť egu znova sa presadiť. Takže každá emócia je len dočasná a keď pretrváva tak si ju umelo udržujeme len mi sami (u mňa to bolo snáď neustálym vnútorným monológom). Idem znova poctivo robiť všetko odhora dolú a tentokrát sa snáď prebojujem až do posledného bodu :). Takže všetci ktorý máte osobnosť “spoľahlivý”- vytrvať a neodbočovať z cesty prázdnoty a všetko odmakať a zotrvať v tom nie ako ja po prvom nezdare znova spadnúť na začiatok- i keď ja som sa zas dozvedel niečo o sebe čo som predtým vidieť nechcel, ale treba proste vytrvať. To je dúfam všetko, všetkým posielam veľa lásky 🙂 a nevzdávať sa 🙂

    Like

  21. „staň sa bolesťou bolesti“ ..ďakujem za túto vetu a za celý článok, dnes som to potrebovala viac ako čokoľvek iné 🙂
    …viem, že som ten výrok už čítala, ale zabudla som a nebol správny čas…ja len, že ďakujem za takéto články :)…človeku sa otvoria oči a aj sa uľaví kúštik viac 🙂

    Like

  22. Heh, ja som za tie články tiež moc vďačný :), ale narozdiel od Sunlight ja som zabudol úplne na všetko čo som sa tu za rok naučil a našiel som sa teraz v tom istom bahne odkiaľ som sa celý ten rok šplhal.. Ale myslím že to bol Thomas Paine kto povedal- “je v moci človeka začať vždy odznovu” , tak ja sa teraz podľa neho riadim :). Najdôležitejšie sú aspoň pre mňa vždy jednoduché vetičky ktoré dokážu povbudiť tak moc 🙂 ako to: “staň sa bolesťou bolesti”, či- “nan kuru sai na-všetko nejak pôjde, ži dnešok naplno, a teš sa na zajtrajšok” a pre mňa najdôležitejšia- “nikdy sa nevzdávať” 😀

    Like

  23. milá Helar.mám taký problém,proste nemám záujem mať nejakú lásku,lebo s láskou sú problémi a viem,teda myslím si,že zato sa mi už určitý čas nedarí.Ale ja v podstate mám lásku k mojim deťom,príbuzným,mám rada všetkých ľudí dobrých aj zlých,(tý zlý necítia to zlo,sú proste taký.).Povedz stačí to pre žívot,alebo musí človek cítiť lásku k opačnému pohlaviu.

    Like

  24. Ira
    neviem či chodíte aj na minigrimi, ak nie tak poviem len informačne, že Helar tam a pravdepodobne aj tu dočasne alebo aj na dlšiu dobu nebude. Neviem či to platí len pre minigrimi alebo aj pre mračnú horu, ale pre istotu to píšem. Ja len môžem napísať že láska je hodnotná v každej forme 🙂 a nedá sa zadržať ani ovládať, ale tečie ako rieka :), a keď ju pocítime, tak sa ňou budeme riadiť :), ehm ja sa nikomu radiť neodvažujem, len píšem čo už som čítal alebo čo viem :).

    Like

Povedz svoj názor

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.